Sova. V tom čase však už mal za sebou množstvo krásnych postáv a príležitostí. Už ako jedenásťročný chlapec totiž vdýchol vzduch divadelného zákulisia a herectvo mu zavoňalo. Hral s ochotníkmi, vyštudoval Janáčkovú akadémiu múzických umení v Brne, neskôr pôsobil na scénach Večerní Brno, Východočeské divadlo v Pardubiciach, Štátne divadlo Ostrava... Dnes pôsobí na doskách Divadla na Vinohradech. Má za sebou krásne úlohy a v súkromí viac ako tridsaťročné manželstvo s herečkou Věrou Galatíkovou. S tou má dve dospelé deti - Kristýnu a Ladislava, ktoré nepadli ďaleko od stromu a ostali verné fachu svojich rodičov. V Košiciach sa tento v zákulisí veľmi príjemný a zhovorčivý pán predstavil v hre Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Kým však na doskách znamenajúcich svet rozohral svoju postavu manželkou opovrhovaného, neveľmi úspešného historika, pohodlne sme sa usadili na divadelnom gauči a urobili nasledujúci rozhovor. Mimochodom, na niektoré otázky sme dostali odpovede v krásnej slovenčine...
Hovoríte nádherne po slovensky, s mäkkým ľ, aké u nás už takmer ani nepočuť...
- Veď sme nejakých pár desiatok rokov žili spolu. Mali sme slovenčinu v uchu z rádia, z televízie, stále sa stretávame s kolegami zo Slovenska. Našej generácii pripadala slovenčina taká samozrejmá. Preto neviem pochopiť, keď dnes mladí hovoria, že slovenčine prestávajú rozumieť. Veď naše reči sú si také blízke, podobné, s množstvom spoločných slov. Tak neviem, prečo by nemala byť v povedomí tak, ako je čeština v povedomí u vás na Slovensku. Čo ma veľmi potešilo, v Národnom divadle teraz u nás za nášho chorého kolegu Borisa Rösnera hrá Lakomca Emil Horváth a hrá ho po slovensky. To je výborná vec.
Možno už pre mladých u vás nie je slovenčina taká blízka preto, že nezaznieva tak často z médií ako u nás čeština...
- Ani by som nepovedal, že je to málo. My máme satelit a pozeráme National geographic, kde sú slovenské komentáre. A máme aj Markízu a vnímame to ako samozrejmosť, štandard. Žiadna zvláštnosť.
Napomohol vám k vynikajúcej slovenčine aj pán Chudík, keď ste spolu hrali v Nemocnici?
- On má krásnu slovenčinu, no skôr sme mu my pomáhali s češtinou. Aj keď on hovorí nádhernou češtinou.
Ako si spomínate na prvé natáčanie kultovej Nemocnice na okraji mesta?
- To bolo dávno, čochvíľa to bude 28 rokov, čo sme to točili, ale spomínam na to rád. Boli to zlaté časy českej televíznej tvorby. Nechcem ´pľuvať´ na televíznu tvorbu všeobecne, ale myslím, že čo televízia produkuje teraz, to je, uf... Taký zlý kŕč. Programy nemajú žiadnu duchovnú náplň. Čo sa deje s Big Brothermi, Vyvolenými, to je, povedal by som, až trestné, narušovanie morálky. Na to predsa existujú paragrafy. No televízna rada mlčí, ukazujú z toho šoty v normálnom vysielacom čase, kedy by to nemalo čo hľadať na obrazovke. Ale nechcem o tom vôbec hovoriť. Je to odporné aj z toho hľadiska, keď si človek uvedomí, kam až klesla morálka a vkus tejto spoločnosti. Lebo ak sú ľudia schopní sa na taký hnus dívať, kam až dospejeme, keď toto budeme považovať za nejakú kultúrnu úroveň... Až sa mi obracia žalúdok, keď k tomu priraďujeme slovo kultúrne...
A to ste už pred rokmi, keď sa točila prvá séria Nemocnice, vraveli, že seriály sú mrhanie časom. Keby ste vtedy vedeli, kam až to dospeje...
- Oni sa vtedy asi na mňa hnevali, že som to povedal... No nastala aj devalvácia tohto žánru. Veď teraz máme, preboha, každý deň na všetkých staniciach nejaký seriál. Veď v tom sa ľudia nemôžu orientovať, musia v tom mať humbuk. Kto by to chcel všetko sledovať, musí sedieť denne 18 hodín pred televíziou. Je to nebývalé, čo teraz pchajú ľuďom do hlavy... Čítajú tí ľudia vôbec niečo? Možno vkladné knižky.
