dielne ktorej je známy napr. hit Amerika Afrika. V ostatných rokoch čoraz častejšie chodieva hrať po kluboch s Mišom Kovalčíkom, kde to vedia poriadne roztočiť. Hoci jeho ostatné cédečko Greksabat nezaznamenalo veľký ohlas, Marián sa odradiť nenechal a možno už začiatkom budúceho roka uzrie svetlo sveta nový album jeho kapely. Dovtedy si ho však fanúšikovia môžu vychutnať na koncertoch po Slovensku, po ktorom chodí momentálne s kapelou Psycho (zloženie Greksa, Kovalčík a bubeník Energy) či na divadelných doskách. Nechal sa totiž zlanáriť do muzikálov... A neľutuje. Čo má ešte nové, to nám prezradil v nasledujúcom rozhovore.

Leto je definitívne za nami. Stihol si si oddýchnuť?

- Hoci sme takmer stále hrali, stihol som ísť dvakrát na dovolenku. S mladším synom sme boli najprv na jednej vodáckej akcii - je to už štvrtý rok, čo sa stretávame taká partia a na kanoe a pramiciach chodíme z Bratislavy do Budapešti. Stanujeme na brehu a tak. A potom sme boli spolu aj v Taliansku, kde sme sa trošku kúpali, no hlavne sme chodili. Boli sme v Benátkach, San Marine, Ríme, Florencii... Pozreli sme si historické pamiatky.

Zdedil mladší syn po tebe adrenalínovú povahu?

- Vlastne obaja. Aj so starším chodíme na divokú vodu, na kanál do Čunova. Starší chodí rád aj na bicykli - skáče. Stále mi doláme všetky bicykle.

No kým nedoláme seba...

- To sa mu zatiaľ, našťastie, nepodarilo.

Ani ty si za roky, čo sa venuješ adrenalínovým športom, nemal vážny úraz?

- V detstve som mal zlomenú ruku a nohu, ale teraz nie. Nemôžem totiž machrovať, aby to bolo až také hrozné. Na vode by sme sa totiž mohli pritopiť...

Čo ťa na vodáctve najviac láka?

- Mám rád vodu, hlavne tečúcu. Najradšej mám rieku, potom more a až potom jazero. Páči sa mi, že je tam pokoj, príroda, človeka to tak spomalí. Len si predstavte, že idete na splav na Hron nejakých 100-120 kilometrov a trasu, ktorú autom urobíte za hodinu a pol, robíte tam 4-5 dní. Všetko je v takom pokoji.

Hlavne ten pokoj ťa priťahuje?

- Áno. Ja totiž nie som stanový typ - že by som nejako nasilu musel bývať v stanoch. Nechcel by som ísť na dovolenku, kde by som bol týždeň v stane pri mori. Ja ho využívam len ako nutnosť. Ale ten pokoj je naozaj dobrý.

Ako sa vieš na takých akciách o seba postarať, čo sa týka varenia?

- Väčšinou sme varili z polotovarov. Ale ostatné roky si už hovoríme, že celý rok máme varenú stravu, tak si so sebou na vodu nebudeme nosiť žiadne blbosti. Mám šikovný plynový varič, na ktorom si spravíme čaj alebo rýchlu čínsku polievku, no dnes je už pri rieke toľko bufetov a reštaurácií, že minimálne každý druhý deň máme aj tak teplú stravu. Akurát sa človek musí pre istotu na cestu dobre zásobiť rožkami, salámami a podobnými potravinami.

Keď ste boli teraz s mladším synom v Taliansku, čo sa ti na poznávacej dovolenke najviac páčilo?

- Popravde, bol som na takej prvýkrát. Lebo teraz mám konečne veľké auto. Tak sme vyhodili sedadlá, nechali sme iba dve a mohli sme tam aj spať. To bola výhoda. A poviem ti, je to veľká vec, keď si uvedomíš, čo za tie roky ľudia vymysleli, namaľovali... Boli sme napr. v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne a je to neopísateľné. Je pravda, že sme za týždeň urobili veľmi veľa kilometrov, tak si to človek nestihne až tak dobre vychutnať. Vo Florencii by som bol pokojne strávil aj 2-3 týždne a len sa tam motal po uličkách. Veľmi sa mi tam páčilo. Dúfam, že sa ešte tam niekedy vrátim. Neviem, či sa mi to podarí, ale budem sa snažiť.

Máš aj iný cestovateľský sen?

- Áno. Ten mám už asi "tisíc" rokov. Chcel by som ísť do skalného mesta Petra v Jordánsku. Ale neviem, či sa tam dostanem. Môj kolega Mišo mi vždy hovorí, že som blbec, veď to stojí nejakých 20-tisíc korún, tak už chvíľu nemám myslieť na rodinu, kúpiť si to a ísť. No ja o tom vždy iba rozprávam a keď mám peniaze, tak si poviem, že sa zídu na niečo iné, alebo ideme niekam všetci a ide to do stratena. Navyše, teraz aj tak neviem, či by som tam šiel, keď sú tam všade okolo tie zmätky. Počkám, nech sa to upokojí.

Vedel by si ísť na dovolenku sám?

- Áno. Keďže som pracovne stále s ľuďmi, netvrdím, že by som chcel byť nejako veľmi dlho sám, ale pár dní by som si to predstaviť vedel.

Kam unikáš, keď potrebuješ samotu?

