profesionálneho divadla bola do neba volajúca," tvrdí o sebe skromne herečka Hana Maciuchová, kmeňová členka súboru Vinohradského divadla. Nakrútila desiatky inscenácií, hrala v mnohých filmoch, seriáloch. Okrem všetkého ešte stíha v Divadle Radka Brzobohatého predstavenie Chvilková slabost, v Divadle u hasičů hrá v Krehkej rovnováhe a v inscenácii Kto sa bojí Virginie Wolffovej. Práve v tejto postave ju mohli obdivovať návšetvíci Višegrádskych dní v košickom divadle Thália. Ľudia jej zabúdajú rátať vek. Vnímajú iba blízkosť éterickej bytosti. Náš rozhovor sa odohrával v zákulisí medzi zháňaním žehličky, v typicky divadelnej trme-vrme. Zvládli sme to, hoci chcelo by sa mi s pani herečkou rozprávať ešte dlhšie.

Máte na Košice spomienky?

- Veľmi príjemné divadelné spomienky. Chodili sme sem na zájazdy. Hosťovali sme tu niekoľkokrát. V osemdesiatych rokoch sme sem chodili častejšie. Robili sa tu divadelné prehliadky. Boli sme tu s divadlom na Vinohradoch. A naposledy som tu hosťovala tuším niekedy na začiatku 90. rokov v rámci festivalu České dni s hrou Rozhovor v dome Steinovcov. A bolo to úplne úžasné, pretože si pamätám, že prišlo toľko divákov a museli sme dokonca pridávať predstavenia.

Ako prvý vás obsadil slovenský režisér Štefan Uher do filmu Organ. Pamätáte si ešte na tento svoj debut?

- Samozrejme, že si pamätám. Bolo to predsa moje prvé stretnutie s kamerou. A veľmi zvláštne. Bola som tesne pred maturitou a hosťovala som v divadle v Olomouci. V novinách vyšli moje fotografie, ktoré si všimol Miro Horňák asistent réžie. A na základe toho ma pozvali na kamerové skúšky. Prišla som do Bratislavy a behom týždňa som sa dozvedela, že ma Štefan Uher obsadzuje do svojho filmu. V tom čase som mala 18 rokov a všetko pre mňa bolo ako zjavenie. Už len to, že som cestovala cez celé Československo lebo sa nakrúcalo v Levoči.

Bol to náročný film?

- Veľmi. Bola to veľmi problematická záležitosť. Pojednávala o Slovenskom štáte a o tom ako museli Židia odchádzať preč. Bolo to spracované podľa úžasnej poviedky Alfonza Bednára. Dostala som sa vďaka nej na územie, o ktorom som do tej doby nič nevedela. Netušila som čo sa za vojny dialo na Slovensku zo Židmi a akým krutým spôsobom ich vyháňali. A v kostole v Levoči som zas po prvýkrát zažila nefalšovanú katolícku omšu. To bol zaujímavý kontrast vidieť hlboko veriacich ľudí vo zvláštnom odovzdaní a spojení s Bohom. Silný zážitok. Hodný toho čo by sme my herci mali sprostredkovať svojmu publiku.

Čo si pamätáte z tej filmovačky najviac?

- Všetko bolo dobrodružné. Príbeh, moja rola v slovenčine, jazdy vlakom cez noc cez celé Slovensko, aj spôsob nakrúcania. Moja postava sa vydávala v levočskom kostole a mala som pritom otrasný zápal okostice. Vyzeralo to, že štáb bude musieť oželieť oba filmovacie dni so zaplateným komparzom. Ale šikovný kameraman Stano Szomolányi ma opatrne snímal po milimetroch z rôznych uhlov, len aby sa vyhol mojej zdeformovanej tvári. Ale po celý čas boli ku mne všetci nesmierne láskaví. Štefan Uher ma viedol veľmi pozorne, ale o veľkom hraní sa vtedy ešte hovoriť nedalo. Bola som iba typ, ktorý im sadol do role. Nič viac.

Vrátili sa potom ešte niekedy do Levoče?

- Nie. Od toho času nie.

Najnovšie hráte v televízii Nova učiteľku. Pôjde vraj o jeden z tých nekonečných seriálov.

- Nakrúcanie máme rozložené do dvoch rokov. Ale moja rola profesorky nevytvára dominantný skelet, ten vytvárajú dve iné rodiny. A moja postava? Je to veľmi zaujímavá profesorka, ktorá má svoj poriadok a niekedy sa nedokáže preniesť cez dnes tak populárnu liberálnu výchovu. Ona s ňou neustále bojuje. A naráža.

Seriály sú teraz v kurze aj u nás.

- Momentálne je v Čechách neuveriteľný seriálový boom. Točí sa nielen na Nove, ale aj v ČT a na Prime dokonca až dva seriály. Herci aspoň majú čo robiť. Rozumejte, u nás je herecký trh veľmi nasýtený. Takže čím je ich viac, práve tým je to pre nás príjemnejšie.

Ako vy herci prežívate nástup televíznych reality šou. Odoberá vám diváka? Alebo dokonca mení diváka, lebo ten chce radšej vidieť naturalizmus ako štylizáciu?