Myslíte, že vôbec majú na to, aby čítali aspoň vkladné knižky?
- No, banky sú teraz veľmi rozmarné. Stále nútia peniaze. Požičajte si na dovolenku, na to, na ono. Ľudia sú takí zadĺžení, že neviem, ako to budú splácať.
Zdá sa, že sme rovnými nohami skočili zo socializmu do "rozvášneného" kapitalizmu.
- Včera som zhodou okolností videl film z Nigérie, kde šlo o to, že sa tam dostali z "prvotnopospolnej spoločnosti", lebo v polovici minulého storočia tam behali po buši, mali oštepy, šípy, luky a kyje a v priebehu pár rokov sa to otočilo a sú tam červené barety, maskáče a samopaly. No je to normálne, aby tí ľudia takto preskočili? Aj keď to je, samozrejme, extrém.
Ako vnímate náš "preskok"?
- Zle, pretože to je, ako keby sme chceli preskočiť latku vo výške 2,35 metra. S odretým zadkom sme sa cez ňu dostali, no na druhej strane tam namiesto mäkkého dopadu bola žumpa hnoja. My sme si z toho kapitalizmu totiž vybrali naozaj to "najlepšie". Seriály, ktoré končia v nejakom porne, najhorší spôsob spotrebnej spoločnosti, monštrózne obchodné maxistrediska... Stráca sa osobitosť. Praha je akási výkladná skriňa Českej republiky, no keď idem do centra, rýchlo odtiaľ utekám, pretože je to tam samý turista, všetko sa robí pre nich. Na Malej strane bolo kedysi 18-tisíc obyvateľov, teraz ich tam ostalo 4-5 tisíc. Všetko to vytlačili kancelárie, parlament si tam zabral neskutočné kvantá budov. Na Mosteckej ulici boli kedysi obchodíky, nádherná pekáreň, kam sa chodilo pre rohlíky a chlieb. Stávali tam fronty. Dnes je tam nejaká banka...
Čo myslíte, kam smerujeme? Hádam aj k nejakému návratu k hodnotám?
- To záleží na starších generáciách, na výchove detí. Aby mládež nebola vychovávaná k tomu, že úspech bude mať vtedy ak sa prihlásia do nejakej SuperStar a aj keď budú najhorší, uvidia sa v televízii a budú z nich hviezdy. Lebo to je zlé, zmazávajú sa hodnoty, mládež sa nevedie k tomu, aby na sebe pracovala, bola vzdelaná. A národ potrebuje vzdelanú generáciu, aby bola schopná rozoznávať kultúrne a morálne hodnoty, ktoré sa veľmi vytrácajú z povedomia ľudí. Napomáha tomu aj neustále stupidné hašterenie sa politických strán. Lebo tam už o nič iného nejde. Nejde o zmysluplné vládnutie - aj keď nemám slovo vládnutie rád, lebo čo mi má kto vládnuť, ja potrebujem úradníkov, ktorí sa budú starať o to, aby sa pokiaľ možno, dal za slušné peniaze kúpiť benzín, chlieb a nohavice. No oni sa vymedzujú iba tým, že nadávajú jedni na druhých. Naša najsilnejšia pravicová strana je tupo boľševická až fašizujúca v tom, že sa vymedzuje tým, že neguje svojho protivníka. To boľševici mali vždy triedneho nepriateľa.
Vie vás politika rozčúliť?
- Strašne. Na tom sme so ženou rovnako, lebo to je hanba, čo sa na našej politickej scéne deje.
Politizujete doma so ženou často?
- Človek sa tomu nevyhne. No väčšinou sa to končí tak, že sa žena rozčúli a ja jej vravím: "Nerozčuľuj sa, nemáš to zapotreby." Jednak má vysoký krvný tlak, aby jej to ešte nejako neublížilo. A je to také dehonestujúce, keď sa má človek, s prepáčením, nasierať kvôli tomu, že niekto nerobí svoju prácu.
Vy ste so ženou spolu už tridsať rokov...
- Už viac ako tridsať rokov! Ale aj u vás sú predsa také páry...
Čím bola práve ona pre vás tá pravá?
