pustila sa aj do skladania pesničiek. Len tak, z pasie. Potom však prišla príležitosť v podobe súťaže Coca Cola Pop Star, aby mohla vytiahnuť niektorú pieseň zo šuplíka. A tak sa to začalo. Objavila miesto "Kde sa neumiera". Prišla výhra v tejto autorskej a hudobníckej súťaži, v roku 2003 titul Objav roka, o rok na to Speváčka roka v ankete Oto 2004 a rovnaký titul v ankete Aurel 2004. Zrazu Slovensko spoznalo rockerku so správnym feelingom - Zuzanu Smatanovú.

Aký je rozdiel medzi donedávna "len" neznámou študentkou, ktorá sa prihlásila do hudobníckej a speváckej súťaže, a aktuálnou speváčkou roka, ktorá už "pozbierala" množstvo cien?

- Keď to tak spätne hodnotím, vždy som chcela taký život, ktorý by bol každý deň iný. Nechcela som každodenný stereotyp, aj to dennodenné chodenie do školy. Chcela som mať život pestrý. To sa mi splnilo, pretože teraz je každý deň úplne iný, som na celkom inom mieste, ako som bola predošlý deň. Takže život sa mi zmenil a zmenilo sa hlavne to, že môžem robiť to, čo ma baví. Aj napriek tomu, že som vyštudovala sociálnu a pedagogickú akadémiu. Na tú školu som išla aj preto, lebo tam bol klavír, zbor, takže to ma tam lákalo. Okrem toho si myslím, že učiteľstvo je aj poslanie a to som ja až tak celkom necítila - žeby som mala učiť, venovať sa výchove detí. Takže to bola skôr hudba, ktorá ma tam začala silno držať. Sama som sa naučila hrať na gitare. Potom som začala chodiť na súťaže a život sa mi naozaj zmenil.

A čo vnútorná zmena?

- Nemyslím si, že nastala nejaká veľká, i keď môžem povedať, že sa na veci pozerám inak. To je asi najhlavnejšie, čo sa mi stalo. Pozerám sa na všetko s väčším nadhľadom a trošku sa aj inak k veciam staviam. Možno som o niečo viac sebavedomejšia, ako som bola predtým. Dalo mi to veľa. A prišla aj väčšia pokora...

Prvý album Entirely Good nebol len "celkom dobrý", ako hovorí jeho názov, ale priam vynikajúci, pretože si zaň získala zlatú platňu. Teraz je už vonku tvoje druhé CD, ktoré je slovenskejšie než to predchádzajúce. V éteri sa už dobre uchytil singel Nech sa deje, čo sa má, ktorý je z dielne 17-ročnej Zuzany Smatanovej. Máš ešte veľa takýchto vecí v talóne?

- Túto skladbu som našla v archíve. Prečítala som ten text a rozmýšľala som, kedy som ju zložila. Všimla som si, že tam mám napísaný aj rok, v ktorom pieseň vznikla. Presne z tohto obdobia bola aj pesnička "Tam, kde sa neumiera" z prvého albumu. Keď som skladbu Nech sa deje, čo sa má našla, tak som si ju zahrala a prišla mi taká veľmi milá. Už len tým, že som ju zložila vtedy, tak som sa na ňu začala pozerať inak. Porovnávala som, ako som vtedy skladala a textovala a ako to robím teraz. Bola to taká konfrontácia. Dodali sme tam harmoniku a taký slide a veľmi sa z nej teším, lebo je taká jednoduchá. A či mám ešte niečo v zásobe? Rozmýšľam ešte nad jednou, ale tá by chcela trošku viac prerobiť a viac na nej popracovať. Takže uvidím...

Na tvojom druhom albume sú všetky texty aj hudba pôvodné, tvoje. To nedokáže každý spevák. Ako a kedy sa ti najlepšie tvorí? Kedy prichádza tá správna múza?

