šikovnosti a chlapskej obratnosti. Pre iného predstavuje lásku k prírode a starostlivosť o lesnú zver. Štefan Štefánik patrí k druhej skupine. Poľovníctvu venoval desaťročia života, lemovalo celý jeho osud v malej obci Hniezdne tesne pri Starej Ľubovni. Úspechy neráta len na počet trofejí, teší sa z každej chvíľky v prírode.
U Štefana prišiel záujem o poľovníctvo už v mladosti, ku skúseným vyznávačom náročnej záľuby sa pridal počas študentských čias. V rokoch 1963-64 sa stal kandidátom na majestátny titul poľovníka, po úspešnom zložení skúšok zakotvil v Poľovníckom združení Špica v rodnom Hniezdnom. Povolaním sa stal učiteľom, no ani tam neodbehol od záľuby. Školáci v Hniezdnom od neho dostávajú lekcie z prírodopisu, chémie a technických prác. Kariéra 35-ročného predsedu združenia mu priniesla skúsenosti, uznanie, pekné i temné zážitky, na aké sa nezabúda. Najviac je zo zaznávaných, no o to lákavejších poľovačiek.
Najkrajšiu spomienku má Štefánik na vlastnú, prvú skúsenosť z poľovačky. "Tak ako na všetko, čo bolo v živote prvýkrát," usmieva sa popod neexistujúce fúzy. "Dostal som prvýkrát povolenie na lov, tak sme išli poľovať. Už sa stmievalo, zrazu prišiel jeleň, ktorého mi starší kolega privábil, ja som to vtedy ešte nevedel. Podarilo sa mi ho odstreliť. Darmo, prvý úlovok je nezabudnuteľný, i keď každý ulovený kus má vlastný príbeh, je samostatným zážitkom. Prvýkrát však asistujú najsilnejšie emócie," vyznáva sa dnes už ostrieľaný poľovník.
Spoločná poľovačka je podľa neho veľkým dobrodružstvom, ktoré si vyžaduje obrovskú mieru zodpovednosti. Musí sa vopred ohlásiť, určí sa miesto, kde sa poľovníci zídu, o ktorej hodine a kto bude vedúcim poľovačky, vedúcimi krídel a zavádzania. Okrem strelcov sú účastní aj honci alebo vodiči psov. Všetko musí mať svoje pravidlá, aj v tomto. Poľuje sa potme, všetci musia vedieť, kde stojí ďalší poľovník, aby si ho nezmýlili so zverou. Až po zhromaždení zasvätených sa môže začať hon napríklad na diviaky. Samotnú stratégiu poľovačky ovplyvňuje terén, no vždy platí, že vyhliadnuté miesto, kde sa môžu budúce obete skrývať, obstúpia strelci, časť príde so psami. Tí vypátrajú budúcu obeť, zúrivým brechotom ju vyženú z húštiny. "Poľovačka je o trpezlivosti. Kým psy zver vyduria, môže to trvať aj dve až tri hodiny. Samozrejme, poľahky zo svojho úkrytu nevyjde," hovorí Štefánik.
Keď sa zámer vydarí, poľovník strieľa po zveri. "Ak padne v ohni, teda namieste, je to ideálne. Ak nie, až potom sa dostrelí, ale najprv ju musí sledovať pes, my tomu hovoríme po farbe, teda po stope. Niekedy je to jeden či dva kilometre," upresňuje poľovník z Hniezdneho.
Vydarený lov sa končí poctou padlej zveri, ktorá sa odváža na vychladenie. Ceremoniál sprevádzaný hodnotením poľovačky dopĺňa blahoželanie strelcom. "Toho, ktorý trafil zver prvýkrát, pasujeme za poľovníka. Aj takto zachovávame staré tradície poľovníckeho umenia. Ale pasovať môže len ten, kto už danú zver ulovil. Nemôže to byť niekto, komu padla za obeť len straka alebo vrana," dodáva.
Ruka v ruke s poľovníctvom ide aj kynológia, v Hniezdnom to platí dvojnásobne. Od jedného zo zakladateľov dostal Štefánik aj prvú sučku slovenského kopova. "Vtedy nebolo toto plemeno ešte uznané, len sa zakladalo. Vytvorili sme jadro spišského slovenského kopova, nakoniec z neho vyrástlo národné plemeno. V súčasnosti neexistuje rodokmeň, kde by nefigurovala chovná stanica v Hniezdnom," približuje vznik poľovníckeho plemena.
Mnoho dnešných adeptov na poľovníka podľa neho nevidí všetku prácu, ktoré toto poslanie v sebe skrýva. "Láka ich vidina úspešných poľovačiek, bohatých zbierok parožia, ktorými sa môžu chváliť. Z poľovníctva sa stal jednoducho módny doplnok. Pre bohatých je to akási dobre uviazaná kravata k dobrému obleku, akoby to bol posledný stupienok k predstave správneho a úspešného chlapa. Lenže to je predovšetkým starostlivosť o zvieratá, schopnosť pomôcť priateľovi v núdzi a predovšetkým vedieť nechať ujsť aj sto krásnych jeleňov, keď si poľovník nie je na sto percent istý, že mieri na zver, nie nočného tuláka," hovorí o súčasnom stave poľovníctva 35-ročný predseda jedného z najznámejších poľovníckych združení na Slovensku. A vie, o čom hovorí, počas dlhoročných skúseností videl aj nešťastie v očiach poľovníka, ktorý doniesol domov namiesto ulovenej zveri telo zastreleného syna.
Podobný zážitok okúsil aj na vlastnej koži, bol preňho varovným prstom počas celej aktívnej poľovníckej činnosti. "Boli sme na diviakov, les osvetľovala krásna mesačná noc. Nad Lomničkou (obec v okrese Stará Ľubovňa, pozn. red.) sa zvečerilo. Diviaky už prichádzali z húštiny, videli sme ich asi šesť. Vtom nejakí oneskorenci, žena s dieťaťom, vybehli s krikom, diviačiky sa naplašili a odišli preč. Zostali sme na pôvodných miestach a čakali ďalej. O chvíľu vidím diviaka, ako sa blíži ku mne pomedzi zemiačisko. Pomaličky si ide, potvrdil mi to aj kuk do veľkého ďalekohľadu. Zreteľne som videl, ako si po štyroch vykračuje. Ide smerom ku mne, už som mal odistenú pušku, ale stále som čakal, nech sa viac priblíži, aj keď som si bol takmer istý. Jasne som videl, ako zašiel za skalku. Keď nevychádzal, išiel som sa presvedčiť, kde je a zrazu vidím spoza skalky vykúkať pripálenú cigaretu. Keď som zasvietil baterkou, zistil som, že to bol človek s motykou v ruke, ktorý ťahá za sebou vrece, po poli šiel po štyroch a vykopával zemiaky. Zmeravel som, puška vedľa mňa klesla. Vtedy som pocítil, ako málo stačí a nedostatočná trpezlivosť a nedôslednosť môže niekoho, aj keď nechtiac, pripraviť o život. Toto je najväčšie nebezpečenstvo, ktoré číha na dychtivých poľovníkov. Vidina úlovku ho presvedčí, že vidí, čo chce, nie to, čo sa v skutočnosti pred puškou hýbe," prezrádza Štefánik najpamätnejší zážitok s dobrým koncom, ktorý je zároveň jeho odkazom pre poľovníckych nástupcov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
