používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
ŽILETKA
Jedného dňa roku 1895 stál neznámy americký predavač, veľký milovník kaktusov, pán King Camp Gillette pred zrkadlom a chystal sa holiť. Hlavou sa mu hnali nepríjemné myšlienky. Jeho zamestnávateľ mu totiž povedal, že musí objaviť niečo také, čo možno použiť iba raz a bude sa to dobre predávať. Inak ho prepustí. Gillette si ešte len brúsil zadumaný britvu a hľadel striedavo na čepeľ mihotajúceho sa nástroja a na svoj obľúbený kaktus, so strniskom iba o niečo väčším ako bolo jeho, keď zrazu dostal geniálny nápad. Na britve je predsa potrebné iba ostrie, nie celá čepeľ. Vzápätí po prvej myšlienke ho osvietila ďalšia. Čo tak použiť malú oceľovú britvičku, ktorú možno zovrieť do klieští a potom, po použití zahodiť? King Gillette ostal stáť pred zrkadlom s nenabrúsenou britvou ohromený radosťou. Vedel, že jeho objav ho celkom isto zachráni.
Gilletteov vynález bol naozaj prevratný. Základným nástrojom na holenie bola totiž po stáročia osvedčená britva. Holili sa ňou muži už na počiatku civilizácie. Používali kremennú britvu, skôr akýsi jemne obrúsený nôž. V druhom tisícročí pred n. l. sa rozšírili britvy bronzové, v prvom tisícročí železné. Od čias Rimanov až do začiatku 20. storočia, okrem sklápania čepele do rukoväte sa britva takmer nezmenila. Iba železo vystriedalo oceľové ostrie. V druhej polovici 19. storočia sa síce už zjavujú pokusy na zdokonalenie klasickej britvy s výmennou čepeľou, v roku 1887 vzniká dokonca akýsi šraubovaný holiaci strojček s malými nožíkmi hrubým niekoľko milimetrov, ale podstata na jednej strane vybrúsenej čepele ostala.
Riziko porezania v tom čase bolo vysoké. Viacerí muži sa kvôli tomu pokúšali už pred Gilletteom vymyslieť spôsob, ako zjednodušiť holenie. Na najlepšej ceste bol Francúz Jean Jacques Perret, nožiar a autor knihy "Umenie naučiť sa holiť". Roku 1771 zostrojil veľmi jednoduchý typ britvy, ktorý mal zabrániť poraneniam. No až na vylepšenom americkom vynáleze s vymeniteľnou čepieľkou o 130 rokov neskôr sa objavil kovový hrebienok nedovoľujúci pri správnom zaobchádzaní vnikať žiletke do pokožky.
Gillette veľmi správne pochopil geniálnu univerzálnosť svojho objavu. Ešte toho istého roku požiadal o vydanie patentu. Keď však predložil svoj návrh na výrobu holiaceho strojčeka odborníkom, tí sa iba pousmiali a povedali mu, že niet na svete majstra, ktorý by vybrúsil za lacný peniaz takú tenkú, dosť pevnú a ohybnú plochú oceľ.
Neúnavný Gillette sa ale nevzdával. Takmer šesť rokov presviedčal, vybehával, organizoval, argumentoval. Napokon na svoju myšlienku nahovoril vynaliezavého, veľmi šikovného strojníka Wiliama Nickersona. Vznikla firma American Safety Razor Company. Nickerson našiel spôsob na zhotovenie žiletky. Po zaregistrovaní definitívnej podoby Gilletteovho holiaceho strojčeka s tenkými, obojstranne vybrúsenými vymeniteľnými čepieľkami, patentom roku 1901 sa jeho spoločníkovi Nickersenovi roku 1902 podarilo vyriešiť všetky technické problémy. O rok sa predali prvé holiace strojčeky a prvé žiletky. Bolo toho ale tak mizerne málo, že finančníci, ktorí do výroby vrazili veľa peňazí, sa chytali za hlavu. Predalo sa iba 51 strojčekov a 168 žiletiek. Hrozil krach. Roku 1904 predaj nečakane vzrástol. Novými majiteľmi holiacich strojčekov sa stalo 90 000 mužov a spotrebovalo sa 12 400 000 žiletiek. O úspechu nového vynálezu už nikto nepochyboval.
Gilletteov vynález uštedril ťažký úder holičstvu. Jeho žiletky putovali svetom. Pribudli zariadenia na ich brúsenie. Neskôr sa objavili žiletky, ktoré nebolo treba doma brúsiť a dalo sa nimi oholiť niekoľko ráz. A tak sa už roku 1906 Gilletteovej firme vrátili počiatočné investície a začali sa hrnúť zisky. Boli natoľko veľké, že roku 1910 umožnili Gilletteovi zanechať prácu natrvalo a odísť do slnečnej Kalifornie, kde sa po celý zvyšok života venoval už len pestovaniu svojich milovaných kaktusov.
No britva sa ešte nevzdala. Holenie u holiča je predsa niečo celkom iné ako doma so žiletkou. Smrteľný úder britva dostala až roku 1928, keď si Jacob Schick, plukovník americkej armády na penzii dal patentovať elektrický holiaci strojček. Nový vynález začali predávať v USA roku 1931. Mal tú výhodu, že oproti Gilletteovmu systému bol bezpečnejší. Neholil, ale vlastne len strihal chlpy fúzov a brady prenikajúce otvormi v jemnej fólii a zrezával ich bez toho, aby uškodil pokožke. Keď pribudli elektrické monočlánky, zdalo sa, že žiletke odzvonilo tiež. Napokon rozhodol kompromis.
Za holičom sa však stále ešte chodí. Ak už nie oholiť, lebo nebezpečenstvo šírenia AIDS britvou je tou najsmrteľnejšou ranou pre základné holičské umenie, tak aspoň si nechať zastrihnúť vlasy, fúzy, briadku a trocha si poklebetiť o aktuálnych témach a aférach.
Podľa zdrojov * spracoval Štefan Lazorišák
* L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Stručné dejiny techniky a vynálezov
Autor: MENU
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
