aby si tak splnil svoju povinnosť voči nebožtíkom, ktorých hroby objavil. Neboli to obyčajné hroby, lebo vedľa kostry bojovníka - jazdca bola kostra koňa pri jeho ľavom boku. Hlava koňa bola pri nohách bojovníka, po pravici mal meč, siahajúci od ramena až poniže kolena, ako to vidíme na snímke kresby.
V okolí Košíc boli odkryté pohrebiská z doby bronzovej v Košťanoch, Valalikoch, v Čani, Nižnej Myšli, pri košickej Teplárni a slovansko-abovské v Kechneci, Valalikoch, Šebastovciach. Všetky dávajú predstavu o človeku vtedajšej doby, nielen o tom, aký bol pohrebný rítus.
Voda a oheň očisťovali
Jazdecké hroby neboli iba mužské, ale aj ženské. Na Slovensku predstavujú zvláštnosť. Pochovávanie mŕtveho človeka s celým koňom sa pripisuje obyvateľstvu avarského pôvodu. Vždy nedávali do hroby celého koňa (6. - 7. storočie), iba jeho vypchatú kožu, ku ktorej priložilo hlavu koňa aj končatiny. To, aké boli pohrebné zvyklosti, možno usúdiť z pozostatkov po pohrebných karoch, ktoré odhadzovali do odpadových jám neďaleko hrobov. Boli v nich kosti zvierat. Podľa nálezov z týchto jám sa najčastejšie konzumovalo konské mäso, menej hovädzie. Hydinu, holubov, slepačie vajcia dávali nebožtíkom ako milodary. Na Veľkej Morave dávali mŕtvemu do hrobu zbrane vtedy, ak nezanechal mužského potomka - dediča. Postupne sa zbrane aj iné predmety chápali len symbolicky, preto vkladali do hrobov aj poškodené, dokonca len ich úlomky.
Ľudia sa báli smrti, čo sa prejavuje aj v pohrebnom ríte. Smrť neznamenala pre človeka koniec bytia, ale iba hranicu, medzník medzi svetom živých a mŕtvych, odkiaľ sa mohli mŕtvi podľa potreby vracať. Dokonca m pripisovali zvláštnu moc škodiť pozostalým na zdraví aj majetku. Preto im vyberali také pohrebisko, aby bolo na južnom svahu, hojne vystavené slnku, ktoré symbolizovalo oheň, ale aby bolo v blízkosti zdroja vody. Vode a ohňu pripisovali naši predkovia očistný význam. V slovanských hroboch sa najviac vyskytujú hlinené nádoby, z ktorých časť bola určená na kultovú vodu. Zvyk klásť s milodarmi aj džbán s vodou sa udržal u nás ešte v 18. storočí. Voda, ktorá bola z rieky pri sídlisku, mala symbolizovať oddelenie sveta živých od sveta mŕtvych. Arabský cestovateľ Ibn Fadian opisuje slovanský obrad z desiateho storočia. Bol svedkom toho, ako mŕtveho spálili na člne alebo ho do neho iba položili, navŕšili nad ním vrstvy hliny a kameňa a tak vytvorili mohylu. Verili, že takto duša prepláva po vode. V Hankovciach bola odkrytá pastierska mohyla na najvyššom mieste, navŕšená z kameňa, ktoré museli na ňu privážať odtiaľ, kde bolo, pretože v tomto lesnatom teréne - mieste odpočinku pravdepodobne nejakého hodnostára pastierskeho ľudu, ktorý sem postupne prišiel z Černomoria, sa kameň nikdy nenachádzal. Veľkosti mohyly nezodpovedalo jej vybavenie - bolo viac ako skromné, bez jediného milodaru, bez nádob, zbraní. Iba drobné štiepané kamienky z dna mohyly
Na druhý svet v svetri
Do 20. storočia doznievala predstava o takzvanej pripútanej duši, čiže o duši viazanej na telo alebo aspoň do jeho blízkosti, kým úplne nezotlie. Vyplývalo to z viery, že mŕtvy spí hlbokým spánkom, až kým ho nenaruší niečo, čo mu spôsobuje "nepríjemnosti" K nim zvyčajne patrilo nedbalé uloženie do rakvy, preto sa v nej hniezdil, alebo ak hrsť hliny vhodil do hrobu pred pochovaním cudzí človek a nie najbližší príbuzní. Na Zamagurí, kde robila etnografický výskum v roku 1967 Slovenská akadémia vied, starší ľudia mali pripravené do truhly svetre a teplú flanelovú bielizeň, a to z každého po dva kusy. Vysvetľovali to tým, že hrob je studený a je v ňom zima. Nestori košických kominárov spomínajú, ako spávali v okolí na pôjdoch dedinských domov, keď sa vybrali vymetať komíny. Nejeden si ľahol do truhly, v ktorej boli okrem bielizne, čižiem a iných zvrškov nachystané strukoviny a zrnká z každej sorty obilia. Ešte v roku 1986 sa na čerstvom hrobe na mnohých východoslovenských cintorínoch objavil nový kabát. V jednom prípade ho kúpila svojej zosnulej priateľke týždeň po jej pohrebe mladá žena, lebo sa jej prisnilo, že kamarátke je v hrobe bez kabáta zima. Vo sne sa jej táto s plačom posťažovala, takže dôvod na kúpu kabáta bol opodstatnený. Ľudia verili, že mŕtvy sa v tretiu, niekedy už v prvú noc po pohrebe vráti. Je to znak spokojnosti nebohého s tým, ako sa správajú pozostalí po jeho smrti. Obvykle sa zjavuje v oblečení, v akom ho vystrojili do rakvy. Ak sa zjaví po dlhšom čase, zhmotnená duša má už šaty miestami prederavené, lebo v hrobe prebieha tletie.
