Zomrel bývalý čs. reprezentant a prvý východniar v drese Sparty Praha, Ing. Ján Karel

dovŕšení 81 rokov zomrel v prešovskom Dome dôchodcov bývalý čs. reprezentant Ing. Ján Karel. Obranca Slávie Prešov, Českých Budějovíc, pražskej Sparty, Dukly i Tatrana Prešov a na záver kariéry aj Jednoty Košice už nie je medzi nami. Odišiel navždy 47 dní po úmrtí svojho brata Jozefa, s ktorým často kráčali po rovnakej futbalovej púti.

"Eči" ako Janka nazývali sa narodil 28. októbra 1924 v Udavskom. Ako študent prišiel do Prešova, kde po účinkovaní v úspešnom doraste Slávie dostal do rúk aj jej ligový dres. Po maturitách nasledoval svojho brata. Išiel tiež do Bratislavy, ale študovať architektúru. Iste, že ho tiež lákalo hrať v ŠK, kde už Jožko bol hviezdou a mal vyárendované miesto. Pri veľkej konkurencii sa však dostal iba do béčka, takže v rámci štúdia ohlásil prestup do pražskej Sparty. Aj tam však bolo kvalitných hráčov neúrekom, takže so známym trénerom čs. úspechov Rudolfom Vytlačilom cestoval pravidelne do mesta Budvaru. V drese tohto mužstva začal žiariť natoľko, že ho tréner František Sedlacsek povolal späť, lebo potreboval ambiciózneho útočníka vedľa starnúceho reprezentanta Říhu. Hral s ním v útoku v roku 1949 celú jar, ale potom už dostával šancu ako stredný obranca vo WM systéme , ktorý zavítal aj na Letnú. Na tomto štadióne nastúpil 27. augusta 1949 na 123. derby pražských "S" Sparta Slavia. Do hľadiska prišlo 25 tisíc divákov, pred ktorými rozhodca Karas odpískal päť gólov v sieti zošívaných, takže rudí vyhrali 5:0 v zostave: Roček Senecký, Menclík Koubek, Ján Karel, Ludl Kokštein, Bílek, Cejp, Říha, Střela. "Eči" zažil vydarený ročník, veď zo 48 zápasov Sparty odohral 31 a bol jej deviatym najvyťaženejším hráčom v súťaži, v ktorej skončila na 2. mieste. Pri posiedkach s priateľmi priznával, že pôsobenie v Čechách mu dalo veľa. Hoci tam nebol dlho, rád si spomínal na roky vo farbách tohto velikána. "V Sparte si ma vážili, oceňovali môj prístup k príprave, či zápasom. Tréning v tomto prostredí znamenal voľnosť, nijaké tvrdé metódy. Hráčov viedli k tomu, aby oni sami tvorili. Tréner nám dôveroval, mne to ohromne imponovalo. Ale ja som bol iný, ako oni, a do ich hry som, myslím pasoval." Medzitým už Prešov postúpil pod vedením Františka Sedlacska po prvý raz do I. ligy. Funkcionári zahrali i na citlivú strunu Jána Karela, ktorý sa vrátil domov na jar v roku 1950. To už z miestnej Sparty bola Dukla. V nej sa zvítal so starými známymi, ba na sklonku roka ho nasledoval s čerstvým titulom inžiniera aj jeho brat Jozef. Mužstvo sa po premiére, keď skončilo ôsme, zlepšilo o dva stupienky, a pod taktovkou hrajúceho trénera Jozefa Karela pripravovalo favoritom často nepríjemné šoky. "Eči" sa po návrate pevne usadil v strede obrany, vlastne kým neodišiel do Košíc, nevynechal ani jedno stretnutie v drese Tatrana. Hral výborne, takže hoci Prahu už dávnejšie opustil, ostal v centre pozornosti vari ešte viac, než počas pobytu na Letnej. Pritom to nebolo také jednoduché, pretože ako profesor na priemyslovke mal svojich povinnosti a starosti dosť. A predsa... Tréner Karol Borhy z plejády vtedajších vynikajúcich stredných obrancov si nevybral na kvalifikáciu MS 14. júna 1953 v Prahe proti Rumunsku Vičana, Marka, ani Pluskala, alebo Koubeka, ale práve jeho. Naši vyhrali 2:0 a vstúpili do bojov o letenky na MS 1954 vo Švajčiarsku úspešne. Potom hral vo víťaznom dueli 2:1 proti Bulharom v Sofii a napokon 20. septembra 1953 v Prahe, kde ČSR triumfovala nad Švajčiarskom 5:0. Zaujímavé je, že za čias Karelovcov Prešovu pád do nižšej súťaže nikdy nehrozil. "Eči" bol skalou často nedobytnej obrany, ktorý mal v sebe, vrátane myslenia a prehľadu všetko, čo hráč na takomto poste potrebuje. Preto o ňom hovorievali, že bol skvelým režisérom obrannej pasce. Na jar 1957 prestúpil za bratom Jozefom, ktorý už iba v role trénera sa usiloval vrátiť ligu Košiciam. Do postupovej mozaiky prispeli obaja, takže pre zmenu Karelovci leštili futbal v Jednote. Mal však už 35 rokov a čas velil skončiť na štvrtom vrcholnom domácom bojisku. Z dňa na deň si to začal viac a viac uvedomovať, a tak po bezgólovej remíze s neskorším majstrom Spartakom Hr. Králové padlo aj jeho definitívne rozhodnutie. Futbal bol jeho veľkou láskou. Nemohol sa s ním z večera na ráno rozlúčiť. Nejaký čas pomáhal Michalovciam, potom rok Bardejovu, až nakoniec začal pre Tatran vychovávať nové nádeje. Päť rokov v takejto role nevyšlo nazmar. Hráči Ján Medviď, Igor Novák, Čabala, Onufrák, Mačupovci a ď