aký jej "naši bratia z Východu" spôsobili neuveriteľný žiaľ. Dnes 59-ročná pani Zdenka sa vydávala 27. júla 1968. Vtedy mala 22 rokov a pred oltárom stála s 27-ročným Ivanom Schmiedtom z Rimavskej Soboty. Mladý pár sa v tejto chvíli podobal tisíckam slovenských mladomanželov. Kopec plánov, príjemné starosti typu ako a kde zohnať bývanie, ako si zariadiť byt a koľko detí priviesť na svet. Zdenka s Ivanom si nestihli ani poriadne presťahovať veci do slobodárne v Košiciach, kde spočiatku plánovali bývať. Tri týždne po svadbe Ivana idúceho z práce domov zasiahla guľka okupanta z Východu. Bolo 21. augusta 1968 približne 15.30 hod. Mladý, 27-ročný Ivan hodinu nato umrel vo vojenskej nemocnici v Košiciach. Pani Zdenka má dodnes odložený úmrtný list svojho nebohého manžela. Príčina smrti priestrel hlavy so zlomeninami kostí spodiny a klenby lebečnej s rozsiahlym poranením mozgu. Pohreb obete okupantov sa konal v Spišskej Novej Vsi presne v deň narodenín už mladej vdovy.
Keď pani Zdenka rozpráva svoj osudový príbeh, na tvári jej spočiatku pohráva nenápadný úsmev. Spomína na svojho prvého manžela, aký bol, aké kladné povahové vlastnosti mal, prečo sa rozhodla práve s ním spojiť svoj život. Veľký žiaľ a smútok, ktorý bol jej pravidelným spoločníkom po smrti manžela, obrúsili dlhé štyri desaťročia. Zdá sa, že jej vnútro rokmi našlo vytúžený pokoj. Po približne štyroch rokoch od tragickej udalosti stretla súčasného manžela, po ktorom má dnes aj priezvisko. Predsa len, ako hovorí, nikdy nezabudne dni, ktoré sú v jej osudovej knihe zapísané výraznými čiernymi písmenami. "Ivan bol veľmi tolerantný, všímavý, dobrosrdečný, úprimný a rád pomáhal iným. Najprv pracoval pri železnici v Levoči, potom ho preložili do Košíc. Na Spiši však stále mal veľa kamarátov a pravidelne ich navštevoval. A tak sme sa vlastne zoznámili. Ja s partiou kamarátok a on zase s kamarátmi na jednej zo spoločenských akcií. Padli sme si do oka," začína pani Zdenka rozprávať svoj príbeh.
Na Ivanovi jej imponovalo aj to, ako sa dojímavo staral o svoju matku a súrodencov. "Otec mu zomrel, keď bol ešte dieťa. Doma boli štyri deti, Ivan bol najstarší, preto si pokladal za povinnosť starať sa o nich a pomáhať im," opisuje vdova po obeti sovietskych vojsk. Mladý Ivan napriek tomu, že bol veľmi schopný, o štúdiu na vysokej škole nemohol práve z týchto dôvodov uvažovať. Najprv sa zamestnal a popri tom študoval diaľkovo na Vysokej škole dopravnej v Žiline.
Pani Zdenka v tom čase pracovala ako učiteľka, vlastne tomu povolaniu ostala verná celý život, posledné dva roky je na dôchodku. Krátko po svadbe mladý pár začal bývať na slobodárni v Košiciach, dúfajúc, že časom sa presťahujú aj do vlastného.
Bolo leto v roku 1968, Ivan chodil každý deň do práce, Zdenka si užívala prádzniny a hľadala si učiteľské miesto v Košiciach. V poradí 21. august máta pani Zdenku dodnes. "Ten deň začal ako každý iný. Ivan ráno odišiel do práce, ja som varila obed. Bolo pol štvrtej a doma ho ešte nebolo. Trocha ma to znepokojilo. Mobily ešte neboli, ani pevné linky nemala ešte každá domácnosť. Nuž som iba vyčkávala. Zrazu zaklopal na dvere šéf môjho manžela. Povedal mi, že Ivan je asi mŕtvy. Ja mu na to, či mu šibe. Spolu sme obehli všetky nemocnice v Košiciach. V uliciach bol zmätok, všade ruskí vojaci so samopalmi. Keď som chcela ísť na poštu a zatelefonovať mojim rodičom do Spišskej Novej Vsi, od vchodu ma vrátil ruský vojak so zbraňou v ruke. Ivana sme napokon našli vo vojenskej nemocnici, už mŕtveho. Dostal ranu do hlavy zozadu. Lekár mi povedal, že ešte hodinu žil," so smutným hlasom spomína pani Zdenka.
