člny rôznych tvarov a veľkostí. Košickí vodáci sa chystali na veľkú výpravu. V rámci VII. ročníka Plavby s Veterán kanoe klubom Košice chceli splaviť rieku Hornád, v dĺžke asi 25 kilometrov. Z Veľkej Lodiny cez Kysak a Trebejov späť k lodenici. Na dobrodružnú výpravu prizvali aj moju maličkosť. Vodáci nakladali lode na špeciálny vozík, zapriahnutý za autobusom. Bolo jasné, že to nerobia po prvý raz, práca im išla ozaj od ruky.
Energiu dopĺňali rumom
Po príchode do Veľkej Lodiny odkiaľ mali vodáci vyraziť na niekoľkohodinovú plavbu šéf výpravy a zároveň jeden zo zakladateľov Veterán kanoe klubu Košice Jozef Šoffa oboznámil účastníkov s bojovým plánom. "Odviažeme lode, uložíme ich na breh a potom každý kto má chuť, môže navštíviť našu prvú občerstvovaciu stanicu. Riaditeľ košického závodu Povodia Hornádu a Bodvy splnil sľub, pustil nám dostatok vody, takže by to malo klapať. Poplavíme sa peknou priemernou rýchlosťou štyri pohostinné krčmy za deň," vysvetlil J. Šoffa.
V malej, drevom obloženej miestnosti pohostinstva U starej mamky to doslova "páchlo" poľovníctvom a vodáctvom. Na stenách viseli trofeje daniela aj jeleňov, takmer nad výčapným pultom pestro pomaľované veslo s pozdravom: vode zdar. Ale aj farebná fotografia spiaceho, ohnivou vodou omámeného chlapíka a nápisom: hľadá sa, dlhuje miestnemu krčmárovi 2 500 korún. Štart mal byť o 10.00 hod., preto niektorí vodáci urýchlene do seba prevrátili zopár poldecákov (v permanencii bol najmä rum), pitivo námorníkov "zriedili" malým či veľkým pivom a švihali k člnom.
Medzi prvými sa dostal na vodu extréner československej vodáckej reprezentácie Štefan Valanský. Ten so svojimi zverencami svojho času nesplavil snáď iba Viktórine a Niagarské vodopády.
"Najprv ide do lode ľavá, potom pravá noha," poúčala ma Zuzka, ktorú mi ešte na Aničke predstavili ako zadáčku, čiže kormidelníčku nášho člna. "Máš funkciu háčika, teda akéhosi hnacieho motora vpredu lode. Ľavá ruka má byť čo najviac vystretá, pravú treba pri pádlovaní vyťahovať z vody plynulo. Musíš ma upozorňovať na všetky prekážky vo vode."
Pomohla mi navliecť záchrannú vestu a dobrodružstvo mohlo začať. Dlhé nohy mi pri nastupovaní do člna zavadzali, ale nakoniec to vyšlo. Po zabalení fotoaparátu a diktafóna do igelitových vrecúšok, aby po zasiahnutí vodou neodišli do novinárskeho nebíčka sme odrazili od brehu.
Keď sa voda zastaví
Pádlo ma najprv akosi nechcelo poslúchať, po niekoľkých minútach a dobrých radách pilotky lode to už ale šlo celkom dobre. "Héééééj, holááá," zdravili nás z brehov a mostov tam korzujúci ľudia, prípadne cyklisti uháňajúci po priľahlých cestách a lesných chodníčkoch.
Všetko išlo ako po masle, dobrú náladu nám nedokázal pokaziť ani krátky dážď, konáre a stromy zvalené do Hornádu, ani silnejšie vlnobytie. Hnali sme sa vpred dosť rýchlo, až kým Zuzka moju iniciatúvu trochu neschladila. "Platí pravidlo, že ak ostatní vodáci zmiznú z dohľadu, je lepšie zastaviť a počkať. Nikdy nevieš čo sa môže stať," vysvetľovala žena, ktorá holduje vodáctvu už viac ako 14 rokov.
Nestihla dohovoriť, keď ma upútalo čosi, čo som ešte v živote nevidel. Aj keď bol prúd dosť silný, na jednom mieste voda doslova zastala. "Vodák musí vedieť vodu čítať," usmievala sa zadáčka. "Keď sa zastaví znamená to, že máme pred sebou prekážku. A nikdy to netreba podceňovať. Pred nami je teraz malá vodná elektráreň. Prirazíme k brehu, vytiahneme loď na breh a prenesieme ju pod splav. Až tam pôjdeme ďalej," zdôraznila šéfka a nasmerovala loď k brehu.
