"Keby som na pretekoch umrel, aspoň prídu bežci na pohreb"

Sportnet|4. okt 2005 o 00:00

Košice Toľko životnej energie mu môžu závidieť aj podstatne mladší. Mnohí jeho rovesníci už ani nie sú na tomto svete, ďalší majú problém sa po

vlastných presúvať aj na krátke vzdialenosti. No on si pokojne odbehne polmaratón. A na prvý pohľad celkom v pohode. Do cieľa neprišiel ktovieako vyčerpaný, i o dve generácie mladší vytrvalci boli na tom horšie. Veselo si po náročnom výkone podskakoval, mával divákom, zvítaval sa so známymi. Tibor Vaňo je už neodmysliteľnou súčasťou Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Až sa tomu nechce veriť, no už má úctyhodných osemdesiat rokov, no svojej lásky sa vzdať nemieni. V tradičnej šiltovke, v drese so slovenským znakom na hrudi sa v nedeľu pozdravil a prehodil pár slov s premiérom Mikulášom Dzurindom, spoločne sa dali na boj s kilometrami, vo svojom tempe odcupital vyše dvadsaťjeden kilometrov a potom sa ešte bavil ani čoby sa ho únava ani netýkala.

"Hej, hej som tu najstarší. Som na to pyšný. Ja len behám, a roky pribúdajú," smial sa dedko krátko po dobehu. Jeho výsledný čas 2:21:58 je vzhľadom na to, že sa narodil v roku 1925 obdivuhodný. Keď sme sa ho opýtali, kedy absolvoval svoj prvý maratón, len sa pousmial a odvetil: "Ja sa už nepamätám. To bolo dakedy, dávno. A ja som už toho nabehal veľmi veľa. Všade som sa už dostal. Aj na majstrovstvá sveta. A štartoval som ja na majstrovstvách Európy. A tam som predbehol aj Špidlu aj Dzurindu. Nemusíte veriť, ale ja som ich predbehol," dušoval sa Tibor len čo v cieli privítal japonského maratóca Shimamuru.

Maratónky si vraj obúva denne. Nie preto, že musí, jednoducho mu to nedá. "Dva kilometre, to je moja norma. Aj v pondelok aj vo sviatok. Zabehnem ich za osem minút. Páni moji ja mám rytmus, to musíte vedieť ako na to."

Ako sa cítil na košickej trati? "Ohromne. Ja som tu rád. Poznám to tu, len v mojom veku musím koľko rázy dávať pozor, či dobre idem," vtipkoval.

Na drese má aj reklamy. Nechýba ani značka jedného pivovaru. "Oni mi pivo dajú, ale ja ho nepijem. Ale keď ku mne prídete, tak ho dám vám. Keby ste chceli moju fotku, tak sa len ozvite riaditeľovi Jožovi. Dal mi tisíc korún, na cestu. Aj pivo mám od neho, aj tričko," spokojný je veterán s tým, ako sa o neho starajú. Poznajú ho v každom kúte republiky, nielen doma v Topoľčanoch, kde žije aj so svojou ženou.

Behať vraj tak skoro neprestane. Necíti, že by mal dosť, že už nemôže. "Teraz by som chcel ísť na maratón do Trnavy. Vlastne maratón už nepôjdem, len polmaratón. Tréner mi to zakazuje. Povedal, že ak skúsim ešte raz maratón, končí so mnou. Ale maratón, ten ja tak rád. To je to dobré. Minule som na desiatke predbehol Špidlu, Fučal, nevládal. A ja som mu popod ruky prebehol a už ma nebolo. Bolo to pred dvoma rokmi."

Niekoho už len pobehnutie na autobusovú zastávku oberie o energiu, no Tibor Vaňo to berie celkom ináč. "To čo robím je voľačo krásne. Ja keby som na pretekoch umrel, aspoň prídu všetci bežci na pohreb. Ale ja sa ešte nikam nechystám. Mám pred sebou ďalšie plány. Behať budem kým, nebudem mať sto rokov. Až kým bude Dzurinda vo vláde a keď aj nebude, tak ja budem behať spolu s ním," dušoval sa chlapík, ktorý mal na drese štartovné číslo 650.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»"Keby som na pretekoch umrel, aspoň prídu bežci na pohreb"