používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté aj veselé osudy. Tento príbeh má názov:
OKULIARE
Keď niekto spomenie meno Johna Lennona, okrem melodických pesničiek sa mu celkom isto vybavia v pamäti jeho nezabudnuteľné okuliare v okrúhlom tenkom ráme. Podobná situácia nastane pri rozhovore o excentrickom hercovi, režisérovi a spisovateľovi Woody Alenovi, či pri nákupe Versaceho módnych doplnkov na opaľovanie. Slávny francúzsky matematik a fyzik žijúci na prelome 18. a 19. storočia André Maria Ampére bol tak silne krátkozraký, že by bez nich ani nedokázal študovať.
História vzniku okuliarov siaha až kamsi do 3. tisícročia pred n. l. Najstaršie pamiatky pochádzajú z vykopávok Tróje. Keď odhaľovali jej zrúcaniny našli v nánose hladko obrúsené priezračné kryštáliky. Úlohou týchto opracovaných kryštálikov bolo približovať a zväčšovať zraku predmety. Na tie isté účely pri sledovaní gladiátorských zápasov si rímsky cisár Nero, vyznačujúci sa okrem krutosti aj veľmi slabým zrakom, prikladal k očiam smaragd.
Starí Gréci a Rimania však celkom určite okuliare nepoznali. Základy optiky im už ale neznáme neboli. Formuloval ich geniálny matematik Huklides a v 2. stor. pred n. l. ich rozpracoval iný veľké Grék Ptolemaios. V arabských krajinách bola okulistika na vysokej úrovni už v 10. storočí. O 300 rokov neskôr vydáva svedectvo o existencii okuliarov benátsky cestovateľ Marco Polo po návšteve tajomnej ázijskej krajiny Číny. S údivom zistil, že slabozrakí Číňania používajú na zlepšenie zraku zarámované vypuklé sklá.
V Európe sa začína rozvoj okuliarov v 13. storočí. Prvá zmienka pochádza z Talianska, kde ich údajne koncom 13. storočia vyrobil Salvino degli Armati. Usudzuje sa tak podľa nápisu na jeho náhrobku. Podľa iných prameňov sa tento vynález na našom kontinente posúva až k roku 1350 a je pripisovaný dominikánovi A. de Spinovi.
Na zlepšenie zraku sa ešte nepoužívajú optické sklá, ale brúsený priezračný kameň alebo beryl. Používanie okuliarov bolo len v začiatkoch. Vo všeobecnosti sú ale považované za jednu z príčin neobyčajného rozmachu vzdelania v renesancii.
Okuliare by ale neboli možné bez dokonalej výroby šošoviek. V súvislosti s nimi sa v Európe spomína všestranný anglický vedec, františkánsky mních Roger Bacon. V druhej polovici 13. storočia prišiel na myšlienku, že sklo možno zabrúsiť tak, aby slabému zraku umožnilo rozoznať aj tie najdrobnejšie písmenká. Pre vtedajšiu anglikánsku cirkev to však boli bohorúhačské praktiky. Anglický učenec sa dokonca na čas ocitol pre svoje názory vo väzení. Paradoxne práve najvyšší slabozrakí cirkevní predstavitelia používali vybrúsené sklíčka na čítanie filozofických a teologických spisov. Presviedčajú nás o tom fresky v kláštore Treviza v severnom Taliansku z roku 1352 a Raffaelov obraz v Palazzo Pitti vo Florencii zachycujúci pápeža Leva X. s lupou v ruke. V 14. storočí sa okuliare zrejme už bežne používali, lebo očný lekár Bernard Gordon sa pokúsil o ich znehodnotenie odporúčaním svojej očnej masti, ktorá vraj zosilní zrak lepšie ako brúsené sklíčka.
V 15. a 16. storočí sa stali okuliare módne. V Španielsku ich nosil každý švihák. Čím väčšie, tým lepšie. Dámy si mohli oči vyočiť. Okuliare spočiatku používané učencami kaziacimi si zrak nadobúdaním vedomostí sa stali symbolom múdrosti.
Prvé okuliare mali železné obrúčky spojené mostíkom z dvoch častí otočených okolo nitu uprostred, takže sa mohli na seba sklopiť a vložiť do vrecka. Používanie optického skla bolo samozrejmé. Majstrami na ich vybrusovanie sa stali optici v Benátkach a v Norimbergu. V 18. storočí už poznajú dva druhy šošoviek - vypuklé a duté, pre krátkozrakých a ďalekozrakých. Menil sa aj rám okuliarov. Najstaršie zachované exempláre boli zo železa. V 15. a 16. storočí sú sklá väčšinou uložené v koži a zavesovali sa na pásik na čele. Až neskôr v 18. storočí sa rám zakvačoval za uši.
Rozličným zmenám podliehal tvar okuliarov. Z pôvodne brúseného kryštálika minerálu sa stala lupa, s dlhou rukoväťou lorňon, spojením dvoch lornet. Ak rukoväť chýbala a ostal len závit s pružinkou, bol to cviker. V rafinovanosti vzhľadu okuliarov všetkých predbehol knieža Herman Pückler-Muskau, keď sa jedného jesenného dňa roku 1830 objavil na frekventovanej berlínskej ulici s jedným sklom na oku. Vznikol monokel.
Hoci sú okuliare nepostrádateľné a majú dlhú históriu, až koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa začali zostrojovať na vedeckom základe. Predchádzajúce storočia zaznamenali iba pokusy vysvetliť zákony videnia a lomivosti svetla v šošovke. Matematicky ich prepracovali v 17. storočí Nemec Johannes Kepler a francúzsky filozof René Descartes. Vďaka nim sú dnes okuliare dokonalým elegantným pomocníkom, neraz esteticky veľmi príťažlivo napomáhajúcim, zaujať už na prvý pohľad.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
