používajú každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
PLNIACE PERO
Husi nemajú veľa lichotivých prívlastkov. Okrem častého používania ich mena ako urážky na zníženú inteligenciu sa im dostáva uznania len v podobe pečienky na pekáči. V skutočnosti však práve husi vďaka svojim brkám doslova písali a spoluvytvárali dejiny civilizácie a kultúry.
Starí Babylončania a Gréci, hoci boli múdri, ba dokonca aj Rimania, nepoznali pri písaní taký jednoduchý vynález, akým je zrezané, zaostrené a na hrote rozštiepené brko, vytrhnuté z husieho chvosta. Ich písacím náradím bolo dláto. Ozdobné nápisy trvalej hodnoty vysekávali do kameňa, mäkkého kovu, olova alebo medi. Pri písaní na bežné potreby sa náradie prispôsobovalo materiálu. Obyvatelia Mezopotámie vyrývali do hlinených tabuliek písmenká ostrým predmetom a potom ich vypaľovali. Starí Egypťania na tento účel používali zrezanú, zaostrenú trstinu. Gréci písali na drevené tabuľky natreté vrstvou vosku kovovou paličkou, ktorej jeden koniec bol ostrý na písanie, druhý vo forme lopatky plochý na zotieranie chybného zápisu. Aj Rimania používali rydlo na drevených tabuľkách s voskovou vrstvou. Ak boli drevené tabuľky vybielené, písali trstinou a atramentom.
Staroveké písanie trstinou, bambusom, rydlom, na pergamen olovenou tyčinkou, občas i vtáčím perom v Číne vytlačil štetec. Základnou písacou potrebou bol papier a tuš. V prímorských exotických krajinách mali zlepšenie. Pri zaznamenávaní jednoduchých textov vyrývali písmená do palmových listov ostrým predmetom. List potom posypali sadzami alebo uhoľným prachom, jeho hornú vrstvu odstránili a čerň zostala v priehlbinkách. Písmo sa stalo výrazným takmer ako z dnešnej tlačiarne.
Je veľmi udivujúce, že starovek už dávno pred naším letopočtom poznal atrament. Starí Egypťania ho používali v 14. storočí v časoch prvých faraónov. Pravdepodobne ho vyrábali zo šťavy indigovníka, rastliny hojne rozšírenej po celom Egypte. Písali aj červeným typom. Získavali ho zo zvláštneho druhu karmínovo sfarbenej hliny. Preto ani neprekvapuje, že v Egypte v 14. stor. pred n. l. poznali dokonca aj plniace pero. Zistil to anglický egyptológ Howard Carter, keď odkryl roku 1922 hrob faraóna Tutanchamóna a našiel tam medzi mnohými drahocennosťami aj rúrku pripomínajúcu dnešné plniace pero. Bola z trstiny, dlhá 7,5 cm, široká asi 1 cm, na jednom konci zaostrená, naplnená čiernou tekutinou a zastrčená do medeného vrchnáka.
Stredovek však celkom ovládli brká. Nielen husie, ale aj z labutí, slúk, elegantné z pávov. To ony od 5. storočia do polovice 19. storočia popísali stránky kníh, nimi sa písali vzácne diplomatické aj menej vzácne listiny. Medzitým došlo k vylepšeniu. Podľa zachovaného záznamu od J. Neudörffera z Norimbergu r. 1544 bolo už známe nasadzovacie pierko z medeného plechu i mosadzné, umiestňované na vtáčie brko. Od roku 1748 sa v Aachene predávali nasadzovacie oceľové pierka. Ich vynález sa pripisuje mestskému pisárovi J. Jansenovi.
Prvý patent na výrobu oceľových nasadzovacích pier dostal r. 1808 Angličan B. Donkin. Strojovú výrobu oceľových pier si dal patentovať vzápätí r. 1828 J. Gillot v Birminghame. Zavedením rôznych rozštepení urobil oceľové pierka pružnejšími Angličan J. Perry patentmi z rokov 1830 a 1832. Zlaté nasadzovacie pierka s ródiovým hrotom, vynález Angličana Doughyho, sa objavili v obchodoch začiatkom 20. rokov 19. storočia. Neskôr, roku 1841, si dáva patentovať R. Mallet tiež v Anglicku zlaté pierka s hrotom irídiovým.
Boli určené pre boháčov. No ani obyčajné oceľové pierka neboli lacné. V Anglicku stáli šiling, a tak ľudia písali väčšinou klasickým husím brkom, ktoré sa muselo perorezom neustále priostrovať. Atrament sa zvyčajne vyrábal podomácky z rozdrobených dubienok, gáfru a vody. Predpis na jeho výrobu bol skoro v každej kuchárke.
Kovové pierka, hocako dômyselne a rafinovane vyhotovené, nasadzované tiež na drevené a kostené rúčky, začali v druhej polovici 19. storočia ustupovať perám plniacim. Ich nevýhodou bolo pravidelné namáčanie, a teda aj odfrkovanie a machule. Prvý popis plniaceho pera podáva nemecký matematik a orientalista D. Schwenter v r. 1636, ale ešte stále z husieho brka so strieborným hrotom. O vyše sto rokov neskôr vyrábal plniace perá berlínsky mechanik Scheller. Vyskytli sa aj ďalší vynálezcovia, avšak prvý patent na plniace pero dostal až roku 1809 F. B. Fölsch v Anglicku. Roku 1815 bol podobný patent pridelený vo Francúzsku. Plniace perá z tohto obdobia, z nášho pohľadu, neboli veľmi praktickým výmyslom. Z pierka totiž atrament neplynul voľne. Pri písaní ho bolo potrebné vytláčať piestom. Vynález musel čakať 70 rokov na zlepšenie.
Skutočne spoľahlivé plniace pero fungujúce bez väčších úprav v podstate dodnes sa podarilo vyhotoviť až v roku 1884 americkému poisťovaciemu agentovi Lewinovi Edisonovi Watermanovi. Pán Waterman, žijúci v New Yorku, použil v pere očné kvapkadlo. Propagačné materiály hlásali, že jeho výrobok napíše bez naplnenia 1 600 slov. Postupom času sa zlepšilo plnenie piestom, vačkom, výmennou rúrkou s náplňou, vznikli kvalitné značky, ktoré sa stali obľúbeným darom. A aj keď plniace perá sú na ústupe bežne používaným guľôčkovým, ich obľuba neustáva a diplomatické podpisy s nimi sa robia rovnako elegantne ako predtým husími.
Podľa zdrojov * spracoval Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
