nadústavnou väčšinou schválila NR SR presne pred týždňom novelu Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorá z režimu ochrany osobných údajov vyťahuje také záležitosti, ako sú napríklad platy a odmeny vo verejnej správe, či zloženie komisií rozhodujúcich o použití peňazí z verejných zdrojov.
Sto dva hlasov pre novelu z dielne Daniela Lipšica je pritom už recidíva; na predchádzajúcej schôdzi NR SR prešiel masívnou väčšinou 111 hlasov ústavný zákon umožňujúci úplnú kontrolu samospráv cez NKÚ. Politickej logike sa oba legislatívne diela absolútne vymykajú z dvoch kľúčových dôvodov: Po prvé, presvedčivé väčšiny pre schválenie sa poskladali v stave jasne menšinovej koalície a najvyššieho napätia medzi vládnou stranou a opozíciou. Po druhé, proti obom zákonom lobovalo ako o život vôbec najsilnejšie záujmové združenie, ktoré v slovenskom verejnom živote existuje - ZMOS. Ak nechceme veriť na pôsobenie nadprirodzených síl a božských vnuknutí v parlamente, tak vysvetlenie je len jedno - princípy, ktoré riadia slovenskú politiku, sú živelnosť a improvizácia.
Treba zaklepať na drevo, že len tak ďalej - veľmi to pomáha. Rozjímanie, že ako je možné prijímať verejnoprospešné zákony uprostred žalmov o mravnom úpadku, kupčení, "pasení" poslancov a pod., prenechajme morálnym gigantom z opozičného, intelektuálneho a mediálneho establishmentu... Normálne to nie je. Podstatnejšie je ale určite to, že práva občana voči úradom výrazne narastú. Pamätáme si ešte na spory okolo zverejňovania platov či otvorenosti rokovaní zastupiteľstiev - aj v KE-kraji. Tomu by mal byť koniec, viac nebude treba viesť výkladové spory až na súdoch, kde aká poslanecká či úradnícka odmena je resp. nie je osobný údaj. Teda aspoň dúfajme - niekedy sa v zákonoch, napr. o konflikte záujmov, objavia nečakané diery...
Kľúčový argument ZMOS-u, že narušená bude ústavná ochrana osobných údajov, je slabý v konfrontácii s iným ústavným právom - na informácie. Tu treba opakovať vetu, ktorú sme nedávno napísali ku kontrole samospráv cez NKÚ: Najakútnejší problém liberálnych demokracií, ktorému čelia (a čím ďalej tým väčšmi budú), je nesúlad medzi stále sa zvyšujúcim objemom peňazí vo verejnom obehu na jednej strane a márnotratným až kradmým spôsobom, akým politici a úradníci k správe týchto prostriedkov pristupujú. Verejné zdroje sú obrovské pokušenie, ktoré si pýta nasadiť všetky legislatívne uzdy, aké sa dajú vymyslieť. Neexistuje väčší problém ako plytvanie a kradnutie vo verejnej správe a ak sa neprijmú najtvrdšie zákony smerom ku kontrole a transparentnosti, systém sa raz pod konfliktmi môže aj zrútiť. A keďže právo na informácie je tiež ústavné, je úplne jasné, ktorý záujem je vyšší. Ochrana osobných údajov je nižším princípom. Debata o zverejňovaní platov 120 tisíc radových zamestnancov, čím údajne dôjde k zásahu do ich súkromia, je hlúpa. Referenti, upratovačky a údržbári sú odmeňovaní cez tarifné tabuľky, ktoré sú verejné už aj dnes a - koho to zaujíma? Tu niekde končí racionálna diskusia o osobných údajoch. O mzdách v štátnom či samosprávnom sektore máme základnú predstavu a či jeden niekto berie 18 tisíc netto alebo 19 tisíc a tridsať halierov brutto je totálne jedno.
Ak toto Gašparovič podpíše - a zrejme áno pri takejto väčšine - získame bližší vhľad do činnosti ľudí, ktorých si volíme. Čo je smutnejšie, na Slovensku nie je až tak problém právo na informácie, ako - záujem o ne. Infozákon je účinný už piaty rok a občania ho nevyužívajú zďaleka tak, ako by mohli. A to už celkom iste nie je chyba politikov, ale v prvom rade samotných ľudí. Miera plytvania a nehospodárnosti je v nepriamej úmere s mierou verejnej ignorancie a ľahostajnosti. Keby sa Ján Süli musel báť, že za odmeňovanie či dekréty na bývanie na Starom meste mu kariéru v Békéscsabe prekazí verejná mienka, zvažoval by následky. On sa ale nebojí, lebo látkou, ktorá formuje vzťah daňových poplatníkov k peniazom, čo im štát vzal, je apatia. Nová úprava azda pomôže prekonávať nezáujem i preto, že odmeny a platy, na ktorých rozdeľovanie a zvyšovanie sa môžeme prísť všetci pozrieť, sú príťažlivá téma práve preto, že majú charakter osobného údaja. Je to pritom nesprávne - kto poctivo pracuje, nemá dôvod zatajovať ani sa hanbiť, že koľko zarába. Vecne dôležitejšia je ale možnosť dozvedieť sa mená členov komisií, rozhodujúcich o verejných zákazkách.
Istá nevládna organizácia už tri roky organizuje hlasovanie o najväčšieho nepriateľa resp. priateľa informácií. Ocenenie za "priateľa" už Lipšic dvakrát vyhral a po tejto novele je horúcim čakateľom aj tretej trofeje. Zaslúžene.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
