kameň zo srdca. Po zrážke v Luxemburgu, ktorá chvíľami vyzerala skoro beznádejne, záhada zostáva len jedna: Na čo sa tí Turci tak tešia? Byť na ich mieste, po obštrukciách, ktorými ich prihláška prešla, by si túto integráciu mali ešte veľmi rozmyslieť. Nielen preto, že temer nikto ich v EÚ nechce...
Pseudoproblém je to preto, lebo v horizonte, do ktorého je - a muselo byť - pripojenie Turecka vytesnené, to jest do 2015 a vyššie, je absolútne všetko možné. Aj to, že EÚ nebude... Do procesu sa môže vmontovať toľko prekážok a výhovoriek, že rozhodnutie o samotnom začiatku rozhovorov je čisto formálne. Dve krajiny sľúbili svojim občanom o pristúpení Turkov referendum. Tzv. negociačný rámec, ktorý explicitne konštatuje otvorenosť procesu a nedáva žiadne záruky členstva, ilustruje politický balast tejto debaty. Aby bolo jasné, o čom sa bavíme, predstavme si EÚ v roku 1995... A teraz si skúsme zodpovedať, aká bola predstava vtedajších lídrov o EÚ 2005 a aká je realita dnes...
Začiatok prístupových rokovaní je pseudoproblém najmä preto, lebo skutočný problém je úplná neujasnenosť predstáv o budúcnosti únie. Kým hlavy štátov, premiéri a ich ministri nemajú jednotnú víziu, čím má vlastne EÚ byť a ako má vyzerať v čase eventuálneho vstupu Turecka, sú všetky kroky k jeho členstvu - vzduch. Inak povedané: Ak chce byť únia štátom tak, ako ju naprojektovali inžinieri ústavnej zmluvy, potom je pripojenie Turecka vylúčené. To prosto nejde. Najlepším svedectvom je reakcia "otca" euroústavy, francúzskeho exprezidenta Giscarda d'Estaing, ktorý povedal, že "otvorenie prístupových rokovaní s Tureckom je krokom, ktorý môže zabiť sen o politicky zjednotenej Európe". Giscarda rozhodnutie "prekvapilo a zarmútilo", lebo je to "víťazstvo euroskeptickej britskej vízie Európy ako obrovskej zóny voľného obchodu". Veru tak - kto trochu rozumie problému, má absolútne jasno, že tentoraz a výnimočne sa starý Francúz nemýli.
Principiálne je rozhodnutie z Luxemburgu správne. Päť generácií európskych politikov sľubovalo Turkom plnoprávne členstvo. Prvý prísľub padol pred 40 rokmi, keď mala únia - 6 členov. Odvtedy vodili Ankaru za nos. Turecko pritom vo vidine integrácie zvládlo hlboké a obdivuhodné reformy. Teda, ak berieme do úvahy základňu, z ktorej štartovali. Turci si zaslúžia ústretovosť už len preto, lebo v odvahe k zmenám radikálne meniacim charakter štátu môžu ísť príkladom - všetkým súčasným členom EÚ. Treba si uvedomiť, že ide o krajinu v základoch islamskú, s úplne inou kultúrou a tradíciami. Každý, kto má minimálny prehľad, ako vyzerajú iné krajiny s islamským základom, musí položiť klobúk na zem pred výkonmi, ktoré v sekularizácii štátu, liberalizácii ekonomiky a demokratizácii systému dosiahlo Turecko. To platí napriek pretrvávajúcim slabinám v oblasti ľudských práv - či už je to väzenstvo, rovnoprávnosť žien a najmä menšiny, špeciálne nešťastní Kurdi.
Turecké snahy však padli v posledných rokoch za obeť politickým tančekom rôznych lídrov, ktorí sa práve na ich kauze rozhodli demonštrovať, že stále hlasnejšie požiadavky na "demokratizáciu únie" a "približovanie občanom" berú vážne. Jasná väčšina Európanov dnes ďalšiu integráciu - nielen Turkov - odmieta, rastie nespokojnosť s ekonomickou stagnáciou a strach z búrania tzv. sociálneho štátu. A do toho vbehla kríza multikultúrnej koncepcie spolužitia rôznych etník a obavy z islamského terorizmu.
Na báze tejto objednávky rástol a mohutnel pseudoproblém s prístupovými rozhovormi až do fázy, že v noci z nedele na pondelok to vyzeralo na ďalšie parádne fiasko. Rozkolu s Tureckom, inak kľúčovým členom NATO a spojencom USA, napokon zabránila obeť Carly del Ponteovej, prokurátorky z Haagu, ktorá dramaticky a cez noc zmenila hodnotenie spolupráce Chorvátska v otázke vydávania vojnových zločincov, čím umožnila Rakúsku, ktoré blokovalo Turkov, ale je najväčším zástancom rýchlych rokovaní so Záhrebom, zmeniť stanovisko - k Turecku. S pátosom, hodným falošných giest, mohol následne Jack Straw ako zahraničný minister predsedajúcej Británie, slávnostne ohlásiť - "práve píšeme dejiny".
Našťastie, nič sa nedeje. Len pre Turkov začína strastiplná cesta s neurčitým koncom, ktorý dnes nikto nevie predvídať. Fakt je ten, že odlišná tradícia a kultúra v spojení s demografickým rastom a chudobou Turecka by urobili z voľného pohybu vnútri EÚ najvýbušnejší prvok integrácie. To nie je identický problém s terajšími novými členmi - kočovanie za prácou je pre Turkov súčasť životného štýlu. Isté je, že do desiatich rokov sú v Európe neodvratné také zmeny, že pohľad na tureckú kauzu dnešnými očami jednoducho nemá význam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