- Priznám sa, že toto nesledujem. Hoci pozrela som si to raz, lebo kolegovia povedali, že to treba vidieť na vlastné oči. Raz som si to teda zapla. Asi tridsať minút som sa pozerala a potom som od hanby nemohla vydržať a odišla som od televízora. Nechcem to viac vidieť. Stačilo. Nie som voyeurka. Mňa zaujíma práca a je to teraz síce nepopulárne slovo, ale zaujíma ma tvorba. A niečo také kontraproduktívne našej práci, inscenáciám, ale aj divadlu, som ešte nevidela. Nejestvuje žiadny jasnejší dôkaz tohoto kontrastu ako sú tieto reality šou. Podľa mňa je to neuveriteľne zbytočné. Ako som už povedala, je to iba voyerizmus najhoršieho kalibru, ktorý nemá vôbec žiadny esprit. Kde je panebože takt? Vkus? Kde je krása? Všetko ide bokom.

Zažili ste seriály pána Dietla a Hubača. Hrali ste v Nemocnici na okraji mesta, v Žene za pultom ste stvárnili mladú predavačku a v mnohých iných. Zdá sa, že nový Dietl sa zatiaľ nenarodil.

- Mala som šťastie, že som ho zažila. Dietl bol jeden výsostný profesionál. Dokázal totiž napísať nielen zaujímavé postavy, ale aj situácie, v ktorých sa ocitli.

V Nemocnici ste hrali manželku doktora Blažeja, vašou sokyňou bola Ina v podaní Andrei Čunderlíkovej. Vraj sa už pripravuje výroba tretej série.

- Ak bude pokračovanie Nemocnice, tak určite bezo mňa. Ja si dokonca myslím, že tá moja rola ostala totálne na okraji.

Dnes učíte na konzervatóriu. Chceli by ste byť v koži dnešných adeptov herectva?

- Absolútne nie. Nič by som s nimi nemenila. Vôbec nič. Hoci jedinú vec, ktorá nám nebola dožičená im závidím, že majú otvorený svet. Sú jazykovo vybavení a nemusia ostávať na tom našom teritóriu a môžu zvládať ozaj všetko. To je jedna fantastická záležitosť o ktorej sa nám mohlo iba snívať. Ale inak im nezávidím vôbec nič.

Čo sa ich predovšetkým snažíte naučiť?

- Nič im nezastieram. Niekto z nich možno skončí ako stratená existencia, ale tak je to všade vo svete. Ale pokiaľ v sebe majú túžbu poznávať a objavovať seba a zákonitosti tohoto magického remesla, majú šancu. Ja im iba pomáham zorientovať sa v tom, zmapovať to pole neorané čo majú pred sebou. Naznačiť cesty, zabávať ich, navigovať. Ostatné je na nich. Či si tú cestu nájdu alebo ju minú.

Čo si myslíte o mladých režiséroch. Zahrali ste si napríklad vo filme Davida Ondříčka Samotári svojráznu matku.

- Robí sa mi s nimi príjemne, pokiaľ sú pripravení ako bol práve David v Samotároch. Vedel o čom chce nakrúcať a záviselo to od nášho dialógu. A keď hráte šialenú matku, tak je to vždy celkom zaujímavá téma.

Čo vám pomáha vyzerať stále tak sviežo? Ten váš úsmev?

- Prečo sa tváriť zachmúrene keď sme na svete krátko a musíme si vážiť tých málo radostí, ktoré máme. Kto by nemal rád úsmev? No kto? Ale priznám sa, niekedy klamem telom.

Čo robíte aby ste sa udržali v kondícii?

- Deň začínam svojimi okruhmi. To sú také rituály. Vymotám sa z postele, pustím si relaxačnú hudbu s textami milej dámy, ktorá mi každé ráno tvrdí, že je nutné byť v správnom čase na správnom mieste. Zastavím sa teda v kúpeľni. A potom si dám džús a idem na prvú várku Piatich Tibeťanov a tak dookola.

Obsadzujú vás skôr do vážnejších rolí?

- Skôr do tragikomédií. Ale mám v podstate veľké šťastie, pretože nie som žánrovo vyhranená. Nie som zaškatuľkovaná. Takže môžem hrať od veľkých komédií typu Toinetty v Moliérovom Zdravom nemocnom až po Gertrúdu v Hamletovi, alebo môžem súčasne hrať Virgíniu Woolfovú. To je výhoda.

Vašim partnerom bude dnes večer Ladislav Frej.

- Teraz hráme spolu ešte dve ďalšie skvostné komédie. S režisérom Jaroslavom Brabcom sme inscenovali hru austrálskej autorky Joanny Murray Smithovej Medzi utorkom a piatkom. Je to hra absolútne súčasná. A na vinohradskom javisku ešte spolu hráme v Pokornom Felixovi. Je to tiež taká zvláštna vec o ktorej sa hovorí, že je to Hamlet v 20. storočí.

Čo pre vás znamená herecký partner. Oporu?

- Už len z pudu sebazáchovy ma zaujíma ako vyriešime spoločné situácie. Ako a či zachytím jeho energiu. Ak sa to stane mihnutím oka, je to skvelé a provokujúce. Poznala som partnerské inšpirácie mnohých kolegov...

Dvadsať rokov ste prežili v nádhernom vzťahu s hereckým kolegom Jiřím Adamírom. (Zomrel v roku 1993) Aké bolo vaše profesionálne spolužitie?

- Bol osobnosťou ktorá mala v sebe iróniu a intelektuálny nadhľad. Mal humor a múdrosť. Jeho optikou som sa prenášala cez svoje problémy. A moju prácu niekedy glosoval precízne. Inšpiroval ma otázkami. Smiala som sa a plakala zároveň. Bol to skvostný profesionál a napĺňal moje predstavy o hereckej tvorbe do poslednej bodky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.