nepredstavil, je otcom dvoch detí - Barbory (14) a Ivana (5). Naposledy sa jeho meno intenzívne skloňovalo s kauzou, keď sa minulý rok po finále súťaže Missis v ostravskom hoteli pobil kvôli jednej z prítomných dám, ktorú napadol jej priateľ. A hoci v jeho prospech svedčilo 11 očitých svedkov, súd prehral a dostal dvojročnú podmienku. To však jedného z najpredávanejších popových interpretov Martina Maxu nezlomilo. Práve naopak, vyprovokovalo ho to a proti nespravodlivosti bojuje okrem odvolacích súdov aj muzikou. V Košiciach sme sa stretli pred časom na Benefičnej show 2005. A keďže ešte v ňom doznievali čerstvé dojmy z prehratého súdu, začala naša debata práve ním.

Rozsudok sudkyne bol pre vás zrejme viac ako nemilo prekvapivý.

- Bol. No v okamihu, keď bol vynesený, cítil som sa morálne vysoko nad sudcami. Aj keď, trošku ma vydesilo, že v našej krajine, ktorú mám rád, sa stalo to, že takáto inštitúcia púšťa grázlov a nevinných trestá. Sklamalo ma to, ale nedeprimovalo natoľko, aby som prestal bojovať. Odvolal som sa a budem v boji pokračovať, pretože to považujem aj za svoju povinnosť. Je tam totiž ešte jedna paralela, ktorá ma trošku rozhorčila - mám 14-ročnú dcéru, ktorá začína lietať a chce, aby som ju púšťal na diskotéky. A ja si odrazu uvedomujem, čo by sa jej mohlo stať. Že by sa mohla dostať do podobnej situácie, kde by bola napokon pred súdom ako nesvojprávna a ten, ktorý by jej to urobil, by sa jej pred súdom smial. To by som asi ťažko rozchodil. To je hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol, že to budem verejne komentovať. Aby aj ostatní vedeli, že sa to môže stať.

Vraj by ste kvôli tomu dokázali krajinu aj opustiť...

- Nie som vyslovene kozmopolitný človek, no v živote som navštívil množstvo krajín a mám kúty, kam sa rád vraciam - napríklad do Thajska, kde som často a páči sa mi tam. A ak by sa malo stať, že človek, ktorý pomôže blížnemu, bude potrestaný a kriminálne živly omilosťované, to by mi naozaj vadilo. Ak by som nemal rodičov, tak by som to už možno urobil. Lebo ak by bolo takýchto prípadov viac, prestanete si tú spoločnosť vážiť, uhasí sa vo vás lokálpatriotizmus a človek stratí väzbu k domovine. Tak prečo by som potom mal ostávať niekde, kde to už nemám rád?

Takže vás v Čechách drží najmä rodina?

- Je to moja priorita. Mám veľmi úzku väzbu s mamičkou. Máme sa veľmi radi, neviem si predstaviť, že by som bol od svojej rodiny odtrhnutý. To bol aj dôvod, prečo som počas socializmu, aj keď som vycestoval do západnej krajiny, neemigroval. Nevedel som si predstaviť, že by som nevidel mamu. A rovnakú väzbu mám aj k svojim deťom.

Dáma, kvôli ktorej ste sa pobili, povedala, že ste jediný gentleman, ktorého kedy stretla. Boli ste tak vychovávaný?

- Mama mi vštepovala, že silnejší sa má zastať slabšieho. A ako puberťák som žil winnetuovkami, z ktorých som si vybral prístup mužskej cti. No je pravda, že to, ako človek zareaguje v takej vyhrotenej situácii, je otázka intuície, nestihnete rozmýšľať. Ja som si len nedokázal predstaviť, že sa budem pri pohári vínka ďalej dívať, ako ju tam ten magor mláti. Myslím, že som sa zachoval správne a že by som to urobil znova.

Okolo vás sa ženy len tak točia, ste pre mnohé tajným snom...

- Mám už 44 rokov, takže už tak entuziazmu, ako keď som mal 18 rokov, neprepadám. V tom období ma to zasahovalo viac. Aj teraz, keď mi dá žena najavo, že som jej sympatický, je mi to príjemné. I keď na druhej strane, som od prírody hanblivý, takže ma to aj uvádza do rozpakov. Nikdy som nebol exhibicionista.

Dokáže si ešte muž vážiť ženy, ak mu ležia pri nohách?

- Vždy som si ich vážil, môj pohľad na ne to nezmenilo. Dokonca si myslím, že to, že som v priazni žien, nie je ani tak tým, že som spevák alebo ako vyzerám, ale že je to vyžarovaním. Že žena vycíti, že si ju vážim, nehrám to. Aj keď som nebol slávny, vychádzal som s dievčatami dobre, nemohol som sa sťažovať.

Naozaj si myslíte, že to s výzorom nemá nič spoločné?

