pozitívne veci, nemám čo ľutovať," zamýšľa sa Yehuda Lahav, reportér informujúci nás o situácii na Blízkom východe, ktorý je u nás známy svojím príjemným prejavom, krásnou slovenčinou i hlboko zakoreneným zmyslom pre humor. Možno práve ten je kľúčom k jeho prežitiu napriek osudu, ktorý ho už v mladosti postavil zoči-voči krutosti a smrti milovaných. "Človeka stretnú v živote sklamania a bolesť, no s tým sa musí žiť. Myslím, že najdôležitejšie je, že človek potom robí, čo má rád."
Stále živé spomienky
Žltohnedý lesk otcových topánok. To je spomienka, ktorá sprevádza Štefana Weiszlovitsa, čo je vlastné meno Yehudu Lahava, rodáka z východného Slovenska, dodnes. Otec ich mal totiž obuté v deň, keď svojho syna vyprevádzal na cestu do Budapešti. Na cestu, ktorá jeho synovi zachránila život. No ich cesty sa už nikdy viac nepretli. Doktor Weiszlovits aj s manželkou totiž zahynuli rukou nacistov. "Sú to veľmi živé, hoci detské spomienky. Niekedy mám výčitky svedomia, prečo som si zapamätal práve jeho topánky a nie jeho. Nemôžem za to, no práve toto mi ostalo v pamäti a často sa mi to javí znovu a znovu. A potom sa sám seba pýtam, prečo som sa mu nedíval do očí alebo na jeho vlasy... Je to jeden z mojich najotrasnejších zážitkov. Aj keď je pravda, že ten otras bol dodatočný," rozpráva so zdanlivým pokojom v hlase novinár, ktorého život bol dramatický, ale i plný zaujímavých stretnutí, zvratov, poznania...
Napriek mnohým rokom, čo od onoho dňa i od oných čias uplynuli, spomienky sú stále rovnako živé. "Aj dnes v noci sa mi snívalo o matke. Videl som presne jej tvár, počul jej hlas. Je to tým, že na východe Slovenska u mňa spomienky stále ožívajú. No dokážem o tom rozprávať, pretože si myslím, že by mladšia generácia mala vedieť, čím sme prešli. Najmä keď vidím, že sú pokusy zatajiť alebo potlačiť pravdu, cítim, že musím podať svedectvo," vraví Y. Lahav a v spomienkach sa vracia do Maďarska, kde prežil tri roky u svojich príbuzných. "Aj tam to boli ťažké roky. Teta spáchala samovraždu, pretože si myslela, že sú jej na stope, umrel aj starý otec. Stará mama, ktorá mala päť detí, všetky prežila. Mala veľmi tragický osud."
Mladého Štefana z Maďarska, kde sa začiatkom roku 1944 tiež začala okupácia a museli sa pred nacistami skrývať, vyslobodila Sovietska armáda. V jej službách prešiel Rakúsko i Čechy ako tlmočník. "Ani neviem, ako som dokázal tieto všetky veci spracovať. Myslím, že sa to hromadilo postupne a len postupne som si všetko uvedomoval. No uvedomenie si, že všetko definitívne skončilo, prišlo s návratom do Prešova po vojne, keď som zistil, že tam už nikoho nemám, že ako 15-ročný chlapec som úplne sám a musím si usporiadať život. Vtedy som si uvedomil hĺbku tej tragiky."
No napriek hroznej tragédii, ktorú prežil, zvíťazila v jeho vnútri radosť, že žije. "Človek si potom povie, že toľko ľudí zomrelo, tak mám povinnosť žiť namiesto nich. Že mi osud ukladá túto povinnosť. Cítil som, že musím ostať verný ich spomienke. Ale, samozrejme, je to otázka svedomia a je to u každého iné. Holokaust je totiž základný životný zážitok, ktorý určuje činy človeka tak či onak. Sú totiž aj takí, ktorí vravia, že po tom, čo zažili, môžu si všetko dovoliť, pretože po tom ako ich trápili, nemajú žiadne morálne záväzky. No ja si myslím pravý opak. To, čo sme prežili, nás zaväzuje k tomu, aby sme žili morálne, aby sme robili všetko pre to, aby sa také veci nikdy viac nikomu nestali."
Dôsledkom holokaustu bol aj Štefanov odchod do izraelského kibucu. Po návrate do rodného Prešova totiž cítil, že už medzi svojich rovesníkov nepatrí. Bol zrelší, prešiel mnohými skúsenosťami, ktoré zmenili jeho optiku na svet a chcel sa stretávať s ľuďmi, ktorí mu rozumeli, cítili podobne ako on. Tak sa ocitol v sionistickom hnutí, s ktorým koncom štyridsiatych rokov odišiel do Izraela. Tým sa skončila etapa jeho života v Česko-Slovensku. "Odišli sme do kibucu, pretože nám po vojne nič neostalo a veľmi sa nám páčila idea, že si budeme rovní, o všetko sa budeme spoločne usilovať. To nás veľmi priťahovalo, a preto sme šli do extrému - každý z nás mal dve pracovné, dve sviatočné košele a nevedeli sme si predstaviť, že by to bolo inak. Vyhovovalo nám to. Spoločná minulosť v nás totiž vytvorila túžbu po spoločnej prítomnosti a budúcnosti," hovorí Yehuda Lahav.
