jednookých medzi slepými. Boli, ale sa minuli. KDH a SMK - pretože o nich je reč - naštartovali posledný rok svojho vládnutia tak, že sú na najlepšej ceste zraziť si dlho pestovanú auru z hlavy.
Pokiaľ išlo len o dilemu nárokovateľné resp. nenárokovateľné dotácie, naozaj bolo ťažké z voleja povedať, že Zsolt Simon sa má jednoducho zbaliť a ísť. Darmo sa celá opozícia i mediálny súdny dvor tvárili, že im je všetko jasné. Čo sa týka poberania agrosubvencií, ktoré sa vnímajú ako celkom špecifická kategória, normy sú diverzifikované v celej Európe. Nehanbí sa za ne napríklad ani anglická kráľovná a polovica snemovne lordov. Mohli sme si iba želať, aby sa v "procese tvorby precedensu" (Pavol Minárik) ujalo na Slovensku Dzurindovo krédo - "nemôže minister pýtať príspevok od vlády, ktorej je členom" - nielen u Kaníka, ale aj Simona. Nič viac.
Vývoj posledných dní však stav váhania prekonal. Spôsob, akým Zsolt Simon "predal" svoj dotovaný Agrotrade firme, ktorú založil a vlastní zamestnanec jeho bratranca, ktorý v nej navyše má sám 6-percentný podiel, necháva priestor už iba na hypotetickú pochybnosť, že nebeží o klasickú fintu typu Vizváry-Rusko. Teda odpratanie majetkového podielu čo možno najbližšej osobe - mimo manželky, súrodencov a rodných detí. Nie je to síce nič protizákonné, ale: Skutočnosť, že Simon túto transakciu zároveň zahmlieval a vymýšľal legendu (kupca našiel po mediálnom zverejnení, že nevie predať Agrotrade), nenecháva už vôbec žiadny priestor, aby po 43-miliónovej NENÁROKOVATEĽNEJ dotácii z eurofondov, ktorú firma dostala v roku 2004, existovalo iné riešenie ako demisia a taký rýchly odchod, aby po ňom ani smrad neostal. Ak SMK ešte má ambíciu zachovať zvyšky zdania, že chce byť stranou protiklientelistickou a slušnou, tak musí zrušiť všetky deklarácie dôvery vo svojho ministra a okamžite ho stiahnuť.
Definitívne prekonaná je Bugárova mantra, že "ak sa objavia nové skutočnosti, budeme konať". Dotácia vo výške 43 miliónov pridelená medzirezortnou komisiou firme, ktorú "predal" susedovi z dediny a bratrancovi, pričom ich identitu zakrýval, je stokrát ťažší prehrešok ako neúspešná žiadosť Ľudovíta Kaníka o 22 miliónov. Pomlčme o čerstvom objave Roberta Fica - zákaze pre zamestnancov ministerstva informovať SIS a policajtov o dianí v rezorte bez súhlasu vedenia.
Tu už nejde len o Simona. Razantnou a slepou obhajobou ministra Béla Bugár v tejto chvíli už devastuje vlastnú dôveryhodnosť. Argumentácia, že "urobil iba jednu chybu - neskoro predal svoju firmu", je v komparácii s Kaníkom už nielen neudržateľná, ale absurdná. A preto vyvstáva aj otázka, či v SMK neúraduje ešte iný, omnoho vyšší záujem zachovať Simona vo funkcii, ako je samotná jeho osoba. Komu v tejto situácii nezíde na um agroloby napichnutá na SMK a eurofondy? Jedna vec je tutovka: Kým by sa vo fondoch nový minister zorientoval, bol by koniec volebného obdobia. Nitra je kauza ešte horšia, ak ale Simona nestiahnu okamžite, sú obnažení ako Linda v sprche. Nezakryjú rečami intímne miesta - všetci ich vidíme.
Hranice akceptovateľnej obrany prerástol aj problém KDH. Hoci sa dalo veľmi očakávať, že bratislavská krajská rada neodprace z volebnej kandidátky z korupcie obžalovaného Pavla Bielika, nedávny snem v Ružomberku nechal v tomto smere stanovy nedotknuté, aj keď v inom paragrafe dal predsedníctvu právomoc pozastaviť členstvo. Zvolili teda schizofrenické riešenie, za ktorým je cítiť nielen nedôslednosť, ale i úskok typu ovca-vlk - aj sa od hriešnika dištancujeme, aj ho necháme pokračovať v politickej kariére. Domnienku o podfuku len podporuje, že na rokovaní krajskej rady, ktorá na žiadosť predsedníctva hlasovala o stiahnutí Bielika, sa Minárik, Mikloško a Palko - nezúčastnili. Takto sa správa strana, ktorá si dala do štítu boj proti korupcii?
Nie je to až taká katastrofa ako u SMK, ale takéto podcenenie súdnosti publika jednoducho uráža. Po Ružomberku existovala akási teória, že na krajskej rade sa zloží proti Bielikovi potrebná väčšina. Čakali sme v dobrej viere. A čo vedenie KDH? Traja neprišli. Nech radšej rovno povedia - nedáme si rozbiť Bratislavu, naši členovia sú jednoducho na Bielika fixovaní, bohužiaľ až tak, že mu prepáčia aj (potenciálny, údajný) úplatok, budujeme stranu 15 rokov, rozkolov máme dosť, nechceme ďalší, a ešte v regióne, kde nie sme najsilnejší... A tak podobne. Bola by to pravda, alebo by sa jej aspoň podobala. Takto je len znechutenie a silnejúce vedomie, že všetci patria do jedného vreca. Čo stále nemusí byť celkom pravda, ale keď nás až tak presviedčajú, prečo im neveriť aspoň v tejto jednej veci, keď v ničom inom sa už nedá?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