- Nejakú rolu to, že spĺňam isté estetické požiadavky, hrá. Ale nikdy som sa na to neupriamoval. Nebol som narcis. Bol som iba chalan, ktorý svoje detstvo prežil v područí športu a to bol výsledok. No to, ako vyzerám, nebolo pre mňa prioritné.

Nikdy ste nemali žiaden komplex?

- Vlečúci sa ani nie. Ale niekedy ma prepadne pocit, že hoci hrám na gitaru 30 rokov, neviem to poriadne, necítim sa dokonalý. Keď mi potom niekto povie, že hrám vynikajúco, neviem to pochopiť, lebo viem svoje...

Ženie vás túžba po dokonalosti?

- Páčia sa mi krásne veci. Keď chodievam na cesty, kupujem rôzne veci, hoci nespĺňajú žiaden účel, iba sa mi páčia. Niekedy si nakúpim veľký batoh vecí, ktoré jednoducho chcem mať doma. Takže nejaká túžba po dokonalosti tam je. No človek na sebe stále pracuje, zdokonaľuje sa a mám pocit, že dokonalosť nikdy nedosiahne. Že to všetko je len cesta a o nej to všetko je.

O vás a ženách sa veľa špekuluje. Prezraďte, máte momentálne stálu partnerku?

- Áno, aj nie. Mám dve deti, každé s inou mamičkou a momentálne žijeme všetci štyria spolu s mamou môjho mladšieho dieťaťa. Takže mám silnú motiváciu chodiť práve do tejto domácnosti, aby som ich videl. No ja nežijem tradičným spôsobom. Vždy som na cestách a ak som dva dni do týždňa doma, som rád, že sa mi to podarilo. Takže ťažko povedať. No nikoho iného nemám. Podľa mňa to sudičky vymysleli tak, že zomriem ako starý mládenec.

Ale starý mládenec s dvoma deťmi...

- Áno. Som veľmi rád, že ich mám. Sú úžasné a máme krásny vzťah.

Sú po vás muzikálne?

- Uvidíme. Zatiaľ nemám ten pocit. Niekedy však ani nejde o to, či sú muzikálne, ale či si dajú tú námahu, aby zvládli nejaký nástroj. Myslím si totiž, že ak raz objavia kúzlo nejakého inštrumentu a budú mať dostatok vytrvalosti, mohli by niečo urobiť. No je to ich vec, nebudem to riešiť. Všetko treba nechať plynúť, nech to čas ukáže.

Vy ste sa objavili aj vo filme, seriáli... Máte vyššie herecké ambície?

- Mám. A chcel by som. Ale popravde, nie som žiaden herec. Adolescentné roky som síce trávil v područí kníh a filmu a učarovala mi kinematografia, no viem, že ak ma niekto osloví, je to preto, že mu vyhovujem typovo, nie pre môj oslnivý talent. No keďže som veľký fanúšik filmov, obdivujem tvorcov, ktorí dokážu urobiť skvelú snímku, rád by som mal možnosť stáť pri zrode niečoho takého. Ale vyššie ambície mám vo vlastnej tvorbe. Sám si totiž komponujem celé albumy a nesmierne ma to baví. No zas, bavilo by ma vyskúšať si aj čokoľvek iné.

Napríklad?

- Čokoľvek, len nech je to blízke šoubiznisu. Je to totiž zvláštny svet, ktorý má svoju vôňu i pravidlá, a ktorý ma fascinuje a baví.

Takže stereotyp má u vás červenú?

- Určite. Stereotyp by ma zničil.

Vy ste chvíľu aj podnikali...

- No zažil som si kvôli tomu aj nepríjemné obdobie, keď bol na moju osobu vyvíjaný tlak. Problém je, že grázli, ktorí sa živia tým, že vydierajú ľudí, odhalia slabiny daného človeka, čo sú v mojom prípade deti, takže som si vypočul množstvo anonymných telefonátov, ako im urobia to alebo ono. Tak som to nechal plávať, pretože som tiež len obyčajný človek a tiež sa o svoje deti bojím. Boli to tri roky môjho vzdoru. No vrátil by som sa k tomu, keby tu boli slušní ľudia a slušná spoločnosť. Nebudem predsa podnikať, platiť výpalné a riešiť problémy s vyhrážkami. To mi nechýba. Mám 44 rokov a som v podstate skromný človek. Toto k životu nepotrebujem. Všetko, čo potrebujem, už dávno mám. Nepotrebujem súťažiť so svojím okolím, nechcem svoj život premrhať. Preto som s tým skončil a robím, čo ma baví, mám pokoj a viac času na deti.

A čo šport, nerozmýšľali ste živiť sa ním?

- Už mi to ostalo len ako hobby. Potrebujem totiž istý diel fyzickej námahy, aby som sa cítil šťastnejší, no aby som to robil ako povolanie, to v žiadnom prípade. Je to len môj ventil, prostriedok ako odplavovať boliestky duše.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.