mesiacov, aby subjekt založil ustanovujúcim kongresom. Stalo sa tak - zaiste nie zhodou okolností - 17. novembra 2000. Odvtedy organizuje SDKÚ presne v tento pekný deň výročnú konferenciu. Nezabudli ani minulý týždeň, takže je príležitosť na bilanciu - k vinšu. Čo je to za stranu?
SDKÚ je bezpochyby úspešný politický subjekt, ak za hodnotiace kritériá berieme volebný výsledok a vykonanú prácu. SDKÚ sa stala faktickým (aj keď nie nominálnym) víťazom hneď prvých celoštátnych volieb, ktorých sa zúčastnila. SDKÚ, hoci s veľkým prispením šťastia (rozpady SNS a HZDS, bankrot SDĽ), dokázala ako líder zlepiť reformnú vládu, ktorá pokračovala v politickej emancipácii štátu od menejcenného mečiarizmu až k členstvu v EÚ a NATO. Pričom i so začiatkom integračného procesu v roku 1998 je najvýraznejšie spojené meno práve predsedu SDKÚ. Druhá Dzurindova vláda vzala na seba a do značnej miery realizovala svojím rozsahom v Európe úplne ojedinelý program transformácie ekonomiky i zaostalých prerozdeľovacích systémov. Iná vec je, že ako, ale všetky tieto reformy sú vo svete vysoko oceňované - o čosi vyššie, ako si zaslúžia. Mimoriadne zlepšili povesť Slovenska.
Paradoxom SDKÚ je, že nižšie, ako si zaslúži, je päť rokov po vzniku oceňovaná doma. Hovoria o tom napríklad aj čerstvé preferencie, ktoré práve vychrlili MVK, UVVM i Focus. A druhý paradox - nedá sa ani napísať, že by zaslúžili krajšie vysvedčenie. Skutočnosť, že Dzurinda vydržal tak dlho pri moci a je jednoznačne úspešný, sa dá hodnotiť ako víťazstvo šťastia nad zákonmi politiky.
Prínosy SDKÚ sa bijú s negatívami, ktoré sa nedajú zmiesť zo stola jednoducho tým, že podstatné sú výsledky a ostatné je vata. SDKÚ vznikla podvodom na partneroch z bývalej SDK ako produkt nebezpečnej fóbie, pravdepodobne paranoje, Mikuláša Dzurindu, že ak nebude mať stranu, v ktorej je on pánom, príde o kreslo premiéra a o moc. (Podobnú genézu malo predtým odstránenie Kaníka z FNM a neskôr kauza skupinka.) Nečestným a zákerným spôsobom, podľa manuálu expriateľa Ivana Šimka, Dzurinda rozbil KDH, teda hnutie, v ktorom vyrástol, dostal príležitosť a bez ktorého by ničím nebol. Hoci do rodného listu SDKÚ vpísal, že má byť širokou stranou zjednocujúcou názorové prúdy a "nádejou na integráciu liberálnych a konzervatívnych síl na Slovensku", politickú scénu od stredu doprava dezintegroval, zastavil jej prirodzený vývoj a nenávratne poškodil vzťahy - najmä s lídrami KDH a tzv. občianskej pravice. Rany krvácajú dodnes, o čom nič nesvedčí lepšie, ako absencia KDH na výročnej konferencii. Ako ložisko rozkladu SDKÚ aj pokračuje - viď Slobodné fórum.
Hoci SDKÚ bola najväčším kritikom mečiarizmu, dnes je na Slovensku stelesnením (popri polomŕtvej ANO) nečistého štýlu vládnutia a zneužívania moci. Povieš SDKÚ a ozve sa - korupcia, klientelizmus, partokracia. Nie všetko je pravda. Mnohé indície a obvinenia, azda väčšina, sú fámológia a kampane. SDKÚ a jej predseda si však za početných nepriateľov môžu do značnej miery sami. Spôsob, akým pingpongovali s médiami v kauzách skupinka, mŕtvi sponzori či umorenie dlhu SDKÚ, je komunikačný kolaps, za aký by v zdravo fungujúcej demokracii prišiel už tvrdší trest a v zdravo fungujúcej strane výmena, resp. pokus o výmenu predsedu. V SDKÚ sa nedá, lebo nie je živým organizmom s prirodzenou cirkuláciou ľudí hore-dole, ale v podstate stranou autoritatívneho ducha, s nadkritickým zastúpením zlatokopov a intelektuálnych bezzemkov.
SDKÚ je mimoriadne konfúzna záležitosť. Dzurinda a Mikloš potiahli Slovensko o obrovský kus dopredu. Na ceste, ktorú urazili, ale zostali kopy hnoja, ktorý bude treba roky odpratávať vidlami. Na strane druhej: Toho hnoja nie je viac, ako v ktorejkoľvek porovnateľnej krajine. Skôr menej. Viac je reforiem - podstatne. Predstava, že niekde, nebodaj na Slovensku, existujú zásadne lepší politici, ktorí dokážu aj robiť, aj nenechať armádu straníkov vyjedať štátne špajzy a budovať si na úkor verejného záujmu súkromné blahobyty, je mimo zákonitostí postmodernej demokracie. Neexistuje. To len pre poriadok - aby sme si ušetrili ďalšie zbytočné sklamania...
Hoci preferencie SDKÚ vyzerajú mizerne, nie sú o nič horšie, ako boli pred štyrmi rokmi. Zázrak zo septembra 2002 sa nezopakuje, ale otázka, že kedy Dzurindu opustí šťastie a presadne na niekoho ešte menej hodného, napríklad na nejakého kovaného boľševika, je stále celkom otvorená. K budúcnosti nič nepovedala ani slávnostná výročná konferencia. V SDKÚ niet potenciálu na sebareflexiu, zmenu a vývoj k lepšiemu. Čo ani náhodou neznamená, že SDKÚ nie je vyššou formou existencie, ako konkurencia, ktorá sa tlačí na jej miesto.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