S odstupom času sa dozvedela, čo sa vlastne stalo. Jej manžel tak ako každý deň sa vracal električkou domov. V Košiciach na námestí práve stáli ruské tanky. Ľudia do nich hádzali paradajky, nastala trma-vrma. Všetky električky museli zastať. Cestujúci povystupovali a vraj bežali preč smerom k vtedajšiemu Tuzexu. Ruskí vojaci začali do nich páliť zozadu. Manžel pani Zdenky bol veľmi vysoký. Bežne každého prevyšoval asi o hlavu. To sa mu stalo pravdepodobne osudným. Jedna z guliek totiž zasiahla práve zadnú časť hlavy. Kým Ivana previezli do nemocnice a poskytli mu nevyhnutnú lekársku pomoc, Zdenka už bola vdovou. V Košiciach už nechcela ostať ani minútu, rodičia ju okamžite odviezli domov na Spiš.
V Spišskej Novej Vsi chcela pochovať aj svojho manžela. "Nemohla som však nájsť nikoho, kto by previezol jeho telo. Každý sa bál. Až nakoniec ho jeho kamaráti z práce previezli na lokomotíve z Košíc do Spišskej Novej Vsi. Pohreb sa preto konal až o päť dní," aj takéto neuveriteľné prekážky musela zdolávať mladá vdova. To zlé ju však iba čakalo. "Pohreb som vnímala cez slzy. Veľmi si však cením ľudí, ktorí stáli pri mne. Okrem mojich rodičov a troch sestier to bol napríklad riaditeľ školy v Smižanoch, kde som pred svadbou učila. Priniesol na pohreb plné vedro červených ruží. Okrem toho ma bez všetkého prijal opäť do smižianskej školy učiť. Vzhľadom na moju situáciu to bolo dosť odvážne. Cením si aj to, že do ulíc v čase pohrebu vyšli stovky, možno tisícky ľudí. Premenilo sa to na takú tichú demonštráciu. Pri evanjelickom kostole bol nápis v ruštine mŕtvi žalujú," popisuje vtedy Zdenka Schmiedtová, čo sa dialo v Spišskej Novej Vsi.
Pamätníci si určite spomínajú, ako v ten deň vytrvalo lialo. Napriek tomu v centre mesta boli stovky, možno tisícky ľudí. Starí, mladí, a dokonca aj deti. Ulice lemovali policajti a vojaci v uniformách, pre istotu ak by ľudia chceli prejaviť svoj odpor k vrahom, ktorí zabili mladého Ivana. Vtedajší mocipáni, zrejme uvedomujúc si vážnosť situácie, dokonca preložili Ivanov pohreb. Ako dôkaz slúži parte, ktoré nám ukazuje pani Zdenka. Šestnásta hodina je prečiarknutá a pod ňou napísané 11.00 hod. "Pôvodne bol pohreb naplánovaný na popoludnie. Už si nepamätám, kto dal príkaz, aby sme sa s mojím manželom rozlúčili doobeda. Iba som sa dozvedela, vraj vládla obava, že poobede príde na pohreb veľa ľudí. Doobeda to bolo menej riskantné, väčšina ľudí bola v práci. Aj tak sa s Ivanom prišiel rozlúčiť dav ľudí," spomína pani Zdenka.
Dokonca sa našli odvážlivci, ktorí tajne fotili pohreb obete sovietskych vrahov. "Potom som v poštovej schránke našla iba zalepené biele obálky bez jediného slova a vo vnútri boli fotografie z pohrebu," popisuje táto Novovešťanka, čo sa dialo ďalej. Iba na niektorých fotografiách z pohrebu je na druhej strane pečiatka s menom Rudolf Hromada.