- Už len tým, že to bola ona. Poznali sme sa veľmi dlho, chodili sme spolu na JAMU, hoci mňa zobrali až o rok neskôr. Ale zblížili sme sa, až keď sme boli obaja v angažmán v Pardubiciach. Věra potom odišla do Činoherného klubu do Prahy, ja do Ostravy a naše cesty sa rozdelili. Potom ma však prijali do dnešného Divadla pod Palmovkou v Prahe a opäť sme sa dali dokopy.
Vraj ste vy boli iniciátorom prvého stretnutia v Prahe.
- Zavolal som jej, že som práve podpísal zmluvu v divadle a nemám to s kým osláviť. Asi mi stále vŕtala v hlave...
Ktorú vlastnosť máte na svojej žene najradšej?
- Tie najzákladnejšie ľudské vlastnosti, ktoré sme sa potom snažili vštepiť do našich detí a snáď sa nám to podarilo, nie, určite sa nám to podarilo - mať zmysel pre poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, mať úctu, byť pokorný pred vecami... Moja manželka je hlavne krásna žena, veľká ľudská osobnosť a to ma na nej najviac priťahovalo.
Čo ste sa od nej naučili?
- Skôr som sa pri nej naučil, zvlášť teraz, trpezlivosti. Lebo ja som bol veľmi netrpezlivý, vznetlivý a cholerický. To mám asi po svojom otcovi, ktorý bol cholerik. Ale učím sa, lebo človek sa učí stále, hoci otec mi vravieval: "Chlapče, človek sa chybami neučí, lebo robí stále iné chyby." Niečo na tom pravdy je, lebo človek sa nevyvaruje toho, aby chyby v živote neurobil. No musí sa k nim vedieť priznať, ospravedlniť sa za to, keď inému ublížil alebo sa nezachoval dobre, poctivo. A treba sa vyvarovať starej chyby, ctiť si partnera a dbať na to, aby vo vzťahu nebol dehonestovaný, pokorovaný, aby nebol vo vleku škaredých udalostí. Náš spoločný život s manželkou je taký dlhý, že jeden i druhý vieme o svojich chybách i prednostiach. A z toho musí človek vychádzať.
Viete sa aj napriek tomuto uvedomeniu povadiť?
- Ale áno. No práve teraz sa toho snažím vystríhať, lebo nemáme práve najlepšie obdobie. Prišli nejaké zdravotné problémy...
Zmenia také ťažké chvíle vašu optiku na hodnoty?
- Samozrejme. Potom mi je úplne jedno, čo sa deje v politike a hľadím iba na to, aby sa žena cítila dobre, aby som robil všetko preto, aby jej bolo dobre, aby mala kľud, aby bola hájená, aby som vytvoril okolo nej hradbu, cez ktorú k nej nikoho nepustím... Lebo ten, ktorý je akoby na rade a je viac-menej v dobrej forme, musí na seba prevziať úlohu ochrancu a toho, kto sa stará.
Čo považujete na partnerskom vzťahu za najdôležitejšie?
- Trošku sme si odvykli používať veľké slová, no tu žiadne malé slová nie sú na mieste. Je to, možno nie ste veriaca a ja som tiež ako 13-ročný prestal chodiť do kostola, no pre cirkev je manželstvo sviatosť. A niečo z tej svätosti snáď na každom z manželov musí uľpieť. Znie to smiešne, keď to tak poviem, lebo každý si to vysvetlí tak, že hádam musíme mať svätožiaru nad hlavou, že sme to vydržali, keď to budem perziflovať. No je to niečo, čo tých ľudí v istom slova zmysle povznáša. Alebo keď si dvaja založia rodinu, je to spoločenstvo, ktoré je veľkým záväzkom spočiatku pre rodičov a keď deti dorastú, tak aj pre ne. I keď dnes už naše deti majú svojich partnerov, syn už čaká rodinu, budeme mať vnúčatko, na ktoré sa veľmi tešíme, neustále sa stýkamé, stále máme povedomie širšej rodiny. Je to krásny pocit, keď sa zídeme, sadneme si na záhrade, rozprávame sa a odrazu sa na stole objaví fotografia z ultrazvuku a vidíte tam toho červíčka.. Je to veľmi pekné.
V čo veríte?
- V lásku. Či už je milenecká, manželská, rodičovská... Keď sa ľudia majú radi, zmôžu všetko. Veď nič iné, ako mať sa rád, nám neostáva...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