- Ja vlastne neviem. Už som nad tým uvažovala, kedy je najsprávnejšie tvoriť pesničku a zistila som, že to treba nechať tak. Väčšinou skladám na zemi, rozložím si papiere a čakám, kým mi niečo napadne. Je to však zložité. Na svojich cestách nosím diár a v ňom mám naozaj veľa poznámok, ktoré počas dňa rada zaznamenávam. Zachytávam detaily, momenty, a medziľudské vzťahy. Keď sa dvaja ľudia rozprávajú, chcem vycítiť, o čom sa bavia, aká je ich nálada. Toto ma veľmi baví, také "hrabanie" sa v medziľudských vzťahoch. Takže to, kedy pesnička vzniká a v akom rozpoložení, je ťažko povedať. Lebo pokiaľ si človek nazbiera postrehy a zrazu príde ten moment, keď mi napadne niečo súvislé, tak to je vzácny okamih. Taký zázrak. Sú však aj momenty, kedy človek prežíva takú melanchóliu, je smutný, alebo sa zamyslí, a vtedy mu napadajú rôzne myšlienky. Možno aj vtedy sa dobre skladá. Skutočne to závisí aj od nálady, ale aj od toho, kedy tá múza príde. Ak príde v pravý čas, tak vtedy sa dá naozaj rýchlo tvoriť.

Vraj si rockerka so správnym feelingom. Stotožňuješ sa s tým, ako ťa tvoji fanúšikovia zaradili? Takto si chcela, aby ťa ľudia vnímali?

- Naozaj? Tak to sa veľmi teším. Možno, že som to takto chcela, ale asi som nešla za tým, aby ma nejakým spôsobom označili, aby mi dali nejaký titul. Ak to tak ľudia vnímajú a ak sa im môj prejav a to, čo robím, páči, tak ja sa môžem len tešiť a tento titul mi môže len lichotiť.

Niektorí ťa prirovnávajú k Avril Lavigne, iní k Alanis Morissette. Ktorá z nich, ich prejav, štýl ti je bližší?

- S prirovnávaním k týmto speváčkam som sa stretla. Myslím si, že každý interpret, ktorý začína, je k niečomu prirovnávaný a ľudia v ňom hľadajú. Ja som s tým rátala, že príde niečo takéto. Je však ťažko povedať, čo mi je bližšie. Sú speváčky, ktoré robia taký pop, rock, folk. Ja som tá, ktorá to tiež tak cíti. Takže to, že hrám tieto štýly a dokonca hrám na gitare a skladám si vlastné pesničky, je určitá podobnosť, lebo tieto speváčky robia to isté. Bolo teda prirodzené, že ma k nim začali prirovnávať. Avril Lavigne nepočúvam, ale nevadí mi. Je to speváčka, ktorá má svoj štýl, má talent, ľuďom sa jej tvorba páči. Nemôžem povedať, že mne nie, ale skôr mám asi bližšie k Alanis Morissette. Podľa mňa je to obrovská umelkyňa. Tie jej myšlienkové pochody sú strašne vzácne a to, ako s nimi vie narábať a tiež s textom i s hudbou, je podľa mňa veľké umenie.

A čo Natasha Bedingfield, ktorej si bola na bratislavskom koncerte predskokankou?

- Natashine CD som si kúpila len prednedávnom. Dovtedy som poznala len tie prvé single. Mňa veľmi zaujala, aj tým svojím prirodzeným vzhľadom, aj tým, že je veľmi spontánna a tá jej hudba proste priniesla niečo nové. Keď som si vypočula celý jej album, tak som mala z toho taký úžasný pocit. Dokonca viem, že aj ona si píše texty sama, tak to sú pre mňa naozaj umelci. Také spriaznené duše. Takže mi prišlo veľkou cťou, že som mohla byť jej predkapelou. Bola som naozaj prekvapená a veľmi ma to potešilo. Myslím si, že celý koncert dopadol krásne. Odovzdala ľuďom kus svojej energie a kus veľkého zážitku.

V lete si bola, ako sa hovorí, v jednom kole. Doslova čo deň, to iný koncert, iné mesto, iné vystúpenie. Aký je vlastne tvoj vzťah k letu a k najmä k typickým akciám - letným festivalom?

- Keď sa ma niekto spýtal, aké ročné obdobie mám rada, donedávna som tvrdila, že zimu a leto. Na jar som však prekonala trojmesačnú nádchu, takže odvtedy už tvrdím, že mám najradšej leto. Tú zimu už naozaj nie. Mám leto naozaj rada aj odvtedy, čo som začala hrať tak intenzívnejšie a začali sme chodiť na festivaly. Najskôr som sa tak oťukávala. Cestovanie prinášalo veľa nového. Keď teraz spomenie niekto slovo leto, tak mám úplne jasnú predstavu, že je to cestovanie a moja kapela. Letný festival, keď je to taký naozaj pohodový letný festival, kde je obrovská plocha, človek vidí, ako ľudia sedia na tráve, pijú pivo, alebo hoci aj kávu a spievajú si a je fakt taká pohoda, je to super. Tá atmosféra na takom festivale je úžasná. Ľudia sa prišli zabaviť, prišli za tým letom.

