zrazu vynorili otázky okolo spôsobu výsadby tunajších stromov. Na celom území, kalamitne postihnutom vetrom, prevládala prestarnutá monokultúra smreka s pomerne plytko zapustenými koreňmi. Tá sa popri efektnom vzhľade vyznačuje slabou odolnosťou práve pri silnom víchre. A pretože všetko zlé je nakoniec na niečo dobré, správcovia TANAP-u dostali príležitosť zalesniť Tatry novým kvalitnejším porastom. K slovu sa dostali aj mimovládne, environmentálne organizácie.
Vysoké Tatry potrebovali na svoj vznik niekoľko miliónov rokov. Počas nich sa vyzdvihli zo žulového Karpatského masívu a za pomoci prirodzených zákrut malých vodných tokov, meandrov z topiaceho sa snehu a ľadu, sa sformovali spolu s okolitým porastom do podoby, v akej ich poznáme dnes. Ani stromy nerastú rýchlo. Do výšky, kde sa naplno rozvinie vzhľad sviežich ihličnanov, to trvá dobrých 40 rokov.
Skupinka nadšencov rôznych profesií, ktorá sa podľa unikátneho ekologického projektu občianskeho združenia Ľudia a voda v polovici októbra podujala vysadiť najviac poškodenú zónu v oblasti Starého Smokovca, iba o niečo vekom presahovala priemer dospelosti stromov. Dovedna ich však nebolo viac ako jedna dobrá zbojnícka družina. Útočisko na zahriatie uprostred chladných nocí mali v penzióne Vesna v Smokovci. Z neho vyrážali po svitaní do zdevastovaného terénu, plného zákerne skrytých koreňov a skál, vysekávať jamy pre nové sadenice ihličnatých stromov. Pri práci im vypomáhali štyria driečni Tatranci. Kvôli posunutému termínu výsadby a odstúpeniu vysokoškolskej posily to spolu vydržali sedem dní. Pomôcť prišli jednorazovo aj sponzori. Príprava však začala už v lete vyhotovením priehradok na vyčlenenom úseku.
Samotná myšlienka projektu vznikla v polovici 90. rokov minulého storočia v jednom z panelákových bytov košického sídliska Terasa. Zrodila sa v hlavách troch ostrieľaných ochrancov prírody, ekológa M. Kravčíka, P. Petráša a odborníka na lesy a sadenie J. Tešliara. Na realizáciu však neboli vtedy na Slovensku podmienky. Až minuloročná kalamita v Tatrách uvoľnila priestor na uskutočnenie projektu. Vďaka sponzorskej podpore Slovenskej sporiteľne sa ojedinelé ekologické dielo Vodný les mohlo začať realizovať podľa predstáv autorov.
"Vychádzali sme z predpokladu prirodzeného vzniku pôdneho fondu," hovorí jeden z tvorcov projektu, ekológ Michal Kravčík. "Najpotrebnejšia je voda. Prináša nielen vlahu, ale aj nánosy hliny, čím formuje a tvorí pôdu. Vo Vysokých Tatrách je tento proces najviditeľnejší. Takmer všetky tatranské lesy vyrástli na terasovitých plochách, z pôdnych nánosov vody z topiaceho sa snehu. Aby proces nebol príliš živelný, a neodplavil viac pôdy, ako je potrebné, museli sme do cesty predpokladaného prúdu vody stekajúceho zo svahov umiestniť jednoduché drevené priehradky z narezaných kmeňov vyvrátených stromov. V priebehu státisícov rokov prirodzeného zalesnenia Tatier si ich vytvorila príroda z odumretých drevín sama. Pokiaľ sme chceli, aby projekt vodného lesa fungoval podľa prírodných zákonov, museli sme ich vytvoriť umele. Spolu so sadenicami rôznych ihličnanov sa vodný les už bude ďalej vyvíjať celkom samostatne na základe vlastných, samoregulačných princípov."
Projekt Vodného lesa občianskeho združenia Ľudia a voda sa vo Vysokých Tatrách v oblasti Starého Smokovca realizuje na ploche zhruba 50 hektárov. K samotnej výsadbe, ktorá sa začala v polovici októbra, je potrebné pripočítať aj vyhotovenie vodných priehradok nad Novým Smokovcom v oblasti "Čierneho lesa", kde začiatkom leta z horúčavy vznikol požiar. Sadenie v tunajšej oblasti sa kvôli zvážaniu dreva musí odložiť. Napriek dvom silným ekologickým ranám sa však už tunajšia príroda preberá zo skazonosnej pohromy. Na mnohých miestach kvitne žlté záružlie, dorastá tráva, nezábudky a borievky. Zopár vysokých, dopoly plameňmi ošľahaných stromov, okmásaných smršťou, ostalo podľa dohody ochranárov a lesníkov pre zahniezdenie vtákov. Zvyšok tatranského lesa poškodeného minuloročnou víchricou sa bude zalesňovať podľa obvyklého postupu lesnou správou. Kvôli odolnosti však tiež zo zmiešaných ihličnatých stromov.
