používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté aj veselé osudy. Tento príbeh má názov:
ĎALEKOHĽAD
Ľudia sú od prírody zvedaví. Radi pozorujú všetko, no najviac to, čo je vzdialené. Veď kto by nechcel nerušene sledovať hniezdiaceho vtáka, pokojne sa popásajúce srny, hviezdy a planéty, alebo elegantné krivky krásavíc, ležérne sa prevaľujúcich na letných plážach. Za všetky tieto vymoženosti môžeme ďakovať hvezdárom a objaviteľom zákonov optiky.
V staroveku a stredoveku používali hvezdári trubice bez šošoviek. Obloha bola jasná a ich zrak neskazený pozeraním televízie. Túžba poznať vzdialené predmety ešte dokonalejšie viedla k vytvoreniu prvých zväčšovacích šošoviek. Podľa nálezu vo vykopávkach v Ninive pri Jeruzaleme, boli brúsené šošovky z krištáľu vyhotovené už v 7. stor. pred n. l. Arabský vedec Ibn al Haitham, zvaný Alhasen, napísal v 11. storočí n. l. základné dielo stredovekej optiky, ktoré sa objavilo v Európe pod názvom "Opticae Thesaurus". Popisuje v ňom zväčšovacie vlastnosti šošovky v podobe vybrúseného guľovitého vrchnáka. Alhazenovo pojednanie o vlastnostiach šošoviek ovplyvnilo vznik ďalekohľadu.
Prvá neurčitá zmienka o možnosti vytvorenia šošovkovitého ďalekohľadu sa nachádza v spise anglického vedca a františkánskeho mnícha Rogera Bacona okolo roku 1260. Podľa bádaní sa v Taliansku objavujú primitívne šošovkovité ďalekohľady už v 90-tych rokoch 16. storočia.
O oficiálne uznanie vynálezu prvého ďalekohľadu sa v Európe v Holandsku uchádzali hneď tri osoby. Lippershey, Metius a Jansen. Napokon bol priznaný Lippersheyovi. Jeho objavu však dopomohla náhoda. Holandský optik Jan Lippershey, sa jedného dňa roku 1608 díval cez šošovku proti oknu. Potom vzal do rúk druhú šošovku a pozrel ňou na prvú. Zistil, že predmety pri pohľade cez dve šošovky sú oveľa bližšie k oku. Jan Lippershey preto zafixoval polohu šošoviek, osadil ich do trubice a 2. novembra roku 1608 oznámil svoj vynález. Vznikol ďalekohľad.
Zhruba v tom istom čase sa taliansky fyzik, astronóm a mechanik Galileo Galilei dozvedel o tomto vynáleze a roku 1610 si ho zostrojil tiež. Zväčšoval tri razy. Jeho neskorší ďalekohľad z konca tohto istého roka už približoval predmety 32-krát. Princíp zdokonaleného astronomického ďalekohľadu popísal r. 1610 J. Kepler a prvý raz ho vyrobil pravdepodobne r. 1613 Ch. Scheiner. Zväčšoval niekoľkodesaťnásobne, asi 50 až 60-krát, ale dával obraz obrátene. Pridaním tretej šošovky zostrojil kapucín A. M. Schyrl r. 1654 ďalekohľad dávajúci obraz priamy. Razil ním pomenovanie "Okulár" a "Objektív". Roku 1667 zaviedol A. Anzout do ďalekohľadu nitkový kríž, aby sa ním umožnilo presnejšie zameriavať sledované objekty.
Objektívom ďalekohľadu prvých sto rokov od jeho objavu bola jednoduchá šošovka v kombinácii dutej a vypuklej, so zaostrovacou výstupnou pupilou. Kvalita obrazu bola veľmi nepriaznivo ovplyvnená lomom svetla dopadajúceho na vstupný okulár. Anglický fyzik John Dollond roku 1747 konštrukciou achromatického objektívu vyrovnal tento nežiaduci farebný rozptyl. Kým nebol známy princíp achromatizácie, bolo potrebné pre ďalekohľady zvoliť veľké ohniskové vzdialenosti medzi šošovkami pri pomerne malom priemere, alebo použiť odrazový efekt vloženého zrkadla.
Princíp zrkadlového ďalekohľadu zhruba podal Angličan L. Digges vo svojom spise vydanom roku 1571. Prvý funkčný zrkadlový ďalekohľad so zrkadlom vydutým, zostrojil r. 1639 M. Mersenne. Škót James Gregory roku 1661 sa pokúšal s parabolickým zrkadlom o čosi podobné. Dokonalejší, dodnes používaný ďalekohľad so zrkadlom vypuklým, vrhajúcim obraz na bočný okulár roku 1671 zostrojil známy fyzik, Angličan Sir Isaac Newton.
Najväčšie používanie ďalekohľadov, alebo teleskopov, ako sa "optické rúry" volali, zaznamenalo námorníctvo. Vzápätí sa pridali vojaci. Popri teleskopickom postupne vznikal zdvojený, zmenšený ďalekohľad poľný. Jeho pôvod sa datuje už pri zostrojení dvojitého ďalekohľadu r. 1609 Holanďanom J. Lippersheyom, konštrukčne neskôr vylepšenom Galileim.
Prvé miniatúrne binokulárne divadelné ďalekohľady popisuje roku 1755 optik A. G. Kästner. Rozšírili sa začiatkom 19. storočia v podobe skôr darčekových, zábavných predmetov. Mali však už typicky krátke dvojité kovové, mosadzné alebo strieborné okuláre, so zaostrovacím kolieskom medzi tubusmi. Klasický trieder so zložitou sústavou šošoviek a prizmatických sklenených hranolov, masovo používaných všade na svete, zostrojil roku 1894 E. Abbe v Zeissových optických závodoch v Jene.
História vzniku ďalekohľadov a ich použitia je pestrá. Sú však stále menej využívané ako ich najrozšírenejšia verzia, kukátko, namontované vo dverách bytu, na bezpečné pozorovanie niekedy naozaj z veľkej diaľky prichádzajúceho votrelca.
Podľa zdrojov * spracoval Štefan Lazorišák
* L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Malé dejiny vynálezov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