Čln sme vytiahli, odniesli asi o 30 metrov ďalej a nižšie. Trochu sme si aj zašpásovali plavbou proti prúdu smerom k elektrárni. Po otočke nás čakala ďalšia občerstvovacia stanica. Tento raz, Čárda v Malej Vieske, cesta k nej nám trvala z Veľkej Lodiny približne 135 minút. Celkom ma potešilo, že naša loď bola druhou či treťou v poradí, ktorá tam dorazila. V Čárde sa viacerí posilnili vynikajúcou držkovou polievkou či vývarom, aby nabrali síl na ďalšiu plavbu. Poniektorí možno i preto, lebo boli viac mokrí ako naša dvojka. "Zmokli" vraj preto, lebo sa snažili o eskimácke obraty-prevrátenie lode okolo pozdĺžnej osi vo vode.
"K vodáctvu ma dostala kamarátka. Išla na jeden splav potrebovala do lode parťáčku," priblížila mi počas krátkeho oddychu svoje začiatky na vode Zuzka, inak členka vodáckeho klubu UPJŠ Košice. "Prvého mája robili prijímanie nových členov a ostala som. Nielen kvôli športu, ale aj vynikajúcej partii. Splavovala som Hnilec, prielom Dunajca či Hornádu, Tisu, Bielku v Poľsku."
Mnohým vodákom vyrazil dych Peter. Priplával na pohodlnom kresle, ktoré sme zbadali už skôr (vtedy ešte prázdne) ako sa plaví stredom Hornádu. Peter odovzdal kajak kamarátom, presadol do pohodlnejšej stoličky a poháňajúc ju veslom, pokračoval v splavovaní. Prešiel tak asi šesť kilometrov. Ďalšia plavba trvala asi hodinku a cieľ bol až U súdkov, v mestskej časti Ťahanovce. Čakal nás ešte posledný, asi dvestometrový úsek, k lodenici na Aničke. Kým dovtedy k nám bol Hornád ešte celkom milosrdný, pri ťahanovskom splave ako by sa chcel s nami rozlúčiť. Uštedril nám takú spŕšku vody, za akú by sa nemusela hanbiť ani košická hrajúca fontána.
Po vytiahnutí lodí na breh, ich ako-takom vysušení a uložení v lodnom "hangári" mi krátko porozprával o histórii vzniku klubu veteránov J. Šoffa. "Ako starší športovci sme zistili, že už nemôžeme tak veľmi šantiť na vode ako kedysi," rozhovoril sa bývalý železničiar a lektor vodnej turistiky. "Pred 31 rokmi sme sa preto dohodli, že dáme dokopy partiu bývalých pretekárov a začneme si vegetiť na voľných turistických akciách, bez náhlenia a šarpania. Bez mokrých gatí a slipov od splavovanej vody by totiž ten náš život už nebol tým pravým orechovým. Tak vznikol klub veteránov, zo začiatku pri TJ Lokomotíva Košice, lebo tam bolo najviac starších bývalých pretekárov. Žiaľ, mnohí už nie sú medzi nami. Teraz máme väčšinu členov z iných oddielov. Za tie roky sme splavili rieky v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Ukrajine, bývalej Juhoslávii, Rakúsku, Taliansku, slovenské rieky všetky, české skoro všetky. Raritou bola riečka Rijoni na Kaukaze, kamaráti boli aj za polárnym kruhom, v Murmansku. Pri splavovaní riek Una a Unac sme boli neďaleko Plitvických jazier, kde kedysi nakrúcali kultový film Winnetou. Fakt je škoda, že to tam neskôr vojna tak zničila."
Dovidenia na vodáckom maratóne
Tradíciu plavieb s Veterán kanoe klubom Košice začali vodáci písať 12. 9. 1999, keď sa pri príležitosti 25. výročia vzniku klubu uskutočnila premiérová akcia. Klub združuje ľudí vo veku nad 40 rokov, ktorí sa minimálne 10 rokov venovali aktívnej vodáckej športovej činnosti a plavby veteránov sú zároveň prípravou na Košický vodný maratón. Splavovania úseku medzi Kysakom a Malou Lodinou 1. októbra sa môže zúčastniť každý, kto má chuť a loď. Vodáci, mimochodom, tento raz by si to vraj s nami rozdali aj na čas, sa už nevedia dočkať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
