víťazného Trophy tímu Československa, ktorý dvakrát držal v rukách túto trofej určenú pre najlepšie družstvo na Šesťdňovej, iba tichá spomienka. V sobotu nadránom prehral svoje posledné preteky v živote, keď bezprostrednou príčinou smrti bolo zlyhanie srdca.
Považskobystrický rodák, ktorý sa narodil 25. januára 1956 mal od malička veľmi blízko k motorkám a s pretekaním začal už ako dvanásťročný, a hoci v tréningu veľmi nevynikal dosahoval veľmi dobré výsledky. Podľa slov jeho vtedajších i súčasných kamarátov a jazdcov mal talent od boha, ktorý dokázal v plnej miere využiť. Vo svojej zbierka má viacero slovenských i československých titulom, ktoré však nevyvážia tie, ktoré získal počas Medzinárodnej šesťdňovej motocyklovej súťaže. Už počas svojej tretej motocyklovej olympiády vo Švédsku, kde bol najmladším účastníkom československého Trophy tímu sa tešil zo zisku tejto najcennejšej trofeje medzi endurákmi. Na 53. ročníku ISDE bol nielen najmladším ale aj jediným Slovákom. Rok 1978 mu tak dlho ostal v pamäti a rád na neho aj ďalšie počas svoje aktívnej činnosti spomínal. O štyri roky neskôr (1982) v Považskej Bystrici bol opäť vo výbere ČSSR spoločne s bývalým švagrom Emilom Čunderlíkom a opäť sa tešil z víťazstva na ISDE. "Získať titul v domácom prostredí nebolo jednoduché, preto nám z neho väčšiu radosť," neraz nám opakoval, keď sme sa spolu stretli na pretekoch a reč sa zvrtla práve na ISDE. Jozef Chovančík bol nielen vynikajúcim jazdcom, čo potvrdzoval na každých pretekoch, ale bol aj dobrým kamarátom. Tréningy mu nevoňali, ale svojou razantnou jazdou každého presvedčil s svojom jazdeckom kumšte. Aj ten mu pomohol dostať sa počas federálnu do elitnej spoločnosti pražskej Dukly, ktorej farby hájil od roku 1976 do roku 1989. K jeho účinkovaniu na domácich tratiach sa viažu aj viaceré príhody. NA jednu sme si spomenuli, keď v sedemdesiatych rokoch počas jedného endura v rámci majstrovstiev Slovenska vymenil motorku s kamarátom. V tom čase jazdil na motocykli Tatran, kým niektorí súperi skúšali Jawy. Aj preto sa dohodol s Dušanom Majorošom na výmene motocykla. "Chcel som si vyskúšať novú motorku, lebo niečo nové ma stále lákalo. Absolvoval som na nej jednu časovku a nikto si to vôbec nevšimol," hovoril s úsmevom. Ten z jeho tváre už zmizol a zostane iba v našich spomienkach. Aj po skončení aktívnej činnosti sa v plnej miere venoval svojmu enduru a svojimi radami sa snažil pomôcť viacerým mladým chlapcom. Neskrýval radosť počas tohtoročnej ISDE v Považskej Bystrici, kde sa darilo našim pretekárom a sám aktívne sa zapojil do prípravy. Tešil sa zo znovu otvorenia motokrosového areálu vo Sverepci, kde sa predstavil v úlohe zavádzajúceho maršala pred samotným motokrosom. Pred sebou mal plány venovať sa mladým jazdcom či už Haviarovi, ale aj ďalším, a zasvecovať ich do tajov tohto krásneho športu. Žiaľ, zostalo iba pri nich, lebo v sobotu prehral svoj posledný životný závod vo veku nedožitých 50 rokov. Včera popoludní sa sním prišlo do Považskej Bystrice na poslednej ceste rozlúčiť veľké množstvo ľudí, medzi ktorými nechýbali ani známe osobnosti slovenského endura.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
