bude Mikuláša, potom prídu Barbora, Lucia a zavŕši ich Tomáš 21. decembra. Ani nie tak dávno naše prababičky dávali na dvere, na okná cesnak, lebo on, aj kríž a kruh zabránili, aby sa strigy prepchali do domu cez kľúčovú dierku, cez škáru v dverách či oknách. V tieto dni sa zachovávali niektoré zvyky, na ktoré si spomínajú pamätníci, ako 96-ročný už nežijúci Juraj Varkonda zo zemplínskej obce Ložín v okrese Michalovce.
Meno Andrej bolo v Zemplíne dosť rozšírené a k nemu sa viazali najmä veštby pre slobodné dievčatá. V predvečer Ondreja, Andreja siali dievky na rodičovskom dvore konope a bránili ho nie bránami, ale konopnými alebo ľanovými gaťami svojho deda, otca či brata. Spievali si pri tom: "Andreju, Andreju, konope ci šeju, daj nam Bože znac, či nas budu brac." Na noc si dali gate, ktorými bránili konope pod hlavou a s ktorým parobkom sa im prisnilo, za toho by sa mali vydať.
Rozšírená bola aj veštba z prútených plotov. Dievčence na nich rátali kolíky, ktoré držali plot. Aký bol deviaty kolík - krivý, rovný, tenký, hrubý, takého by mali dostať muža. Ak bol k tomu ešte párny počet kolíkov, veštba bola úspešná a verili jej, že sa vydajú, dievčatá z okolia Humenného. Pri rátaní kolíkov odriekavali: "Tu kol, tu kolica, či ja budem toho roku nevestica."
Nadarmo sa nespája prasiatko so želaním všetkého dobrého do Nového roku. Na Ondreja aj ono veštilo, či a kedy sa dievky vydajú. Klopali po chlievoch drevenou dierkovanou varechou na vyberanie halušiek a pýtali sa prasaťa, tak, ako na jar kukučky: "Za koľko rokov sa vydám?" Po koľkom klopnutí obyvateľ chlievika zakrochkal, o toľko rokov by mal byť sobáš.
Juli zo stránok nášho denníka mala svojich vešteckých predchodcov aj v strechách. Kým ešte boli slamené. Lebo škridla a plech už nič nevyveštili. V Zemplíne, ale aj inde na východnom Slovensku, dievky potajomky, aby ich gazda nevidel, vytrhli zo strechy slamu, koľko sa jej vošlo do hrsti a potom ju starostlivo pod kontrolou priateliek rátali. Ak bol počet párny, do roka sa mali vydať, ak nie, nezostalo jej iné, iba počkať.
Mikulášov mali v dedine tiež niekoľko. Volali ich Mikolaj. Do topánok ani čižiem darčeky nedával, to boli mestské zvyklosti. V predvečer Mikuláša chodili po dedine kvôli deťom čert v naruby obrátenom kožuchu s reťazou, anjeli v dlhej košeli a Mikuláš v gubani, o pár rokov neskoršie v kožuchu prepásanom slameným povrieslom s bradou a fúzami z kúdele. Na hlave mal papierovú mitru a v ruke palicu ako berlu. Čert zarachotil reťazou, deti sa zľakli, sľubovali poslušnosť, za čo ich Mikuláš aj anjeli pochválili. V niektorých obciach chodievali s Mikulášom dvaja miništranti a skupina chlapcov so slamenými korbáčmi. Pri dverách spievali a potom vošli dnu. Mikuláš mal pred tvárou kríž so stužkami, ktoré mu zakrývali tvár. Chlapci s korbáčmi nakazovali deťom, aby boli poslušné a miništranti im dávali orechy.
Máme pred sebou ešte Barboru a Luciu. Nezabudnite si vložiť na Barboru do vázy vetvičku z čerešne alebo iného ovocného stromu, aby vám rozkvitla, len tak pre radosť. A na Luciu? V mestách si dievčatá vystrihli z papiera trinásťcípu hviezdu. Do každého cípu okrem jedného napísali iné chlapčenské meno. Zložili cípy, aby nebolo vidieť mená a až do štedrého večera po jednom odstrihávali. Vyvolený zostal iba jeden.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