Pre pani Zdenku napriek udalosti, ktorá jej takmer zlomila srdce, pokračoval život ďalej. Pracovala ako učiteľka, nosila čierne šaty a smútila za svojím Ivanom. "Cítila som to ako krivdu. Úrady som žiadala, aby mi aspoň uhradili náklady za pohreb a pomník. Veď môjho manžela bezdôvodne zastrelili ruskí vojaci. Nikdy sme sa do politiky nemiešali. Dostala som odpoveď, že za svojho manžela som bola vydatá kratšie jako jeden rok, preto nemám na úhradu nákladov nárok. Jediné, čo mi uznali, tak to bol vdovský príspevok po dobu jedného roka," vyratúva pani Zdenka. To, že jej manžel bol vlastne hrdinom či obeťou vtedajšieho režimu, tak o tom pani Zdenka celé tie roky ani necekla. Vedela, že by si iba poškodila. Žila normálnym nenápadným životom učiteľky. Všetkému, čo zaváňalo kumunizmom, sa na hony vyhýbala. Málokto dlhé roky o nej vedel, že sa ako mladá žena stala obeťou doby.
Po pohrebe začala opäť učiť a snažiť sa žiť. Približne o štyri roky spoznala svojho druhého manžela, s ktorým je dodnes. "Práve bol sviatok zosnulých. Vracala som sa z cintorína, vonku bolo chladné počasie. S kamarátkami sme sa mali stretnúť v jednej z miestnych reštaurácií. Bol tam aj môj terajší manžel s kamarátmi. Keď ma o pár dní stretol v meste, tak za mnou zakričal - pani Zdenka, nešli by ste so mnou na kávu?" spomína pani Zdenka na svoje druhé osudové stretnutie.
Vtedy bývala u rodičov a ešte stále sa oddávala smútku za svojím nebohým prvým manželom. Dokonca, ako sa priznala, stále nosila čierne šaty. "Keď som doma zahlásila, že mám rande, rodičia aj moje tri sestry zbystrili pozornosť. Mali ma veľmi radi a zrejme chceli, aby som začala žiť a prestať smútiť. Spomínam si, ako ma sestry vyobliekali. Všetko, čo som mala na sebe, mi požičali. Ja som v šatníku mala iba čierne veci. Na prvé rande s mojím terajším manželom som išla v kabáte slivkovej farby, v klobúku a bielych čižmách," hovorí pani Zdenka o tom, ako sa jej život začal vracať do normálnyh koľají. Za Novovešťana pána Lazarivského sa neskôr aj vydala.
"Rokmi ma všetko prebolelo, stále však na to myslím," hovorí pani Zdenka a zároveň opisuje, ako jej situácia z augusta 1968 ešte raz skomplikovala život. "Pracovala som ako učiteľka, nemala som však vysokoškolské vzdelanie. Preto som si podala prihlášku na diaľkové štúdium. V životopise som uviedla, že môj prvý manžel tragicky zahynul pri príchode vojsk Varšavskej zmluvy do našej krajiny. Štyrikrát po sebe ma na vysokú školu neprijali. Terajší manžel mi povedal, aby som piatykrát túto vetu do životopisu nevádzala, a vtedy ma na vysokú školu prijali," aj takéto skúsenosti má na svojom konte žena, ktorej manžela zabila guľka zo sovietskej zbrane.
Pani Zdenka celé tie roky opatruje hrubý fascikel so všetkými dokumentmi a fotografiami týkajúcimi sa jej manžela. Určite môže slúžiť ako memento, aký rok 1968, ale aj tých ďalších dvadsať rokov vlastne bolo. "Je mi veľmi smutno, že až po viac ako dvadsiatich rokoch som sa ja a taktiež ostatní pozostalí po zabitých v roku 1968 mohli bez strachu nahlas ozvať. Je veľmi smutné, že môjho manžela, ale aj iných ľudí bezdôvodne v tento deň zabili. Ešte smutnejšie je, že celé roky nikto o tom nemohol hovoriť a až teraz tieto obete nazývajú hrdinami," uzatvára svoj príbeh Zdenka Lazarivská zo Spišskej Novej Vsi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
