npor. Vladimíra Dorka ide o zlúčenie na život a na smrť. Miluje psov a zasvätil im celý svoj život. Ak sa šteňa narodí, teší sa celá jeho rodina, keď však pes zostarne a porúča sa do psieho neba, pocity sú tragické. Pritom jeho psy sú ostré a vycvičené na špeciálne úlohy. Tento sympatický muž totiž vychováva psov pre policajné účely v blízkosti vlastného domu.

"Citové väzby sú veľmi silné, môžem povedať, že bez psov by som si život predstaviť nemohol," hovorí V. Dorko sa vyťahuje fotoalbum s fotkami spred tridsiatich rokov. Keď sa pozerá na svojho najobľúbenejšieho psa Elsona, slza sa mu tlačí do očí. Ešte aj po rokoch od jeho smrti pretrvávajú silné spomienky. "Bol to najlepší pes, akého som kedy mal. Nikdy ma nesklamal a prežili sme spolu veľmi veľa. Preslávil ma po celom Československu, povyhrával, čo sa dalo. Získal som s ním trikrát po sebe putovný pohár v Lipanoch, a potom si usporiadatelia povedali, že nech si ho teda nechám. Keď zostarol a zomrel, pochoval som ho v záhrade. Mal pohreb ako človek," loví v spomienkach kynológ.

Hovorí, že začínal na zelenej lúke. "Býval som na dedine a vždy sme mali doma psa. Bral som to ako samozrejmosť, staral som sa o neho, podobne ako o poštové holuby. Keď som však mal šestnásť rokov, povedal som si, že pes je nádherný tvor. Keď sa mu človek skutočne s láskou venuje, tak sa mu odvďačí. Prvý psík, ktorého som mal, sa volal Edo. Povedal som si, že ho začnem cvičiť, a preto som si zistil, že takýmto veciam sa venujú vo Zväzarme v Prešove," vysvetľuje minulosť, ako by to bolo len včera.

Mladý chlapec sa teda aj so psíkom vybral do Prešova. Auto nebolo, preto nasadol na linkový autobus. Počas týždňa chodil do školy, ale vždy sa tešil na víkend. "To bol môj čas. Zobral som psa a utekal na autobus. Ľudia sa neraz čudovali, ako môže mladý chlapec chodievať so psom do vzdialeného mesta. Nešlo im do hlavy, načo psa prevážam, veď na dedine bol pes strážcom domu. Bol to však môj život, čítal som špecializované knihy, kupoval som odborné časopisy. Prvého psa som sám vycvičil na skúšku všestrannosti druhého stupňa. Nikto mi nechcel veriť, že sa mi to podarilo len na základe toho, čo som si prečítal," vysvetľuje Vladimír.

V čase našej návštevy mal pri dome šestnásť psov, vrátane šteniat. Po tom, čo sa vyučil za zámočníka, ako hovorí, zdrhol na vojenčinu. V tom čase sa slúžilo dva roky, ale to mu vôbec nevadilo. Vtedy ešte netušil, že práve na vojenčine spojí lásku k psom so železnicou. "Mali sme vychádzku a kúpil som si časopis Pes, priateľ človeka. Prečítal som si článok o psovodoch na železnici, ktorý sa mi zapáčil. Napísal som im teda list a neskôr po vojne som nastúpil k železnici ako psovod, policajt v Margecanoch. Mali sme za úlohu chrániť majetok a cestujúcich, kontrolovali sme zásielky."

Policajných psov vychováva doma

Železničná polícia nemá vlastné priestory na chovnú stanicu služobných psov. Kompetentní sa spoliehajú na šikovných ľudí z vlastných radov. Preto si V. Dorko zriadil chovnú stanicu pri vlastnom dome. "V roku 1978 sa mi doma narodil prvý policajný pes. Za to obdobie som ich odchoval a vycvičil asi päťdesiat, no musím povedať, že mi veľmi pomáha celá rodina. Sám by som to len ťažko zvládal, je to zodpovedná a časovo náročná práca. Manželka už občas nadáva, ona psov kŕmi, niekedy aj cvičí."

