sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Dejiny vynálezov poznajú mnohé objavy, ktoré neboli uznané, alebo upadli na čas do zabudnutia, aby ich niekto po rokoch znova vymyslel. Medzi neuznané vynálezy patrí napríklad obojživelný bicykel s malými plavákmi a vrtuľkou pre pohyb na súši a vode, šijací stroj na parný pohon, alebo skladací prenosný most fungujúci na nožnicovom princípe výsuvných žalúzií. Jedným z vynálezov, o ktorom sa zdalo, že zapadne prachom zabudnutia bol zips.
Zapínadlá poznal človek oddávna. Možno ich nepoužíval iba náš jaskynný prapredok. Stačilo, keď si na seba prehodil nejakú tú kožušinku, stiahnutú remienkom. Načo sa trápiť. Veď bohatý výber kvalitných kožuchov mal každý deň v prírode priamo pod nosom. A nemusel kvôli nim ani šetriť na strave.
No neuplynulo veľa času, doba ľadová a kvalitné husté kožuchy sa stiahli hlboko za severný a južný pól. Nahradili ich jednoduché šaty. Na scéne sa objavili gombíky. Najprv z dreva a kostí, potom mosadzné či železné, tiež špendlíky, zohnuté uprostred a zakvačené do žliabka, alebo háčiky. Tie boli pri zapínaní predsa len bezpečnejšie a neobnažili svojho nositeľa hneď pri prvom prudšom pohybe. Prešli historické epochy a zapínanie fungovalo bezchybne. Zdalo sa, že existenciu týchto zapínadiel nič neohrozí. Možno vari niečo lepšie vymyslieť?
Ukázalo sa, že áno. Ba dokonca, že je to veľmi potrebné. Rýchle životné tempo na sklonku 19. storočia a moderná doba vedecko-technického pokroku si nemohla dovoliť zbytočne strácať čas zdĺhavým rozopínaním a zapínaním množstva gombíkov, alebo zakvačovaním háčikov do očiek, keď bolo potrebné sa často obliekať, prezliekať a ešte častejšie to všetko vyzliecť a vyčistiť. Najviac trpeli nohavice, pracovné kombinézy a bundy. Výrobca koženej galantérie v Chicagu Whitcomb J. Judson z vlastnej skúsenosti poznal ako málo vydrží klasický gombík a háčik v divokom tempe nastupujúceho amerického priemyselného zázraku. Preto si roku 1896 dal patentovať vynález "bleskového zapínadla", ktoré jediným pohybom splieta alebo rozplieta ohnivká dvoch retiazok vedľa seba. V podmienkach dravej rýchlosti parných rušňov, prvých automobilov, motocyklov, šplhajúcich sa montérov a mrakodrapov sa Judsonov vynález nepochybne ujať mohol. Ale neujal sa...
Bolo to totiž veľmi primitívne zariadenie. Niekedy sa zadrhávalo, niekedy uvoľňovalo, zväčša v najnevhodnejšej chvíli. Keďže "bleskové zapínadlo" už na počiatku svojej kariéry zapríčinilo dosť veľa trápnych situácií, svet naň zanevrel. Judson namiesto uznania z dobre mienenej myšlienky utrpel posmech. Načas sa stiahol do úzadia, do svojej skromnej galantérie.
Roku 1902 sa zips pokúsil zdokonaliť Holanďan Hendrikus Van Denzen, krajčír z Amsterdamu. Mienil ním vylepšiť dámske róby a korzety so zapínaním vzadu. Ale ani jeho model nemal úspech. Dámske róby a korzety sa buď vôbec nezapli, alebo sa zasekli tak dôkladne, že ich vášňou rozpálený gavalier nemohol dať dole ani násilím.
Whitcomb J. Judson sa však nechcel zmieriť s tým, ako svet nevraživo prijal nové zapínadlo. Až do roku 1906 usilovne hľadal niekoho, kto by poskytol dostatok peňazí na továrenskú výrobu. Napokon sa priaznivec našiel. Bol ním plukovník Lewis Walker. Továreň na zipsy vnikla v Hobokene pri New Yorku. Walker investoval do výroby celý svoj majetok. Do jeho sortimentu patrili dokonca aj zipsy na topánky. Ale márne. Nové zapínadlá sa nie a nie ujať. Staré chyby pretrvávali.
Rozľútostení spoločníci firmy sa preorientovali na výrobu osvedčených gombíkov, čiže tovaru, ktorý chceli nahradiť zipsom. Vynaliezavý Švéd Aronson, zamestnanec továrne, sa pokúsil zachrániť, čo sa dá. Skonštruoval stroje na mechanickú výrobu jednotlivých častí zipsu, ale ani to neprinieslo zmenu. Znechutený Judson, vidiac neúspech svojho revolučného, len na mierne vylepšenie čakajúceho vynálezu, z firmy odišiel. Umrel v biede, opustený a zabudnutý.
Továreň na zipsy stála už pred úplným krachom, keď jej zamestnanec Gideon Sundback, ďalší Američan švédskeho pôvodu, inak zať predošlého zlepšovateľa zipsov, pána Aronsona, prišiel na myšlienku použiť na zipsy kovovú zámku. Stalo sa to roku 1913 a výrobky šli konečne na odbyt. Roku 1914 si Sundback dal patentovať vynález aj v Nemecku. Dostal názov ZIPP.
Ale zipsy tých čias ešte stále neboli spoľahlivé. V prospektoch z dvadsiatych rokov minulého storočia sa okrem komplikovaného návodu na použitie možno dočítať, že sa "pre prípad núdze" odporúča nosiť so sebou miniatúrne klieštiky. Na zipsoch bolo ešte dlho čo zdokonaľovať. Až roku 1931 udelili posledné patenty a odvtedy sa "bleskové zapínadlá" vo veľkom vyrábajú všade na svete. Klasické rifle a bundy si bez nich už ani nevieme predstaviť.
Naozaj dlhú a tŕnistú cestu mal tento kolektívny vynález za sebou. Kým ale objaviteľ princípu "bleskového zapínadla" Whitcomb J. Judson umrel v chudobe, Gideon Sundback, ktorý zips len zdokonalil a začal s jeho výrobou, zbohatol a dožil sa pokojnej staroby. Aj naďalej síce jestvujú gombíky, sponky ba aj uzly, háčiky a patentky, no zips zostane stále zipsom na večnú pamiatku neuznaného muža s geniálnym nápadom.
Autor: Spracoval Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
