Tublatanka. Preplnené koncertné sály to s ním vo veľkej škole dní skúšali cez vesmír, kupovali si kilo lásky, učili sa čítať zo šlabikára a rozjímali o tom, kedy pravda zvíťazí. Hoci časy najväčšej slávy Tublatanky z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa už ťažko aj vzhľadom na zmenenú politickú klímu vrátia, skupina však aj naďalej už v novej zostave s Jurajom Toporom a Peťom Schlosserom púta pozornosť fanúšikov, čoho dôkazom je aj ich čerstvý album. S lídrom Tublatanky sme sa porozprávali nielen o hudbe, ale aj o jeho súkromnom, zatiaľ nie príliš medializovanom živote.
V čom pociťuješ najväčší rozdiel medzi Tublatankou z obdobie tesne po revolúcii a prítomnosťou?
- Keď prišla revolúcia, všetci sme naivne verili, že s novým spoločenským zriadením tu príde väčšia spravodlivosť a ľudia budú viac držať spolu. Pravdou je opak, dívam sa na Slovensko ako sa celé rozkradlo po privatizácii a je to jedno, či to bolo ešte za Mečiara alebo teraz. To, čo budovali generácie našich otcov sa rozkradlo, kúpili to "za korunu dvadsať" a nikto za to nenesie zodpovednosť. Na Slovensku nám chýba pocit spolupatričnosti, naši držia len vtedy spolu, ak hráme hokej na MS alebo futbalistom sa podarí niečo vyhrať a všetci sa tešíme. Takéto ťahanie za jeden povraz by malo byť omnoho častejšie, no som rád, že ľudia sa zjednotia aspoň vtedy, keď sa o niečo jedná v slovenskom športe.
Tublatanka bola ešte za socializmu známa na vtedajšiu dobu pomerne "rebelantskými" textami, v ktorých si mnohí vaši poslucháči vedeli nájsť aj inotaje. Najmä Pravda víťazí sa súdruhom na ÚV asi ľahko nepočúvala...
- Prial som si zmenu režimu, lebo v bývalom Česko-Slovensku som sa cítil byť uväznený za železnou oponou. Ubíjalo ma, že nemôžem slobodne cestovať alebo chodievať na koncerty známych kapiel čo i len do Viedne. Už ako tínedžer som si uvedomoval, že žiť v takom nedemokratickom štáte celý život bude veľmi zlé. Preto sme sa snažili svoj pohľad na vtedajšiu dobu vyjadriť aj textami, ktoré boli dosť angažované a vyjadrovali sme nimi aj protest voči zriadeniu, ktoré nás ubíjalo. Ľudia si ich mohli nájsť, či už v Pravde víťazí, Šlabikári alebo Žeravom znamení osudu. Boli a vždy aj budeme rebelskou kapelou, ktorá má svoj imidž a svoju kvalitnú rockovú muziku, s ktorou sme začali a nikdy tento štýl neopustíme. Určite sa nespreneveríme svojim zásadám a nebude hrať muziku podľa akýchsi módnych trendov, ktoré sú okolo nás. To chceme dokázať aj na našom novom CD, kde sme podľa nášho názoru zaradili len kvalitné skladby. Ja keď si teraz v obchode kúpim nejaké CD, väčšinou som sklamaný, že okrem 2-3 skladieb je aj pri súčasných rockových kapelách tam len samá vata.
Na vašich koncertoch pomerne často rozbíjate gitary. Čo tým vlastne sledujete?
- Povedzme, že je to vyjadrenie určitých našich pocitov a vnútornej nevyventilovanej energie a zároveň je to súčasť našej šou. My sme vyrastali na kapelách, ktoré majú veľkú energiu a pokiaľ budeme hrať, chcem, aby aj v nás bolo veľa tej energie a ľudia ju od nás mohli prijímať. Jednoducho chceme, aby naše koncerty boli našľapané, podpálenie gitary a jej rozbitie môže byť a aj je jednou z jeho častí. Ja osobne sa dosť nudím na vlažných kapelách, ktoré svoje koncerty odohrajú bez akejkoľvek energie. My takí nie sme a ani nebudeme.
