žijúcich na našom území a v jednotlivých oblastiach sa udržali celé storočia ako ľudové liečiteľstvo. Chirurgické zákroky v období feudalizmu vykonávali holiči a felčiari. Do renesancie plnili úlohu liečiteľov kňazi, najmä príslušníci liečiteľských reholí, ktorí študovali antickú a arabskú lekársku literatúru, aby získali odborné poznatky. Od 15. storočia sa liečením zaoberali aj muži zo svetských kruhov a v niektorých vyspelejších mestách a na našom území bola zriadená funkcia mestských lekárov - fyzikusov. Väčšinou to boli cudzinci a k nim pribudli v 18. storočí aj lekári tunajšieho pôvodu po štúdiu na univerzitách v Prahe, Viedni, Bologni, Padove, Bazileji, Jene, Halle, Wittenbergu. V prvej polovici 18. storočia zriadili pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zdravotnú komisiu, ktorá sa starala o rozširovanie lekárskych služieb a venovala veľkú pozornosť činnosti lekárov.
Postupne zriaďovali funkcie stoličných župných lekárov. Stále bolo málo lekárov, o čom svedčí štatistika z 19. storočia, keď na 2,4 milióna obyvateľov pripadalo 240 lekárov. Na vidieku však ani mestá neboli výnimkou - liečili metódami a prostriedkami, ktoré sa dedili z pokolenia na pokolenie. Rozšírilo sa olejárstvo, t. j. domáca výroba éterických olejov a ich podomový predaj, čo súviselo s nedostatkom lekární.
Z písomných prameňov z 18. a začiatku 19. storočia sa dozvedáme, že najčastejšou chorobou Slovákov v Uhorsku bola vraj horúčka. Podľa lokalít a charakteru práce boli aj miestne ochorenia, napr. v okolí Košíc to bolo tzv. košické prasiatko (Porcelus Cassoviensis), čo bolo stvrdnutie sleziny, na Spiši zase spišské prasiatko (Zipseferkel). V Smolníku a iných banských osadách mali ľudia obrovské hrvole na hrdle (strumu) z vody, z nedostatku jódu. V Gemerskej stolici nemali štyridsiatničky ženy a šesťdesiatnici muži v ústach jediný zub, čo sa pripisovalo práci so sklom a hrnčiarstvu. Miestni vidiecki liečitelia vtedy liečili všetky neduhy vlastnými liečivami väčšinou z byliniek a starí ľudia zariekavaním a tzv. poverčivým liečením. Liečitelia napr. odporúčali pri kolike piť ráno a večer aloe a rebarboru v pálenke alebo výťažok šafranu, či žuvať rascu. Pri vypadávaní vlasov umývať hlavu odvarom z ovsenej slamy a octu alebo octom prevareným s olejom, oboje v druhej fáze Mesiaca. Pri bolení zubov priložiť rozotrené 2 - 3 - 4 strúčiky cesnaku zmiešané s pušným prachom alebo pleseň z brezy podržať najprv nad vriacim octom a potom dať na zub, tiež zuby vyšpárať klincom z umrlčej truhly. Pri horúčke vypiť nápoj zmiešaný v novom hrnci z vína, piva, pálenky, oleja, soli, papriky, kyslého mlieka, pušného prachu, kukuričnej múky koriandrového gáfru, kúpené jednotlivo za jeden groš a vypiť na jeden dúšok.
V "Bratislavských novinách" z roku 1825 bol uverejnený článok o sedliakovi zo Zálužian v Gemerskej stolici, ktorý zdedil po otcovi a ten po svojom otcovi, atď. recept na prostriedok z bylín proti následkom uhryznutia besnými zvieratami. Liečivo malo úspech aj u takých pacientov, nad ktorými lekári už urobili kríž.
V tých istých novinách z januára 1825 bolo uverejnené poďakovanie liečiteľke Kataríne Pongráczovej z Odrášovej v Liptovskej stolici, ktorá práškom proti močovým kamienkom liečila zadarmo veľa ľudí. Medzi nimi aj kňaza Antonína Tusninského z Oravky, ktorý bol v ohrození života a vyšlo mu za štyri týždne 150 kamienkov. Liečitelia naprávali končatiny, liečili zlomeniny a púšťali žilou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