Kibuc mu však splnil očakávania iba čiastočne. "Zdá sa, že človek jednoducho nie je uspôsobený na to, aby mal celé svoje vlastníctvo spoločné s inými," pripúšťa. "Ale spočiatku nám to vyhovovalo. A dodnes neľutujem, že som to prežil, pretože si myslím, že práve tam som nadobudol vlažný vzťah k majetku. Vôbec totiž nepovažujem za najdôležitejšie v živote, aby mal človek mnoho peňazí, šatstva, väčšie auto, dom..."
Hoci od roku 1949 žije v Izraeli, Slovensko stále považuje za svoju vlasť. "Môj domov je síce v Izraeli, pretože tam som prežil väčšinu svojho života, mám tam rodinu, deti, vnukov a cítim sa tam doma, vždy keď prídem na Slovensko a prechádzame hranice, vravím svojej žene, že sme v mojom rodnom kraji. Kopce, krajina, všetko sa to viaže s mojimi spomienkami," hovorí novinár, ktorý svoj vrelý vzťah k Slovensku dokazuje aj tým, že si uchoval krásnu, nepokazenú slovenčinu.
Hoci ani po nežnej revolúcii sa už na Slovensko nechcel vrátiť natrvalo, za najkrajšie roky svojho života považuje tie, ktoré strávil v strednej Európe ako zahraničný korešpondent. "Nechcel som sa sem vrátiť, no veľmi som tu túžil prežiť ešte aspoň istý čas. Preto som sa veľmi potešil, keď mi umožnili prísť sem ako zahraničný spravodajca. Mohla sa tu totiž prejaviť moja dvojitá identita. Vyznal som sa tu, poznal som túto mentalitu a písal som domov pre tých, ktorí rozmýšľajú podobne ako ja. Nevýhoda väčšiny zahraničných spravodajcov totiž je, že buď sa vyznajú v záležitostiach krajiny, kde pôsobia, alebo odkiaľ ich vyslali. Ja som rozumel jednej i druhej mentalite."
Pre bežného Stredoeurópana je možno jeho rozhodnutie žiť v kraji, kde je život značne nebezpečný, možno nepochopiteľné, no Yehuda Lahav to vníma celkom inak. "Som tam zakorenený, tam je moje miesto. Život tam napriek všetkému pokračuje. Niekde je možno atentát, no už o 300 metrov ďalej je normálny život a ruch. Človek si na to zvykne. Veď keď sú niekde zemetrasenia, ľudia odtiaľ nemôžu odísť. Možno prijmú nejaké opatrenia, ale to je všetko."
Turbulentný život, plný krásnych momentov, ale aj veľkej bolesti a mnohých uštedrených rán ho naučil predovšetkým tolerancii. "Človek mnoho vidí a časom pochopí, že iní rozmýšľajú inak, inak vidia veci, majú iné záujmy, iné veci sú pre nich dôležité. A je to dobré tak i onak. Človek nemá monopol na to, aby vedel, čo je pravda a čo správne. A preto považujem toleranciu za to najdôležitejšie v živote."
Najväčším požehnaním je vraj zas zmysel pre humor. "Humor mi určite pomohol prežiť. Je to veľké požehnanie vedieť sa na seba dívať zboku i zvysoka, nie sa tak strnulo brániť každému zosmiešneniu. Veď človek je niekedy smiešny. Mimochodom, jedným z tajomstiev prežitia židovského národa je práve židovský humor," dodáva Yehuda Lahav.
Yehuda Lahav,
vlastným menom Štefan Weiszlovits, sa narodil 17. 1. 1930 v Košiciach. Svoje detstvo však prežil v Prešove. Ako jediný člen rodiny sa iba zázrakom vyhol holokaustu, keď ho niekoľko týždňov pred doportáciou do koncentračného tábora poslali rodičia k príbuzným do Budapešti, kde prežil vojnu. Obaja rodičia mu zahynuli v koncentrákoch a po vojne ostal v pätnástich rokoch celkom sám. Kým sa však vrátil do Československa, sprevádzal ako tlmočník Červenú armádu pri jej ťažení na Berlín. Po návrate do Prešova sa angažoval v sionistickom mládežníckom hnutí, odišiel budovať Trať mládeže a koncom štyridsiatych rokov do izraelského kibucu Merchavja. Po odchode z kibucu sa stal redaktorom komunistických novín Kol Haam, celý život pracoval v novovzniknutých izraelských novinách a stal sa spravodajcom z Blízkeho východu. Istý čas pôsobil aj ako zahraničný redaktor v krajinách strednej a východnej Európy, novinársky pokryl i nežnú revolúciu v novebri 1989. Hoci v súčasnosti je už na dôchodku, stále pôsobí ako spravodajca pre viaceré slovenské médiá. Tunajšia verejnosť ho mala nedávno možnosť vidieť aj na prezentácii svojej ostatnej knihy Odsúdení spolu žiť, ktorú predstavil vo viacerých slovenských mestách.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
