falšovateľskou aférou, s ktorej účastníkmi sa začalo súdne pojednávanie na košickej sedrii a Humenčania dostali povolenie na stavbu okresnej nemocenskej pokladnice. To boli hlavné udalosti z mája a začiatku júna 1922, ktoré vám priblížime spolu s ďalšími.
Ušli do Ameriky a Kanady
Trvalo dva roky, kým polícia vypátrala bandu 24 falšovateľov bankoviek, ktorej členmi boli prevažne obchodníci z Mukačeva a Užhorodu. Ešte v rokoch 1919 - 1920 prevážali tajne do Budapešti falošné kolky na československé bankovky. Jednak ich predávali za vysoké ceny, ale tiež ich sami lepili na bankovky a dávali do obehu. Ako polícia postupne zatýkala falšovateľov, jedenástim z nich sa podarilo ujsť do Ameriky a Kanady, takže na lavicu obžalovaných si sadlo trinásť z dvadsiatich štyroch mužov.
V tom istom čase sa skončilo pojednávanie s gazdom Mikom a jeho synmi z Vyšného Olčvára. Všetko zapríčinila mláťačka. Pred rokom si gazdovia Vyšného Olčvára požičali počas žatvy mláťažku. Aby sa nehádali, kto kedy bude mlátiť, zostavil richtár zoznam podľa poradia, aké si gazdovia vyžrebovali z richtárovej baranice. Gazda Miko si vytiahol trinástku a jeho takmer menovec gazda Miho šestnástku. Mená mali takmer rovnaké, ale povahy rôzne a nemali sa v láske. Preto sa Miho so šestnástkou rozhodol mlátiť vtedy, keď prišiel rad na Mika s trinástkou. Večer predtým si Miho od gazdu s číslom dvanásť odviezol mláťačku na svoje humno. Toto sa zmenilo o chvíľu na bojové pole, na ktorom boli hlavnými útočníkmi dvaja synovia gazdu Mika, sprevádzajúci otca k Mihovi pre neoprávnene odvezenú mláťačku. Nepochodili, lebo Miho sa zaťal a pustil do bitky. Miko senior s dvoma juniormi boli v prevahe a Miha tak zbili, až museli susedia zavolať lekára aj žandárov. Bitka pokračovala aj keď sanitka odvážala Miha do nemocnice. Ušlo sa aj žandárom, lebo obec sa rozdelila na dva tábory a kamene neušetrili ich hlavy ani okná domov. Mikovi seniorovi okrem pokuty vymerali pol roka odpočinku vo väzení a juniorom po mesiaci s podmienkou na dva roky.
Prečo páchali samovraždy
V Humennom, ktoré bolo veľkým rivalom Michaloviec, sa už rok usilovali o to, aby postavili dôstojný stánok pre Okresnú robotnícku nemocenskú pokladnicu. Mali aj vlastné prostriedky - 400 tisíc korún, iba im chýbalo povolenie a peniaze z ústredia. Konečne ho dostali od Zemskej úradovne pre poisťovanie robotníctva v Bratislave aj s návrhom, aby bola v budove i lôžková časť pre tridsať pacientov, poistencov robotníckej poisťovne. Hneď sa ozývali hlasy, že Humenčania sú zdraví, ale veľa chorôb je v Michalovciach a okolí, a že odtiaľ budú obsadzovať lôžka v Humennom. Nevedno, kde bolo viac chorých, či v Michalovciach, alebo v Humennom, lebo podľa výsledkov asentírok - odvodov brancov na povinnú vojenskú službu - boli z oboch miest na tom rovnako biedne. Koniec mája znamenal aj skončenie asentírok v Abovskej, Šarišskej, Zemplínskej a Spišskej župe. Asentírske (odvodové) komisie si stanovili zásadu - vybrať iba telesne najzdatnejších brancov, aby ušetrili eráru prípadné výdavky na liečenie chorých vojakov v nemocniciach počas ich vojenskej služby.
Najsúcejší branci boli v Spišskej Novej Vsi a najdengľavejší v Medzeve, kde odviedli iba jedného. O nič lepšie to nebolo ani vo Vyšnom Medzeve, či Štóse. Keď sme už pri armádnej téme, nemali by sme rozhodne obísť, vtedy toľko vo verejnosti pertraktované, správy o vysokom počte samovrážd medzi vojakmi a dôstojníkmi v Československej armáde. Podľa oficiálnych správ, ktoré boli zverejnené, počet samovrážd bol za posledné tri roky menší ako v rakúsko-uhorskej armáde. Lekárski znalci dokázali, že je dokonca menší, ako u civilného obyvateľstva a že "príčiny samovrážd nevyplývajú z vojenských alebo služobných pomerov a vzťahov". Najviac, 39 spáchalo samovraždu zo strachu pred trestom alebo odsúdením, 39 z nešťastnej lásky, 26 pre rozhárané domáce i rodinné vzťahy, pre chorobu alebo duševné rozrušenie, 24 ťažké choroby, stratu končatín, tuberkulózu, trvalé chronické bolesti 16.
Odchádzali sa učiť do Čiech
Uvedená štatistika z vojenského života nie je radostná. Ale ani civilný neprekypoval vždy veselosťou. Napríklad mládež po skončení povinnej školskej dochádzky nemala možnosť výberu učebných odborov podľa osobných daností a záujmu. Blížil sa koniec školského roka a vákuum odrazu zmizlo, lebo Divízia ČsČK pre Slovensko v Bratislave ponúkal východoslovenským záujemcom možnosť učiť sa na Morave v Čechách za obchodníkov, pekárov, záhradníkov, klampiarov, knihárov, horárov. Na remeslá ako košikárstvo, sedlárstvo, pilnikárstvo, maliar izieb, obuvníctvo, lakovníctvo, klobučníctvo, stolárstvo, krajčírstvo, drevotokárstvo a iné ponúkal ČsČK učenie u konkrétnych dobrých majstrov aj s celým zaopatrením. Bola ja tretia možnosť - učiť sa u dobrých majstrov ale bez zaopatrenia a za peniaze za strojného zámočníka, elektrotechnika, šoféra alebo automechanika, hodinára, zlatníka, litografa, sústružníka kovu, zlievača, puškára, tlačiara. Mnohí túto ponuku využili a po vyučení sa vrátili domov a osamostatnili sa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
