definitívne preč. Rozhodnutie premiéra, že agrodotácie Zsolta Simona považuje za záležitosť SMK a etický problém osobne ministra, sa síce dá pochopiť, azda aj-aj prepáčiť (koalícia!!!), pre slovenský verejný život a jeho kultúru je však zlým znamením. Simon si vykopnutie za dotačnú kauzu zrejme nezaslúžil, ale nebolo by zle, keby sa tak stalo. Škoda. Na strane druhej, normotvorným dôsledkom kauzy je, že SMK - podľa Bugára - už nebude ponúkať ministerské nominácie ľuďom s nevysporiadanou podnikateľskou minulosťou.
SMK Simonovi, podľa očakávania, vyslovila plnú dôveru. Bugár zopakoval svoju základnú pozíciu, podľa ktorej je rozdiel oproti Kaníkovej kauze v tom, že minister pôdohospodárstva sa v čase, keď bol vlastníkom firmy, ktorá získala z jeho vlastného rezortu dotáciu, uchádzal iba o tzv. nárokovateľný príspevok. Teda taký, ktorý náležal každému, kto splnil predpísané podmienky na udelenie. Kým Kaníkov "projekt" súťažil s inými o obmedzenú sumu peňazí, čiže zakladal konflikt záujmov. Takéto rozlíšenie zrejme uznal ako určujúce a relevantné aj Dzurinda - a preto si Simon jeho dôveru "udržal".
Ak sa povznesieme nad "technický" problém, že aj o Simonových 8 miliónoch rozhodovala komisia, ktorej nezaujatosť či neovplyvniteľnosť sám minister kedysi uvádzal ako hlavný argument na svoju obranu, tak zásadná námietka je tá, či deliaca čiara medzi ešte prijateľným a už neprijateľným má ležať naozaj na hranici tzv. nárokovateľného a nenárokovateľného. Inak povedané: Je etický problém iba to, ak verejný funkcionár súťaží o peniaze v skupine viacerých spolužiadateľov, čo zakladá rôzne typy podozrení od korupcie po "obyčajnú" netransparentnosť, alebo by malo principiálne platiť, že verejné zdroje sú pre politikov generálne tabu?
Pri Kaníkovi premiér ešte vedel správne riešenie, keď tvrdil, že "minister nemôže žiadať príspevok od vlády, ktorej je členom". Áno, toto je eticky prirodzený stav vecí. V prvom rade preto, lebo hoci dnes už dostáva dotácie doslova každý - napríklad aj J&T (hotel na Štrbskom plese) - najvyšší princíp je ten, že z peňazí všetkých poplatníkov by sa mali podporovať len tí, ktorí pomoc naozaj potrebujú. Skutočnosť, že s rozrastaním štátu (a EÚ) sa dnes subvencuje kdekto a kdečo, by nemala u verejných činiteľov prehlušiť základné vedomie o tom, komu slúžia vo svojich funkciách a teda že nie je v súlade s dobrým hospodárením, ak prideľujú zdroje aj sebe, teda vrstve, ktorá nie je odkázaná a vôbec to nepotrebuje. Postavenie verejného činiteľa a žiadateľa o peniaze, ktoré činiteľ sám spravuje, je samo osebe konflikt záujmov. Z tejto premisy vychádza aj druhý argument: Ak politikom záleží na budovaní dôvery voličov, cenou za moc, výsady a vplyv, ktorými disponujú, musí byť aj prirodzená striedmosť a sebaobmedzovanie pri nakladaní s verejnými zdrojmi, o ktorých distribúcii sami rozhodujú. To sú dôvody, prečo by sa na Slovensku malo stať normou, že dotačné tituly sú pre politikov nedotknuteľné. Nielen tzv. nenárokovateľné, ale všetky (problém hypotekárnych úverov či stavebného sporenia je iný.)
Tretí dôvod je práve rozlišovacia hranica, ktorá je často sporná a vyvoláva kontraverzie, aké sme videli napr. v nedeľnej debate Simona s poslancom Maxonom. Dobre pripravený oponent sa ministrovi snažil preukázať, že sám podpisoval rôzne štatúty a predpisy, na základe ktorých potom jeho firma peniaze pýtala. Kým Zsolt Simon a SMK ako strana presadzujú agrárne dotácie ako politickú prioritu a každý rok ich navyšovanie z rozpočtu, dovtedy ani Bugár, ani Simon, ani nikto so zdravým rozumom nemôže tvrdiť, že z ministerského kresla nerozhodujú sami o vlastných peniazoch.
Na strane druhej: Poľnodotácie sa vnímajú ako východ slnka, automatický nárok každého, kto preukáže, že obhospodaruje tri štvorcové metre. Všetci argumentujú, že je to "špecifická" oblasť... Môžeme sa smiať - ale nič viac. Simon by mohol otázku otočiť aj tak, či fakt, že bol pre SMK dobrý až na ministra, je legitímnym dôvodom, aby bol na Slovensku jediným nedotovaným roľníkom. Je dosť pravdepodobné, že pri nástupe si svoj problém ani neuvedomil. Celkom iste by sa kauze vyhol, keby sa nezdvihla Kaníkova aféra.
Je pekné od Bugára, že v mene SMK poprosil o pardon slovenskú verejnosť. Skutočné ospravedlnenie by ale bolo práve - odstúpenie Simona. To je klasické gesto - prepáčte. Kľúčové nie je, že minister nestratil dôveru Bugára ani Dzurindu, ale jednoducho to, že urobil chybu a má niesť zodpovednosť. Už len preto, aby sa vytvoril precedens pre budúcnosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
