speváčka tejto kapely, prezradila, čo si myslí o dianí na slovenskej hudobnej scéne.
Vaša hudba sa štýlovo vymyká z pop-rocku, ktorý na Slovensku prevláda a je úspešný. Je náročné sa presadiť?
- Doteraz som sa stretla len s dobrými reakciami, no zatiaľ sa to nemá ako dostať k ľuďom. Rádiá sú totiž v určitých veciach dosť striktné. Často sa nám však stáva, že na koncerte sú ľudia, ktorí nás vidia prvýkrát a z koncertu odchádzajú s dobrým pocitom. To je pre nás inšpiráciou a dáva nám to zmysel pokračovať v tom, čo robíme. Práve preto sme sa teraz vybrali na turné. Nebudeme si klamať a myslím, že nie sme jediná kapela, ktorej na koncert neprišlo práve brutálne množstvo ľudí. Najprv som to brala tak trochu osobne, ale čím viac koncertujeme, tým viac sa prichytím pri tom, že mi je jedno, či tam stojí jeden človek v tom hľadisku, alebo tisíc. Vždy sa viem cítiť dobre, lebo to robím zo srdca. Vždy keď začne hrať hudba, tak sa dostávam do úplne inej dimenzie.
Ak by ti niekto ponúkol milión korún, bola by si ochotná sa toho všetkého vzdať?
- Tak to v žiadnom prípade. Pre mňa je to určitý spôsob relaxu a je to môj život. K spevu som sa síce dostala úplnou náhodou, a to vďaka svojim spolužiakom. Keď sme boli na vysokoškolskej brigáde a vrátili sme sa z poľa, posadali sme si okolo ohňa a spievali. Oni ma k tomu dokopali a postupom času som sa dostala do štádia, keď pre mňa spev znamená veľa.
Čím je podľa teba slovenský hudobný biznis ovplyvnený?
- Keby si sa ma to spýtala pred rokom, odpovedala by som ti zrejme úplne inak. Začiatkom roka som sa rozprávala s Igorom Timkom, ktorý bol presvedčený o tom, že hviezdičky SuperStar nemajú vplyv na slovenskú hudbu. Ja by som si dovolila odporovať mu tým, že sme to pocítili na vlastnej koži. Veľa festivalov, či koncertov, zaberajú práve oni. Tie kapely, ktoré robia vlastné skladby, sú zatlačené do úzadia. Dovolím si tvrdiť, že momentálne je to v hudbe skôr o menách ako o kvalite.
Vedela by si niekoho z hudobného priemyslu nazvať svojim kamarátom?
- Určite áno, hlavne všetky nitrianske kapely. Rozumiem si veľmi dobre s Mikom, s Kulim s chalanmi z UKND. Ľudia, čo ma poznajú, vedia, že som nekonfliktný typ a rada naväzujem nové kontakty. Pokiaľ sme sa zoznámili s chlapčenskou skupinou, tak som si s nimi rozumela veľmi dobre. Akonáhle sme hrali s nejakou speváčkou, tak to bolo dosť odmerané. Ja som sa aj strašne chcela porozprávať, no zatiaľ sa mi nedarí.
Je to rivalitou?
- Neviem, ako by som to nazvala. Či je to rivalita, alebo odmeranosť. Keď sme hrali s Pehou, alebo s P.S., tak stále buď nemali čas, alebo skôr záujem. Jediná speváčka, s ktorou som si pokecala je Misha. Ale možno sa to časom zmení...
Vo vašich textoch sa spomína mnohokrát láska, no nie v klasickej lyrickej forme. Stotožňuješ sa s tým, čo spievaš?
- Prvý album sme otextovali s Paľom Bandlerom, na tom druhom pracovali štyria textári. Stále, keď vidím text, až žasnem, pretože mám pocit, že ten, kto to písal, akoby vo mne žil a proste vedel, čo cítim. S tými textami akokeby sme boli jedna duša, jedno telo.
Skúšala si už aj sama vytvoriť vlastný text?
- No, áno, ale dopadlo to hrozne. Náš textár svojimi psychologickými textami postavil latku tak vysoko, že hocijaký verš, ktorý som zo seba dostala, mi pripadal strašne primitívny.
Rozmýšľala si už niekedy o sólovej dráhe?
- V podstate nad tým rozmýšľa zrejme každý spevák, no ja mám určitý hendikep. Neviem hrať na hudobný nástroj, neviem si zložiť pesničku a neviem si napísať text. Pokiaľ by za mnou neprišiel niekto, kto by mal pre mňa projekt ušitý na mieru, tak nemám dôvod začínať sólovú dráhu. Keby som raz predsa len spravila niečo sólovo, bolo by to rockové.
Čo ťa v súčasnosti najviac trápi?
- Tisíc vecí. Momentálne ma bolí hrdlo a ešte ma trápi vtáčia chrípka a také úplne bežné veci. Som ten typ človeka, ktorý až v poslednom rade myslí na seba, čo sa mi už veľakrát pomstilo. Trápia ma hlavne problémy mojich priateľov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