Sadenie nových stromčekov v oblasti Vodný les pri Starom Smokovci riadil v teréne Jaroslav Tešliar. Zabezpečovanie organizačnej činnosti a zapisovanie spotreby sadeníc mal na starosti najstarší, skúsenosťami ošľahaný ochranár a veliteľ brigády, Pavol Petráš. Spolu s Tešliarom sa obaja ostrieľavali na ekologickom bojisku v slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny ešte v 70. a 80. rokoch. Taký rozsiahly a na európske pomery unikátny projekt, ktorý má alternatívu len vo Francúzsku, v Indii, v Kanade a Brazílii, však nikdy predtým neuskutočnili.
Veľký ochranár a antiglobalista P. Petráš, človek so širokým srdcom a mohutným telom, každé ráno pravidelne umiestňoval na stenu garáže nástenku s rozkreslenými štvorcami voľnej plochy, ktorú bolo potrebné v ten deň osadiť. Tešliar zaškoľoval členov zalesňovacej skupiny rovno medzi sadenicami, so sekerou a orezávacími kliešťami v rukách. V teréne predvádzal sadenie so zvláštnym náradím "motykosekerou". Tá mala špeciálne zakončenia pre vykopanie jamy na jednej strane a osekávanie koreňov na strane druhej. Kvôli väčšiemu potešeniu z práce sa k tomu v horskom prostredí plytko pod zemou pridalo množstvo naplavených kameňov a balvanov. Vytesať otvor pre jednu sadenicu bola celkom slušná drina.
Denná norma 120 kusov sa stala pre začiatočníkov takmer nedosiahnuteľnou métou. K tomu sa musí prirátať vynášanie sadeníc vo vreci vysoko do svahu, v počte zhruba 50 kusov, návrat späť a opäť všetko odznova. Sto predpisovo uložených sadeníc do drsnej tatranskej zeme bol na neprivyknutého sádzača celkom slušný celodenný výkon. Po troch dňoch ku koncu víkendu ich však už bolo vysadených zopár tisíc. Najviac sa vyznamenali štyria driečni Tatranci a M. Rabatín, skalný sádzač stromov pôsobiaci aj v Nemecku, pre ktorého obvyklá norma 120 kusov bola iba na zahriatie. S úsmevom spomína na mníchovskú brigádu, keď ich za deň v trocha mäkšom teréne vysadil 1 000.
"Podľa nášho projektu," hovorí J. Tešliar, "sa sadí do jednotlivých štvorcov so stranou 30 metrov na vyčlenených úsekoch po 50 stromčekov. Striedavo opadavý smrekovec, pomedzi neho smrek a lokálne odolná borovica. Plochy nie sú vysadené rovnako, aby pokrytie bolo pestré. Zo zásady však nesadíme geometricky presne. Bude to predsa les. Chceme ponechať aj voľnejšie úseky a lúky v hornej časti terénu, aby bol pekný výhľad na Tatry. Doteraz ani samotní osadníci nevideli zdola na štíty cez husto vysadený smrek. Bol by som rád, keby sme dosiahli aspoň dvojtretinovú úspešnosť prežitia sadeníc. Veľa ich v zime vymrzne. Sadiť sa musia pred mrazmi, preto sme začali v polovici októbra, no mohli sme o nejaký ten týždeň skôr. Podľa doterajších výkonov som spokojný s počtom vysadených stromčekov aj s kvalitou práce. Teší ma, že rovnaký názor mali zamestnanci TANAP-u. Zima ukáže, ako to bude vyzerať na našom úseku po ústupe snehu."
Vodný les podľa projektu občianskeho združenia Ľudia a voda je iba časť z niekoľko tisíc hektárov zničeného tatranského lesa. Celkový rozsah škôd možno len zhruba odhadnúť. Najhoršie sú ekologické. Veľa rastlín, hmyzu, vtákov a lesnej zveri stratilo svoje prirodzené životné prostredie. Budú mať veľké problémy prežiť v podmienkach páliaceho letného slnka, bez chladivého tieňa v súvislom ihličnatom poraste. Kaskádovité priehradky z narezaných vyvrátených kmeňov zadržujúce prudko stekajúcu vodu z jarného topiaceho sa snehu a dažďov môžu spolu so zachytenou naplavenou hlinou zmierniť eróziu pôdy, ktorá by sa inak len ťažko dokázala sama vysporiadať s takým mohutným úbytkom stromov.
Už teraz je jasné, že zalesnenie v Tatrách ľahké nebude. Zamestnancom Lesnej správy a TANAP-u podieľajúcim sa na výsadbe tatranských lesov padne zaťažko čakať na zeleň novovysadených stromov, keď sa ich predtým dotýkali každý deň rukou. Dvojmetrovému Vartášovi z lipového dreva umiestnenému na pamiatku originálneho ekologického projektu stačí vydržať do najbližšej jari, kým sa sadenie na jeho úseku pod dohľadom občianskeho združenia Ľudia a voda znova neobnoví.
Autor: Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
