rozhorčili. Veď u východniara vyvoláva toto meno najskôr asociácie s "diľongom", a to, vieme, nie je nijaká lichôtka. Komunistický režim tohto františkánskeho mnícha, navyše emigranta, dôsledne ignoroval, a tak nebude od veci práve v Roku Rudolfa Dilonga pripomenúť, o koho ide, ale aj, čo má spoločné s Prešovom.
Rudolf Dilong sa narodil v Trstenej pred sto rokmi, 1. augusta 1905. Detstvo mal ťažké: matka mu zomrela, otec sa opäť oženil, nevlastné tri deti nemala macocha v láske. Starší brat nemohol pre chatrné zdravie študovať teológiu, sestra Hanička zomrela na suchoty. Pre pokoj v dome poslal ho otec do noviciátu k františkánom do Trnavy, r. 1929 ho v Žiline vysvätili za kňaza.
Nedostatok lásky v rodičovskom dome ovplyvnil Dilongovu búrlivácku povahu. Vyučoval náboženstvo na stredných školách, takto sa dostal do Prešova. V druhej polovici 30. rokov učil v kvarte či kvinte na evanjelickom kolégiu Ing. Ladislava Milčeviča (83), ktorý žije v Košiciach, jedného z mála pamätníkov. Vyučovanie prebiehalo nekonvenčne: "Popri svojich povinnostiach našiel čas aj na to, zahrať na malej ústnej harmonike pikolke, dáku - nie nábožnú - pieseň. Tíško, tak, aby muzika na hodine náboženstva nevyvolala na chodbe nežiadúcu pozornosť."
Pôsobil skôr ako sveták, neveľmi mu vraj pristal habit či dokonca tonzúra. Volali ho všelijako: utajený mních, básnik stratenej slobody, Boží básnik, básnik s uhrančivým pohľadom. "Aj zo svojho života vytvoril umelecké dielo," spomína jeho mladší súputník Svetloslav Veigl. Nositeľ Nobelovej ceny Jaroslav Seifert zaznamenal v pamätiach jeho originálny príchod na motorke do Piešťan, kde sa v predvečer svetovej vojny zišli na kongrese slovenskí a českí intelektuáli.
V tom čase vyšla Dilongovi zbierka s fotografiou tajomnej ženy s hlavou v dlaniach. Dráždila najmä fantáziu študentiek, napospol zaľúbených do driečneho mnícha, každá chcela mať od neho veršík v pamätníku. V pôvodnej podobe sa nezachoval básnický povzdych: na Kmeťovom stromoradí neďaleko kláštora stíska mládenec svoje dievča, a náš františkán iba ak zrniečka na pátričkách. Nie vždy mu prešli výstrelky bez následkov: keď na školskom výlete núkal cukríkmi sochu Panny Márie, uvalili naň karcer.
Akurát v čase rasovej perzekúcie ho priam osudne zasiahla láska k židovke Vali, ktorú chránil pred deportáciou. Tento a azda ani iné jeho vzťahy neostali bez následkov: jednu dcéru zanechal v Bratislave, ďalšiu na Orave a azda aj inde, dohromady vraj tri.
Hneď po vypuknutí vojny odišiel Dilong ako poľný kurátor na východný front, dobrovoľne - aby unikol zväzujúcej kláštornej disciplíne. Na jeseň 1944 cestou späť strávil zo päť mesiacov v kláštore v Nižnej Šebastovej, dnes súčasti Prešova.
Medzník v jeho živote i tvorbe predstavuje rok 1945, keď odišiel do exilu: do Rakúska, odtiaľ do Ríma a r. 1947 do Argentíny medzi krajanov v Buenos Aires. Od roku 1965 žil v kláštore v Pittsburgu, ďalšom z centier zahraničných Slovákov. R. 1969 navštívil Slovensko s úmyslom ostať tu natrvalo. K tomu však za nejasných okolností, údajne zásluhou L. Novomeského, inak svojho dobrého známeho, nedošlo. "Plával v rozbúrených vodách života, potápal sa, ale sa neutopil." (S. Veigl) Zomrel v Pittsburghu 7. apríla 1986.
Práve v čase, keď ho na Slovensku nebrali na vedomie, nadviazal som s ním kontakt na svojom prvom pôsobisku, v Hviezdoslavovom múzeu v Dolnom Kubíne. Odpoveď prišla promptne: "Za svojho pobytu v zahraničí (28 rokov) napísal som približne i toľko zbierok básní, prózy a všeličoho. Kedysi, nedávno to bolo, keď nebohý Teo H. Florin chcel niečo z mojich vecí zaradiť do svojho Hviezdoslavovho Kubína a nedostal povolenie, potom mi to s plačom napísal... Viete, cnie sa mi za rodným Slovenskom. Ťahám už pomaly na 70-ku, a tu básnikovi - verte mi - je smutno, nemá skoro pre koho písať. Osamotenosť je najväčší trest pre nás, žijúcich von z vlasti.
...Milé spomienky mám na Prešov. To boli dni mladosti a dni s našou mládežou. Ach, kdeže lánske snehy sú!" (Pittsburg, 20. júna 1974)
Okľukou cez Západný Berlín a tamojších príbuzných sa ku mne dostali aj dve jeho zbierky s venovaním. Popritom som v rodinnej pamäti vydoloval ďalšie spomienky: nielen na majstrovskú hru na pikolke, ale aj, ako strieľal šípom na jablko umiestnené na hlave daktorého chlapca. "Všetko je pravda, čo ste mi napísali... o mne osobne tiež, o tej harmonike, o strieľaní do jablka, len to si opravte, že som býval v Prešove, nie v Šebeši."
Naša korešpondencia podnecovala spomínať ďalej: "Kedysi r. 1933 či 1934 šiel som do Nitry prednášať o poézii dievčatám v preparandii. V noci ma čakal na stanici Janko Silan, odtiaľ sme išli pod obloky toho učiteláku a recitovali sme im svoje básne. Viete, čo nám urobili? Obliali nás vodou, a tak sme dvaja trubadúri šli pekne domov spať."
Pred ďalším čítaním treba dôrazne varovať všetkých, ktorí nanajvýš presne vedia, čo sa patrí na duchovného: "V Prešove som tiež recitoval verše, zdá sa mi r. 1936, u notrdámiek, tiež preparandistkám. Tam som sa počas recitácie zastrelil z takého revolvera, čo sme ako chlapci špuntom nabíjali. Ja som to však maskoval tak, že to vyzeralo ako naozaj. Stalo sa tak pri tomto verši:
´Keď nové storočie stonalo na rínku,
skončil si zúfale guľkou z brovningu!´
A - bác! Potom mi povedali, že sedem mníšiek nemohlo vstať zo stoličiek, lebo sa od strachu posrali. (Prepáčte za výraz, ale používam ho pre efekt). No a všeličo by som vám vedel narozprávať. Mladosť som mal veľmi rušnú..." (Pittsburgh, 23. septembra 1974)
Naša korešpondencia isto neušla pozornosti cenzúry. O tú som sa zvyčajne nestaral, jednako by som ho bol rád požiadal o neutrálnejšiu adresu, na ktorú by som mu písal. Keď potom na jeden list neprišla odpoveď, o opätovný kontakt som sa viac nepokúsil. Môžem sa iba domnievať, kto sa už postaral, aby sa naša korešpondencia skončila tak náhle, ako sa začala.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