V súčasnosti máte na trhu nové CD, ktoré sa volá Patriot. To ste nazvali podľa tých amerických protilietadlových striel?
- (smiech) Aj to ma napadlo, keď sme nad tým rozmýšľali. Ten názov má naozaj viac významov, ale najväčšiu váhu má v tom, že sme Patrioti, žijeme na Slovensku a nikdy sme neodišli z tejto krajiny. Aj keď je tu naozaj veľmi veľa medziľudských problémov. Sme veľkí kritici celej politickej scény na Slovensku, no aj služieb, aké sa tu poskytujú a neserióznosti na každom kroku. Nerozumiem, prečo je to u nás tak, že väčšina podnikateľov myslí len na to ako toho zákazníka môže len okradnúť. Aj napriek tomu sme Patrioti, lebo sme aj napriek všetkým problémom hrdí na to, že žijeme na Slovensku.
Nezaváňa byť patriotom už tak trochu aj s nacionalizmom?
- To nie, ale... Narodil som sa na Slovensku a chcem tu žiť. Vždy sa sem rád vrátim z dovolenky alebo každého dlhého pobytu. Je jedno, či už USA, Veľkej Británie alebo Thajska som sa sem vždy vracal s pocitom, že mi chýba vlasť. Prešiel som celý svet, všade sú ľudia dobrí a zlí, presne tak ako je to u nás. Bol by som však rád, keby tí dobrí ľudia, ktorých je žiaľ čoraz menej, z našej krajiny neodchádzali. Doba sa mení, čo sa týka morálky a medziľudských vzťahov k horšiemu, ľudia aj pod vplyvom televízie nemyslia na nič iné, len na peniaze a na sex. Kvôli tomu sú ochotní častokrát spraviť druhému tie najzákernejšie veci a podraziť ho. Takíto Slováci sa mi nepáčia...
Nové CD vám vychádza až po štyroch rokoch od toho zatiaľ posledného, na ktorom sa podieľal aj Dodo Dubán. Neprekvapuje ťa, že sa o ňom začalo hovoriť až po jeho tragickej smrti? Nie je to typické pre Slovákov, že si začneme niekoho alebo niečo vážiť až po tom, keď to už nemáme?
- Aj pre mňa to bolo veľmi smutné, že až po Dodovej smrti sa objavili jeho skvelé piesne v rádiách a televízii a z Vráť trochu lásky medzi nás sa stal hit. Paradoxne, počas jeho života nebolo o tej skladbe v médiách takmer počuť... Nuž a keď zomrel, zrazu si každý spomenul na to, akú výbornú skladbu vytvoril a spravila sa z nej aj coververzia v podaní G8. Aspoň to bolo pekné, že slovenskí speváci urobili skladbu na jeho počesť. Dodo bol výborný spevák a náš skvelý kamarát. Aj my sme na Patriote urobili jednu pieseň na jeho pamiatku, volá sa Pieseň pre Doda, pričom vo videoklipe sa objaví aj on. Sú to záznamy, ktoré sme ešte natáčali v roku 2001 v Thajsku.
Pred 11 rokmi ste Slovensko reprezentovali na Veľkej cene Eurovízie v Írsku. Malo to pre vás nejaký význam?
- Malo, bola to pre nás absolútne úžasné, čo sme tam zažili. To publikum nás prijalo fantasticky, čo sa priznám, sme vtedy vôbec neočakávali. Prostredníctvom televízie nás videlo zhruba 300 miliónov ľudí v celej Európe a pribudli nám aj mnohí fanúšikovia. Doteraz k nám ešte chodia dopisy od ľudí, ktorí si pozisťovali naše adresy, máme aj nové fankluby. Fanúšikovia si doteraz žiadajú, že si chcú kúpiť singel s "Nekonečnom piesňou", čo sme tam hrali. Úplne najzábavnejšie bolo, že som po tom vystúpení dostal aj ponuku na svadbu. Jedna Švédka mi poslala dlhý list a fotografiu, kde bola odfotená na koni. Na konci bola ponuka na svadbu, že najprv by sa chcela so mnou len stretávať, spoznávať sa a potom sa uvidí...Potešilo ma to síce, no na takú ponuku som neprikývol.
