stretnutie troch najvyšších ústavných činiteľov. Zvolal ho Ivan Gašparovič na základe dvoch viet, čo utrúsil premiér na tlačovke v zahraničí a na tému, ktorú Slovensko nemôže - pri najlepšej vôli - nijako ovplyvniť. Po tom, čo sa pekne porozprávali, sa všetci traja postavili pred kamery a tvárili veľmi štátnicky.
To je dôležité. Chorvátsko, ktoré bolo tou veľkou témou, o poznanie menej. Gašparoviča totiž vyrušila Dzurindova replika, v ktorej zopakoval názor kancelára Schrödera na ďalšie rozširovanie EÚ: "Potrebujeme pauzu. Myslím, že aj Chorváti dobre chápu, že to nebude o rok, o dva". Toto pokladal náš prezident za takú závažnú zmenu zahraničnej politiky, že zvolal míting do paláca. Absurdné. A zaujímavé, ako doslova z ničoho vznikla "kauza".
Fakt je, že podpora integračných ambícií Záhrebu patrí medzi priority slovenskej zahraničnej politiky. Druhý fakt je ale hneď ten, že rozhodujúci a zatiaľ najdlhší krok v smere európskej budúcnosti Chorvátska vykonal nedávny summit lídrov EÚ, ktorý rozhodol o začiatku prístupových rokovaní aj pre túto krajinu. A čo je podstatné, bolo to pomerne veľké prekvapenie, ba skoro senzácia, keďže v agende schôdzky 3. októbra bolo iba Turecko. Štart pre Chorvátov doslova vyvzdorovala rakúska ministerka zahraničia, ktorá hrozila vetovať Turkov do poslednej chvíle, čo by bola v rýchlej šnúre už tretia obrovská kríza únie - po fiasku ústavy a nedohode o rozpočte. Chorváti sa môžu Turkom, ktorí čakali na pozvánku 40 rokov, naozaj poďakovať. A samozrejme i Rakúsku a tiež tak trochu - Slovensku. Dzurinda, poplatný svojmu opatrnému štýlu, sa síce v rakúskom vabanku neangažoval, ale spolu s Maďarmi vydieranie chorvátskou kartou ticho podporoval... Dôležité je si uvedomiť, že špeciálne v tejto priorite zahraničnej politiky si Slovensko počínalo aktívne a bolo úspešné. To je anamnéza, po ktorej je podozrievať Dzurindu z akejsi nedostatočnej lojality či kľučkovania dokonale scestné.
Pravda, to by Gašparovič, a tak trochu i Hrušovský, museli byť v obraze... Museli by napríklad aj tušiť, že i keby slovenský premiér mohol čokoľvek v súvislosti s Chorvátskom dnes ovplyvniť - akože nemôže - priority súčasnosti má celkom iné. Včera vypukla v Bruseli ďalšia predbežná debata o rozpočte EÚ na roky 2007-2013, ktorého zostavenie a skladba budú určujúce i pre to, koľko peňazí z eurofondov v tomto období dostane Slovensko. Pre Mikuláša Dzurindu, ktorý na predstave bruselského roha hojnosti staval všetky kampane, čo v posledných rokoch viedol, by kolaps rokovaní znamenal komunikačnú katastrofu - pred voľbami. Treba vedieť, že ak sa Briti s Francúzmi veľmi rýchlo nedohodnú na štruktúre európskych výdavkov i príjmov, a preto sa rozpočet do decembra nezrodí, v čerpaní E-fondov musíme počítať minimálne s nejakým odkladom. Nielen Slovensko, všetky nové členské štáty majú problém s prijímacou schopnosťou a potrebujú dlhší čas na administratívu a techniku prípravy. A preto sa Dzurinda, Gyurcsány, Paroubek i ďalší snažia vytvoriť veľkú koalíciu proti Britom, keďže vládne všeobecné - a asi jalové - presvedčenie, že Blair ustúpi skôr ako Chirac. Eurorozpočet je príčinou, prečo by slovenský premiér súhlasil so Schröderom, aj keby ten na tlačovke vyhlásil, že budúcu vládu na Slovensku má zostavovať Robert Fico... A to je celá pointa kauzy Chorvátsko.
Vyhlásenie, že "Slovensko bude naďalej všetkými silami podporovať Chorvátsko na ceste do únie", je skutočný balast, ak si uvedomíme, že kvôli tomuto sa mimoriadne stretli a naozaj nič, ale vôbec nič od SR v tejto chvíli nezávisí. Pauza je legislatívne nastolená, keďže po prijatí Rumunska a Bulharska v Zmluve z Nice niet priestoru pre nového člena. Musí byť teda buď prijatá ústavná zmluva - čo vyzerá dnes úplne beznádejne - alebo sa musí vyšpekulovať nejaký právny rámec. Ak má Nemecko pocit, že únia je z rozširovania unavená, a zdieľa ho s Francúzskom, tak je zrejmé, že pred rokom 2010 Chorváti naozaj nemajú nárok. Vec môžeme zhrnúť i tak, že až Záhreb skončí prístupové rokovania, o faktickom dátume jeho členstva budú minimálne v troch štvrtinách krajín rozhodovať úplne iní politickí lídri, než sú pri moci dnes. Debata teda beží úplne mimo aktuálnej a vôbec reálnej politiky.
Mimochodom, je zábavné, že údajný odklon od priorít zahraničnej politiky trápil aj toho Hrušovského, ktorý na rozdiel od zvyšku slovenskej scény pokladá ústavnú zmluvu za zlý a mŕtvy dokument. To nie je chyba, má pravdu, ale nie je trochu farizejstvo, ak práve on vyžaduje jednotu? A ešte Gašparovič; svoju lásku k Chorvátsku by najlepšie manifestoval tak, keby si ho nemýlil so Srbskom. To sa mu stalo minulý týždeň, zoči-voči so Stipe Mesičom. Hlavne, že vymyslel kauzu, o ktorej môžeme viesť nezmyselné debaty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