Aby sa uchovnila sučka, musí spĺňať určité kritériá. Musí mať splnenú minimálne najnižšiu skúšku výcviku, skúšku povahy a úspešne absolvovať výstavu. Až potom sa vyberie vhodný jedinec. "Vychoval som niekoľko generácií psov, sám ich aj cvičím. Je to však nezaplatená robota. Láska k psom sa nedá vyvážiť peniazmi. Často prežívame bezsenné noci, očakávame pôrod, asistujeme pri ňom, a keď sa šteňatá narodia, opäť sa treba starať. Stáva sa totiž, že suka šteňa priľahne a udusí. Je s tým veľa roboty. Doma to už však máme vžité, neberieme to ako problém, je to v nás," vyznáva svoju lásku k psom oblastný kynológ ŽP a dodáva, že pri železničnej polícii prežil tridsať rokov. Počas nich slúžil ako bežný psovod, musel sa však preškoliť aj na pyrotechnika. "To bolo v čase, keď sa stal prezidentom Rudolf Schuster. Ten chodieval vlakom a zistilo sa, že je nutné mať aj odborníkov na výbušniny. Otázka znela, že kto by ním mal byť. Vysvitlo, že oblastný kynológ. Mali sme veľa práce, boli obdobia, keď cestoval vlakom aj trikrát do týždňa," spomína si na prezidentove cesty vlakom.

Aj napriek tomu tvrdí, že to boli zaujímavé roky a nemenil by. Koníček sa mu stal totiž povolaním. Občas však došlo aj k momentom, kedy bola jeho láska k psovi väčšia, než príkaz nadriadeného. "Viete, v minulosti sme museli strážiť zásielky, a keďže smerom na Sovietsky zväz putoval vlak každých sedem minút, veľa sa ich deponovalo. Keď bola zima, že by ani psa von nevyhnal, my sme tam museli stáť. Tých psov mi bolo veľmi ľúto, ale viete, som policajt."

Špecialista na rukovačky

Policajný psovod nemá ľahkú úlohu. Je totiž vždy prevelený do prvej línie, na tie najhoršie miesta. Pes, ako psychologická autorita, by mal udržať poriadok. Neraz sa stalo, že psovodi zasahovali na futbaloch. "Chodievali sme na Lokomotívu do sektoru, kde bolo najtvrdšie jadro fanúšikov. Nejaký muž hodil do môjho psa sklenenú fľašu a vážne ho poranil. Veterinár mu síce sklo vybral, niečo však aj zarástlo. Chodíme robiť poriadky na futbal aj v tomto období, tí výrastkovia však neraz vedia, čo si môžu dovoliť, a ako môžeme postupovať. Máme varovanie, že majú medzi sebou právnika," hovorí o zážitkoch z futbalu V. Dorko a dodáva, že najhoršie obdobia boli vždy počas rukovačiek. Vtedy mali železniční policajti za úlohu rozbiť bitky, oddeliť od seba podnapité indivíduá, ktoré sa nezhodli v názoroch. "Bol som špecialista na rukovačky, môj pes vedel, čo má robiť. Sledoval priestor, a keď začul zvýšenie hlasu či začiatok hádky, hneď reagoval. Skočil, prevrátil jedného a s ním spadli ďalší piati. Najhoršie ruvačky boli v Kysaku. Tam lietali fľaše a sklenené poháre. Vydobyť si autoritu stálo veľa námahy, pretože všetci boli opití. Pes však alkohol neznáša a zacíti ho na diaľku. Mali sme problémy dostať mládencov do vlaku."

Oblastný kynológ si nevie predstaviť, že by polícia, a je jedno či železničná alebo štátna, nemala psa. Ako hovorí, dodnes nezažil, že by niekto napadol hliadku so psom. Jeho psy mali vždy rešpekt a vždy v prvom rade chránili svojho psovoda. Hoci sa po rokoch služby zaoberá myšlienkou odchodu do civilu, bez psa to asi nepôjde. Veď nechová len policajných, ale aj bulteriérov. "Neviem si bez psov predstaviť život. Boli časy, keď som mal doma aj dvadsať psov. Človek vás sklame, ale pes nie. Platí to však aj naopak, psa nesmiete sklamať, ani len tak potrestať. Samozrejme, že niekedy na súťaži nejaký cvik zlyhá, ale v teréne sa mi to ešte nestalo. Vždy ma však zarazí, keď nás niekto porovnáva s komisárom Rexom. Tam sú použité triky, je to zostrihané, nie je to realita."

Láska psovoda so psom sa nesie celým životom. Nie je preto nič výnimočné, že keď pes služobne zostarne, psovod si ho zoberie. Nie je to však také jednoduché. "Mal som niekoľko takých psov. Podmienky sa však menia a teraz musí byť vyradený pes najprv ponúknutý na odpredaj za zostatkovú hodnotu. V novinách sa objavia inzeráty, a ak sa nikto neprihlási, až potom si môže psa psovod kúpiť. Je to síce zvláštne, keď sú tí dvaja na seba zvyknutí, ale také sú pravidlá," uviedol V. Dorko.

Hrdý je na svoje dve dcéry a syna, ktorý sa vydal v jeho šľapajach. "Už dnes je oveľa ďalej ako ja. Je pravda, že mal iné podmienky, ale snaží sa. Taktiež pracuje ako železničný policajt a robí mi radosť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.