Pôvodne rodáčka zo Súľova - Hradnej, teraz žijúca v Bratislave. Ako často zájdeš domov? Kto tam na teba čaká?

- V Bratislave mám len podnájom, takže ten domov, do ktorého sa vraciam, je stále Súľov Hradná. Hoci, keď sa ma teraz niekto spýta, kde bývam, tak odpoviem všade. Pretože je to naozaj pravda. V júni sme mali 25 koncertov a je to dennodenné cestovanie, hotely, taký kočovný život. A naozaj sa mi to aj páči. Niekedy to síce skutočne býva únavné, už len vďaka tomu cestovaniu a vyčerpaniu z koncertu, ale je to dobrý pocit. Domov sa však vraciam veľmi rada, lebo to je miesto, kde odchádzajú všetky zlé pocity, kde si čistím myšlienky. Zoberiem si so sebou psa, ideme sa prejsť a trochu zase nasávam energiu zo stromov a prichádzam na iné myšlienky. Moja rodina tam vždy čaká, tam mám to svoje zázemie, tam mám iný svet.

Na čo sa tešíš, keď ideš domov? Na pokoj, odpočinok, či mamkinu domácu stravu?

- Predovšetkým na pokoj. Nemôžem však povedať, že by som sa na dobrú domácu stravu netešila. Mama naozaj varí úžasne. Ale skôr sa teším na ten pokoj, že môžem odpočívať a relaxovať tak, ako kedysi, ešte predtým, než som robila hudbu. To sú také chvíle, ktoré rada prežívam doma.

Máš staršieho brata. Aký bol váš vzťah kedysi a aký je teraz?

- Bol to klasický vzťah aj s hašterením a bitkami. Teraz mám s bratom úžasný vzťah, ale nebolo to tak vždy. Keď sme boli malí, tak sme sa bili i hádali. Ale asi to tak musí byť, pokiaľ ten vzťah nejakým spôsobom narastie. A keďže brat už nebýva doma, tým jeho odchodom sa naše vzťahy utužili. Teraz, keď sa stretneme, vždy si máme čo povedať a už len samotné podanie rúk je krásne, že sa môžeme znova vidieť a rozprávať.

V ankete o najsexi Slovenku si skončila v Top ten. Máš skvelú postavu a si idolom mnohých tínedžeriek. Čo preto robíš?

- Ja preto nerobím nič. Postavu mám po otcovi, aj on je taký štíhly. Ja nemusím držať žiadne diéty, nemusím pozerať na stravu, čo jem, nemusím si strážiť váhu. Mám jednoducho taký metabolizmus, ktorý zvládne všetko. Dokonca bežne v noci zjem, čo mi príde pod ruku. Mám skrátka dobré spaľovanie, ale trošku mi chýba šport, lebo teraz nemám čas. Aj čo sa týka vizáže, som skôr za prirodzenosť. Nie som typ, ktorý by sa veľmi maľoval, ktorý by chcel mať okolo seba nejaký tím ľudí, ktorí by sa starali o to. To by museli ísť so mnou všade a bolo by to zbytočné. Tak ako ma ľudia vidia niekde bežne v meste, tak ma uvidia aj na pódiu. Jednoducho, celé toto, čo je okolo mňa je môj život, takže ja sa v ňom chcem cítiť pohodlne, či už som niekde vonku, alebo som na pódiu.

Napriek tomu, že si stále na očiach verejnosti, úzkostlivo si strážiš súkromie. Tvoje vzťahy sa nepretriasajú ani na stránkach bulváru. Prečo?

- Súkromie, to je jednoducho taká bublina, do ktorej nechcem, aby vnikol niekto, kto vlastne nemusí. Nechcem sa oň deliť s nejakým človekom, ktorý je z úplne iného mesta, z iného kraja. Prečo má niekto vedieť niečo o mojom súkromí, keď ja neviem o druhých. Myslím si, že tak by to malo byť, aby si človek chránil to svoje intímne, teda súkromné záležitosti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.