Ináč sa vraj prejavujú duše, ktoré sa po smrti definitívne odpútajú od telesnej schránky. Taká duša nemôže prejsť, ako duša pripútaná k telu, stenou alebo inou plnou prekážkou, iba nejakým otvorom, oknom, komínom. Preto otvárali pozostalí okná. Niekde verili, že duša musí po smrti čakať dovtedy pred nebeskou bránou, kým nezomrie ďalší človek v obci, odkiaľ je nebohý s odpútanou dušou. Ďalšia povera hovorí, že duša mŕtveho prejde buď do prvého človeka, ktorý sa v obci narodí po jeho smrti, alebo môže prejsť aj do ešte nenarodeného dieťaťa z príbuzenstva.
Viera v návraty
Z úcty k mŕtvym, zo strachu vznikli niektoré nepísané zákony a ich rešpektovanie na našom vidieku, napr. zákaz trhať na cintoríne v tráve divo rastúce kvety, kvety z hrobov, zabiť hmyz, zadláviť červíka, lebo čo ak by sa v rastline, v živočíchovi zdržovali duše z pochovaných na cintoríne. Ľudia verili v návraty, v posmrtný život, ktorý stotožňovali so skutočným. Preto sa ešte zachoval zvyk, niekde aj po druhej svetovej vojne po roku 1945, keď dávali do hrobov na rakvu k hlave gazdu sviatočné oblečenie aj peceň chleba. Ženám pevne uväzovali sukňu okolo pása, keď ich kládli do rakvy, aby im pri chodení, keď vyjdú z hrobu navštíviť príbuzných, nespadla. Ešte v roku 1990 sa tradovala obyčaj dávať do rakvy drobné predmety, ktoré mal nebohý rád a niektoré vdovy dávali svojim mŕtvym mužom fľaštičku pálenky, fajčiarom cigarety alebo fajku s tabakom. Na Zamagurí dávali nebohým rastliny, medzi ktorými nesmelo chýbať "božie drievko" aby si ním mohol mŕtvy odháňať muchy. Deťom dávali do truhly hračku, gazdinkám ihlu, nite, náprstok, vreteno, kúdeľ, starším ľuďom okuliare, modlitebnú knižku, ruženec, peniaze na znak toho, že je vyplatený z majetku. Na východnom Slovensku sa pozývajú mŕtvi príbuzní k stolu na Štedrý večer slovami: "Dedo, baba, poďte s nami jesť!" Je to možno pokračovanie predstáv starých Rimanov, ktorí zaviedli slávnosti ohňa a duší mŕtvych a verili, že prichádzajú do svojich domovov, aby sa zohriali a najedli. Nech sú zvyklosti a predstavy akékoľvek, dokazujú, že ľudská duša má v predstavách širokú škálu podôb.
V uplynulých dňoch, 1. a 2. novembra sa rozžiarili cintoríny tisíckami sviečok a my si sprítomňujeme tých, ktorí odišli do nenávratna. Sviatok Všetkých svätých určil na 1. novembra pápež Gregor IV. v ôsmom storočí. Okrem známych svetcov sa pripomínala aj pamiatka kresťanov, pochovaných v rímskych katakombách. O dve storočia neskôr sa v západoeurópskych kláštoroch konali spomienkové slávnosti na počesť významných členov rádov. Postupne sa rozšírili v rímskej cirkvi a 2. november vošiel do kalendára aj pamäti ľudí ako sviatok Pamiatky zosnulých - Dušičky. K tomuto sviatku dal podnet benediktívnsky opát Odilon v roku 998.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