- Nemôžem na dlhšie odchádzť preč, takže keď ma to pochytí, bývam v Petržalke, kde je blízko hrádza. Tam sa ľudia chodia korčuľovať, je tam Dunaj... Tak si večer naložím veci do auta a odveziem sa tam.

Aké pracovné obdobie ťa teraz čaká?

- U mňa je to plus mínus takmer stále rovnaké. Niekedy trošku hustejšie, inokedy redšie, no okrem prázdnin je to mesačný kolobeh niekoľkých divadelných predstavení, klubových koncertov, občas sa pripletie koncert skupiny Greksabat a tak stále dookola. Takže mi je vždy smiešno, keď niekto povie, že sa chystáme na turné. Ja som totiž na turné v podstate stále. Už mám veľké deti, takže nepociťujem potrebu byť doma každý večer. Som radšej, keď si môžem zahrať.

Čo sa týka vlastnej tvorby - chystáš niečo nové?

- Takmer pred dvoma rokmi sme vydali cédečko Greksabat, ktorému sa síce nedostalo veľkej odozvy, keďže sa veľmi nedostalo do médií, no neodrádza nás to. Uvažujeme, či sa nám podarí niečo do konca roka nahrať s tým, že by to vyšlo na jar.

Už istý čas pôsobíš aj v muzikáloch...

- Dostal som sa k tomu náhodou. Hlavne to odštartoval Krysař. Predtým už síce bol pokus, keď ma zavolali hrať vedľajšiu postavu do takého bláznivého projektu na Novú scénu. Bol to zostrih Shakespearových najhorších ukážok života a tam potrebovali netvora. Nebolo to síce spievané predstavenie, ale veršované, no práve ten netvor Kaliban z hry Búrka a Anjel Ariel z hry Búrka spievali. Anjela hrala operná speváčka, ktorú zavesili na lano, vzadu lietala a spievala operným hlasom svoje party a ja som vyliezal v okovách a viac som reval ako spieval. Potom prišiel Krysař a zapáčilo sa mi to. Dokonca, keď potom Krysařa stiahli, pol roka som nechodil do divadla a normálne mi to chýbalo. Chýbali mi také veci ako služobný bufet, servis okolo toho, či to, že každý vie, čo má robiť, aby sa to dalo dokopy. Celé to fungovanie sa mi proste páči.

Myslel si si predtým, že sa niekedy dostaneš na divadelné dosky?

- V živote by mi to nezišlo na um. Nikdy. Keď som videl Haberu v Ježišovi s Maťom Ďurindom, tak som si hovoril, že fúha. Ešte ako puberťák som počul platňu Jesus Christ Superstar a hovoril som si, že je to vážne. Takto som sa dostal k týmto veciam.

Nepovažoval si to za menejcenné oproti rocku?

- Vôbec. Je to iba trošku iné. Dokonca mi pri rocku chýba servis, čo máme v divadle. To by sa mi páčilo, mať na drahú techniku a technikov. Keby som si to mohol dovoliť, okamžite by som si to zaobstaral.

Máš obľúbenú postavu, ktorú si stvárnil v muzikáloch?

- Najobľúbenejšia je asi Krysař. Okrem netvora a tejto postavy som hral ešte Cézara v Kleopatre, Laerta v Hamletovi a teraz chodí do Bratislavy Divadlo z Kalicha s Galileom. Do Bratislavy chodieva komplet celé české divadlo a mňa zavolali ako jediného Slováka. Alterujem s Pepom Vojtkom z Kabátu zlého inkvizítora Inchofera, ktorý prenasleduje Galilea.

Máš rád negatívne postavy?

- Nemôžem povedať, že mám rád také alebo onaké postavy, ale Krysař je dobrý v tom, že je rozporuplný. Inchofer je zas náboženský fanatik, no hrá sa mi výborne. Vždy záleží na tom, aké spevácke party sú tam. Mám rád, keď môžem kričať, ukázať, čo človek vie. Práve pri tom inkvizítorovi sa môžem ukázať ako spevák.

V muzikáloch, na rozdiel od hrania v kluboch, si pri práci obklopený aj množstvom pekných báb...

- Na klubovej scéne je báb viac a sú ešte dosažiteľnejšie... Pri muzikáloch sú to totiž moje kolegyne, tiež zvyknuté na svoj obdiv. A na javisku je kontakt úplne iný. Tam sa môžem objímať koľko chcem, vždy je v hlave v prvom rade to, čo musím urobiť, aby som nič nepokazil, aby na mňa kolegyňa mohla nadviazať. Je za tým práca, nič viac.

Na čo sa najbližšie tešíš?

- Boli prázdniny, tak mi už chýbalo divadlo. V kuse sme síce hrali, no vždy mám strach, aby neprišlo obdobie, keď už nebudem hrať. Zatiaľ sa mi síce veľa rokov darí hrať a aj napriek tomu, že sú tu superstári, tak si tu vždy svoje miesto ešte nájdem...

Nevieš si bez hudby svoj život predstaviť?

- To si teda neviem, človeče... Niekedy sa aj obávam, čo bude, keď bude. No keď vidím Roling Stones alebo našich starších kolegov tu, ako stále hrajú, tak si poviem, prečo by som nemal aj ja...

Rozmýšľal si už niekedy o dôchodku? Čo budeš potom robiť?

- Rozmýšľal som. Ale na nič som neprišiel.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.