legislatívnej tvorby - návrh tlačového zákona, ktorý je očakávaný už asi 15 rokov. Až na zrušenie klauzuly o cenzúre totiž fungujeme stále podľa zákona z roku 1966...
Reakcia nechala na seba čakať podstatne kratšie - dielo obratom zmietli zo stola vydavatelia periodickej tlače. A hoci sa naozaj nedá povedať, že by bol autor textu v tejto kauze nezaujatý, musí chlebodarcov podporiť. Návrh je jednoducho príšerný. Argumenty, ktoré vzniesli vydavatelia, pokladá pritom za skoro podružné. Aj keď jadro vystihli presne: "(...) niektoré ustanovenia obsahujú tendenciu k nadmernej regulácii médií".
To je ale slabo povedané. Nejde o "niektoré ustanovenia", ale kompletnú filozofiu od začiatku do konca. Premisou zákona, ktorý vypotili štátni úradníci a právnici, je presvedčenie, že je právom štátu upraviť a kontrolovať vzťahy v oblasti poskytovania a šírenia informácií do najdrobnejších detailov. Zákon je obeťou hlbokého omylu, že všetky situácie sa dajú predvídať a ich riešenie programovať. Pričom - z logiky veci - to dokáže najlepšie štátna byrokracia. Popletenosť prezrádza už dôvodová správa: "Predmetom úpravy je (...) činnosť novinára", "vzťah novinára a vydavateľa", "postavenie novinára v slobodnom povolaní", atď. Čo je štát a štátnych úradníkov do toho??? A čo je ich do "ochrany novinárskeho prejavu v procese redigovania"? (Redakčná úprava textov.)
O doslova nepríčetnej ambicióznosti svedčia aj úvodné paragrafy týkajúce sa účelu zákona. Tým má byť napr. aj "ochrana osôb pred zneužitím slobody prejavu". No - nemáme na to náhodou občianske právo? A ešte - bohužiaľ - aj trestné? (Tzv. verbálne delikty.) Je naprosto zrejmé, že ambíciou zákona nie je nič menej, ako posunúť žurnalistiku smerom k regulovaným povolaniam komorového typu - advokácia, lekári a pod. Je tu len malý detail - v postmodernej demokracii, ktorej charakteristickým znakom je úpadok morálky a samoregulácie politických elít, sú médiá de facto jedinou kontrolou a oponentom verejnej moci. A to je omnoho vyšší princíp, ako ochrana nejakých práv tretích osôb, mimochodom upravená sériou iných zákonov.
Najvypuklejším prejavom regulačnej posadnutosti je myšlienka zaviesť registráciu novinárov na ministerstve kultúry. Tá by bola dobrovoľná. Ale ako množstvo iných paragrafov ukazuje, vznikli by dve kategórie novinárov - "neregistrovaní" by napr. prišli o právo chrániť zdroj pred vyzradením... Úplne absurdná je zákonná povinnosť archivovať poznámky či čokoľvek tri roky. To sú neuveriteľné veci.
I zo zahraničných pokusov o mediálne zákony je známy spor o tzv. právo na odpoveď. Samozrejme, že úradníci z ministerstva ho zakomponovali do svojho návrhu v tej natvrdšej verzii. Konkrétne: Keby sa uzákonilo, že "vydavateľ je povinný odpoveď respondenta zverejniť" vždy, ak si ten myslí, že "novinársky prejav obsahoval informáciu, ktorý sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia", pričom sa to právo "vzťahuje aj na hodnotiace úsudky", tak všetky noviny môžu rovno zriadiť pravidelné prílohy, kde budú odpovede tlačiť. Toto je čistá demencia. Ak ide o dôležitý údaj o osobe, ktorý bol skreslený, nie je v nikoho záujme nedať opravu. Ale ktokoľvek si čokoľvek zmyslí? Každý má právo obrátiť sa na súd, ak sa cíti poškodený. Iste, súdy na Slovensku fungujú ako fungujú, ale to naozaj nie je problém médií...
Absolútne neprijateľné je, že "zverejnené názory (...) musia rešpektovať prezumpciu neviny". No - mali by. Obvykle je to slušné. Ale musia rešpektovať? Prečo by autor tohto textu nemohol slobodne napísať, že je hlboko presvedčený, že Lexa je vinný? Nech sa súdi. Keď prehráme, vydavateľ zaplatí (jeho vec) a autora vykopne (tiež jeho vec). Čo je štát do toho?
Skoro každý druhý paragraf návrhu mieri úplne mimo misu. Je ideologický - napr. "komunikačné médium má významnú spoločenskú úlohu (...), preto je jeho základným poslaním (...) aj podpora tolerancie a vytvárania dôvery medzi rôznymi skupinami spoločnosti". Čo je toto za totalitu? Nič proti samotnému obsahu, ktorý je dobrý napr. do programu politickej strany ("podpora tolerancie" - prečo nie?). Problém je v tom, že zákon je zneužiteľný. Kto bude rozhodovať, či médium "podporuje toleranciu"? Mediálna arbitráž??? Celý zákon, ako je navrhnutý, absolútne nevníma reálne "základné poslanie" médií - biznis, pozícia na trhu. Preto vznikajú a existujú a nie je na tom nič zlé. Keby médiá na seba nezarábali, ani by neexistovali. To by sa politikom a úradníkom dobre žilo.
Návrh ministerstva kultúry je horší ako úprava, ktorá platí dnes. Jedno šťastie, že koalícia viac umiera ako žije. Hrôza pomyslieť, že by toto schválili. Chýba už len úrad pre reguláciu…
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
