miestnych zastupiteľstiev. Seriál s odmenami premietajú na Juhu, na Starom Meste, Terase a pod. takrečeno s týždennou periodicitou. A neboja sa ani svedomia, ani boha, ani médií, ani nového zákona o Košiciach (ktorý je plonkový), nikoho. Ani pohľadu do zrkadla.
Neexistuje na svete také povolanie, odvetvie či sektor, kde by si ľudia sami určovali platy. Predstavme si, ako by dopadla prvá súkromná firma, v ktorej by zaviedli "systém" - každý si určí vlastný príjem. (Samo, že sú výnimky a finty - ale princíp platí.) Jedine politici-poslanci si privlastnili a udržiavajú privilégium, že sami rozhodujú o svojich honorároch. Nakladajú pritom nie so zarobenými či svojimi, ale - ZVERENÝMI A CUDZÍMI peniazmi. Majú tisíc výhovoriek, prečo sa to nedá riešiť inak - všetky sú jalové. Povedzme, že v národných parlamentoch, kde sa beží na plný úväzok (iná vec je, koľko reálne robia), existuje nárok na výplatu. Ale v samosprávach?? Za čo? Pričom všade sa sťažujú, že akí sú chudobní a nemajú na nič. Nejde pritom o zlozvyk, ktorý akože konštantne existuje, ale časom sa rozvíja a bujnie. Skúsme porovnať odmeny pred desiatimi-piatimi rokmi a dnes.
Toto nemá koniec. V stredu Terasa, v pondelok u Süliho, minulý týždeň u Hlinku. V septembri si na Juhu odhlasovali odmeny na 1 a pol roka dopredu... Úpadok je taký hlboký, že si z vlastnej samoobsluhy už robia srandu. Keď sa na Starom meste dohadovali, že koľko si prichmatnú, zaznelo tam, že jedine maximum, lebo v novinách budú tak či tak... Inštitút odmien je pritom z podstaty viazaný na nejakú protihodnotu. Urobil si čosi navyše - dostaneš. Napríklad doktori. Majú plat a odmeny za presluhovanie. V samosprávach sú tantiémy plošné. Poslanec má nárok, lebo existuje. Vyžierajú peniaze, na ktoré sa skladajú ľudia, ktorých väčšina žije podstatne horšie. A ten najzlatejší z nich, starosta Starého mesta, vám ešte príležitostne povie, že závidíte. A politológovia potom špekulujú, že prečo 18 percent. A my, hlupáci v médiách, budeme o týždeň zase písať, že ľudia, choďte voliť...
Systém, kde verejná moc je vlastne nástroj, ktorým skupina privilegovaných cudzopasníkov programovo okráda spoluobčanov, čo pracujú a tvoria hodnoty, musí byť principiálne vadný. Pozor - to nie sú iba odmeny, tie sú len príslovečná šľahačka na torte. Kde inde, ako v samospráve, je možné vyplytvať viac ako pol rozpočtu na úrad? Systém je absolútne neefektívny, nedáva skoro nič, len berie. Armáda zamestnancov živených mestom rastie ako dlh za Schustera. Mestské podniky - DPMK, lesy. Absurdné. A k tomu štát. Záruky, prehrané súdy a arbitráže (ČSOB, Devín Banka iba tento rok - 35 miliárd), cestovná kancelária NR SR, tridsaťpercentný nadstav na ministerstvách (Miklošov audit). Verejná moc je kurník a keby takto hospodárili rodiny, dávno zahynú hladom.
Što delať? Nedá sa veľa. Kým kritickú množinu ľudí, povedzme 30 percent, nezačne seriózne zaujímať, čo sa s ich peniazmi deje a čo za ksichty lezú do politiky, dovtedy bude liberálna demokracia krívať na tri a pol nohy. Paradox najväčší je, že hromadenie hmotných statkov (a sex) je v úplnom popredí spoločenského záujmu. A práve materiálne orientovaná verejnosť nestíha pochopiť, že istú časť peňazí im volení gauneri beztrestne vyťahujú z peňaženiek. Nikto, resp. veľká väčšina, už nepozerá tak do hĺbky, aby si všimla, že politická trieda, ktorá sa nedokáže dohodnúť temer na ničom (vzor NR SR, koalícia-opozícia), sa vždy zhodne na vlastných požitkoch. A nenechajú nič náhode, že by, nedajbože, im prameň vyschol: Od 1.januára je trestným činom krátenie dane počnúc sumou 8000 Sk.
Verejne činní ľudia nie sú z princípu zlí, alebo horší ako bežný plebs. Povaha moci je ale taká, že vtiahne do svojich spárov aj väčšinu osôb slušných, ak vstúpia do politiky. Mnohí hovoria o "štandardných demokraciách", kde sú vraj lepší. Nie - toto je celosvetový fenomén. Ani tam, kde nemali 40 rokov komunizmu a ľudia ním nie sú nenávratne poznačení, sú politikom ľahostajné meno, povesť, česť. Iste - politikom nemôže byť každý. Sú to ľudia zvláštneho razenia. Slovenské politické strany majú niekoľkotisícové členstvá - v lepších prípadoch. (Nad 10-tisíc asi len SMK, KDH a HZDS). V krajoch sú to stovky. Hŕstka ľudí, ktorá sa pripachtí k miliardám (miliónom). Majú legitimácie, napíšu sa na kandidátky a my, oslíci, si potom pri urnách vyberieme, že kto nás v nasledujúcom volebnom období okradne.
Tento trend sa prehlbuje a nahráva mu ľahostajnosť a rezignácia konzumentov zábavnej demokracie. Neexistuje recept, ako to prekonať. Zostáva len platiť a občas si zafrflať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
