Zvykneme ju nazývať anjelom strážnym. S odstupom času, keď vyprchá adrenalín, si dokážeme na chvíle, keď sme mali namále, spomínať skôr s humorom.
* * *
Andyho Hryca postrelili na trinástej repríze
Osudové okamihy svojho života zažil herec a podnikateľ Andy Hryc na javisku Štátneho divadla v Košiciach. Nešťastnou náhodou ho v zákulisí postrelil do krku plynovou pištoľou kolega Edo Vítek. Zranený herec v zákulisí takmer vykrvácal. Bolo to v roku 1978 v predstavení Desať dní, ktoré otriasli svetom režiséra Petra Opáleného.
"To bolo moje posledné predstavenie v Košiciach vôbec. A bola to trinásta repríza hry. A táto trinástka otriasla aj mnou a mojím životom. Bolo to vtedy skutočne vážne," prezrádza Andy Hryc, ktorý sa na javisko košického divadla vrátil iba symbolicky pri nedávnych oslavách 60. výročia znovuzaloženia Východoslovenského štátneho divadla.
S Edom Vítekom si dokonca na túto situáciu zaspomínali aj pred publikom. Napriek všetkému ostali priatelia. Dávno si už odpustili, ale faktom je, že tento výstrel poznačil kariéru Andyho Hryca na celý život. Dozrelo v ňom totiž rozhodnutie skúsiť herecké šťastie v Bratislave. "Mal som už dávno predtým, ako ma postrelili, zajačie úmysly. A moja žena už bola v Bratislave, čakali sme prvé dieťa. Už som sa vlastne chystal odísť, keď som utrpel to nešťastné zranenie. Potom som sa už sem do divadla nevrátil. Prakticky som bol už aj telom, aj dušou preč. Bol som šesť mesiacov práceneschopný a po šiestich mesiacoch som sa pevne rozhodol. Chvíľu som bol na voľnej nohe, a potom som nastúpil na Novú scénu," hovorí Andy Hryc.
(hra)
* * *
Juraj Čižmarovič prežil osudovú turbulenciu
Svetoznámy slovenský huslista Juraj Čižmarovič žije od deväťdesiatych rokov v Kolíne nad Rýnom. Takmer každý týždeň koncertuje na opačnom konci Európy a niekedy mení dokonca kontinenty. V septembri sa mu podaril husársky kúsok. Absolvoval 14 preletov tam a späť. A pritom, ako prezradil, lietanie niekedy z duše nenávidí.
"Občas mám z lietania dokonca strach. Najlepší pocit mám, keď si sadnem do lietadla z Bratislavy do Košíc a letím svojich príjemných 50 minút. Ale letieť 14-krát do mesiaca je veľa. Najmä keď zažijete turbulenciu. Každý, kto často lieta, ju zažil minimálne raz. Keď to začne hore triasť a ľudia začnú híkať, to je najhoršie. To už fakt nie je psina. Ja som zažil poriadnu turbulenciu pri lete do Kórey. Niekde nad Čínou, kdesi nad púšťou nám oznámili, že sa máme pripútať a len čo to dopovedali, už sa to začalo. Dovtedy som o tom vedel iba z počutia. Nezažil som to na vlastnej koži. Padáte dole. Neviete, kde sa to skončí. A všetko s vami padá tiež. Aj žalúdky. Ľudia plnili vrecká. Prepukla hystéria, lebo sa to celé s nami začalo mykať. Nič príjemné. To som sa už pomodlil a povedal som si: ´OK dobre, je koniec.´ Niektorí ľudia okolo plakali a bolo to všelijaké. Už by som to nechcel zažiť. Na čo som vtedy najviac myslel? Na hlúposti. Každý sa v takýchto situáciách len bojí. Sedel som s jedným priateľom Francúzom a s jedným Rumunom, lebo sme tam mali koncert. A potom aj letušky boli veľmi milé. A priznám sa, že sme potom vystúpili z lietadla vôbec nie triezvi. Kórejčania nás naložili do áut a odviezli do hotela, a vtedy jediný raz som nemal ´jet syndróm´ (pásmovú chorobu). Vždy keď sa lieta cez more na veľkú diaľku, mávam problémy s adaptáciou. Tentoraz som ich nemal. Odviezli ma do hotela, niekto ma uložil do postele. Na druhý deň sa ma pýtali: ´Ako si prežil tú noc?' 'V živote som lepšie nespal,' prekvapil som ich odpoveďou."
(hra)
* * *
Zuzana Marošová po kolapse prestala klásť herectvo na prvé miesto
Herečka Zuzana Marošová sa zatiaľ o svoj život nebála. "Musím si zaklopať," dodáva rýchlo. No bola v situácii, keď sa veľmi bála o svoje zdravie. "Asi v druhom ročníku na vysokej škole ma zobrali do nemocnice s tým, že som sa nevedela ani pohnúť. Nakoniec vysvitlo, že to bolo z vyčerpania a prehnanej fyzickej aktivity. Vtedy som sa prvýkrát zľakla a kládla si otázku, čo by bolo, keby som nemohla robiť to, čo mám rada. Keby mi v tom zabránili zdravotné problémy," rozpráva Zuzka.
Odvtedy nekladie herectvo na prvé miesto. "Dala som dole klapky z očí, keď som nevidela nič len herectvo, lebo to nie je zdravé. Vždy sa môže pritrafiť niečo, a pokiaľ je človek závislý na jednom povolaní, môže ho to ubiť a môže mu z toho aj úplne preskočiť," dodáva mladá herečka.
(ato)
* * *
"Bol som zbytočným hrdinom," hovorí Marián Greksa
Spevák Marián Greksa je veľký športovec a nemá problémy ani s adrenalínovými dobrodružstvami. No ani jemu sa sem-tam vztýčený prst osudu nevyhne. "Naposledy som čosi podobné zažil toto leto, keď sme boli so synom na dovolenke. Šli sme na vodu, požičali sme si taký gumenný motorový čln a kotvu sme hodili asi do sedemmetrovej hĺbky. Zasekla sa tam, nedala sa vytiahnuť, tak som bez rozmýšľania hrdinsky skočil po ňu. Keď som sa potápal na dno, uvedomil som si odrazu, Bože, veď ja mám svoje roky, teraz ešte aby sa mi niečo stalo! Nebol som poriadne rozdýchaný, hoci s dychom som to napokon vydržal, skôr som sa modlil, aby som nedostal nejaký infarkt nebodaj. Normálne som sa dosť zľakol, keď som ju tak v tej hĺbke uvoľňoval, bol som napokon rád, že som sa v poriadku dostal nad hladinu. Vtedy som si povedal, úha, to bolo fakt zbytočné hrdinstvo," spomína Marián.
Aj na svojich muzikantských cestách je často vystavený riziku možných nehôd. "Teraz tiež idem práve v aute a za štvrťhodinu som bol svedkom siedmich rozbitých áut. Takýmto veciam sa snažím vyhýbať, musím si zaklopať, že sám som žiadnu vážnejšiu haváriu nemal. Vždy to boli len také ťukesy, nie mojou vinou," dokončí spevák.
(las)
Autor: Čeština, slovenčina.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