O tebe sa hovorilo, že si mal obrovskú zbierku, vyše tisíc klasických vinylových platní, no vraj sa ti značne poškodili...
- Žiaľ áno, keď mi robotníci prestavovali dom, zhodili mi aj strechu. Medzitým však začalo pršať a tým pádom nám začalo aj zatekať, musel som všetko prenášať, no všetky veci sa mi nepodarilo. Boli medzi nimi aj platne, kvapkal na nich dážď a väčšina z nich plesnela. Keď som to uvidel, rozplakal som sa. Časť z nich bola moja drahocenná zbierka vinylov od Rolling Stones a Queen. Platne v minulosti bolo moje všetko, ťažko som ich zohnal z Anglicka, Juhoslávie a Rakúska. Potom som si ich rekonštruoval, odlupoval som pleseň, napustil som si vaňu, umyl špongiou a vyžehlil žehličkou.
Práve o rockových muzikantoch sa hovorí, že na nich po koncerte čaká na hoteloch mnoho fanyniek, ktoré sa s nimi nechcú rozprávať len o hudbe, ale ich aj bližšie "spoznať"... Zažil si aj ty niečo podobné?
- Po celom bývalom Česko-Slovensku máme množstvo fanyniek. Mnohé z nich prídu po koncerte po šatne, nech sa im podpíšeme na holé prsia... Ja sa len tak trochu divím, že dievčatá dnes už stratili hanblivosť, opaľujú sa nahé na plážach atď. Nehovorím tým, že mi to vadí... (úsmev) Ale koľkokrát sa mi stalo, že mi povedali, Maťo podpíš sa mi na prsia a chceli si urobiť z toho fotku. Opakujem, nie je to nepríjemné, ale nechápem to. Áno, niektoré sú ochotné poskytnúť svoje telo muzikantom. Vôbec nepopieram, že takéto slečny existujú a pohybujú sa okolo nás. Ale my ich "služby" nevyužívame.
Ale no tak...
- Samozrejme, sú dievčatá, ktoré sa nám doslova ponúkajú. Mal som mnoho ponúk od slečien, ktoré ma chceli lepšie spoznať a potom by so mnou strávili spoločnú noc. Mám už dlhšiu dobu svoju priateľku, a tak na podobné "vyznania" nikdy nereagujem.
Keby však nebola tá priateľka, zrejme by si ich neodmietal...
- To by som teda netvrdil, ja som si vždy svoje priateľky hľadal tak, aby som potom s nimi mohol chodiť. Nikdy som si nevybral dievča z koncertu... Okrem vizuálnej stránky zavážilo pri mojom rozhodovaní aj vzájomné sympatie a inteligencia. Úplne najdôležitejšie bolo, aby som sa s nimi cítil dobre a vedel si ich predstaviť ako moju potenciálnu partnerku a manželku.
Spĺňa súčasná priateľka tieto atribúty?
- To nebudem komentovať, dohodli sme sa, že sa o nej nebudem v médiách nič hovoriť.
Snom väčšiny mužov a žien je založiť si rodinu. Máš niečo také v pláne?
- Jasné, že to chceme. Som úplne normálny, zdravý a funkčný muž, tak prečo nie? (úsmev) Túžim po potomkovi, lebo ak ma napríklad dnes niekto zrazí, zostane po mne len desať CD, čo som vydal s Tublatankou. A dieťa je tá najväčšia devíza a už teraz sa naňho teším. Kedy to bude, však zatiaľ neviem. Dúfam, že to bude v blízkej budúcnosti.
Si teraz šťastný človek?
- V podstate som šťastný človek, lebo mám všetko, čo potrebujem k životu. Som zabezpečený čo sa týka materiálnych statkov. Čo sa týka duševných hodnôt mám veľmi dobrých rodičov, priateľku a brata. Keď príde potomok, budem už absolútne spokojný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
