slušne povedané - výmeny názorov pre ich rozdielnosť na životne dôležité otázky. Dochádza k stretu dvoch generácií.
Deti sú už dávno preč z domu, rodičia bývajú v inom meste, stále však podvedome prehliadajú fakt, že deti už dávno dospeli a samy zodpovedajú za svoj život a za výchovu svojich detí. Je to zle chápaný zmysel pre povinnosť rodičov voči svojim deťom, ide o problém rodičov, ktorí chcú za deti žiť ich život. Vo vzťahu matiek a dcér, ktoré majú spolu užšie putá, býva práve tento problém výraznejší.
Tridsaťštyriročná Iveta s matkou dva mesiace nekomunikovala telefonicky ani písomne. Pri poslednej návšteve matky (chodí k nej po manželovej smrti viackrát ročne na mesiac zo západného Slovenska) svoj nesúhlas aj zlosť, ktoré si dlho nechávala Iveta pre seba, nevydržala, rozkričala sa na ňu a všetko jej povyčítala. Matka sa totiž nemohla zmieriť s tým, že Iveta nedokončila vysokú školu, argumentujúc, že mať dve deti nie je životný cieľ, že v ich rodine neboli takíto "nedoučení", že nevie úsporne variť ani dobre žehliť, všetko robí narýchlo, nevie prišiť poriadne zips ani gombík, zle vychováva deti. Ona by nedovolila, aby druhák Edo nepozdravil susedu, mal vlasy ako Tarzan a prečo ho núti piť toľko vody, keď mu nechutí. "Moja mama ma neberie vážne, podkopáva moju autoritu, deti napcháva čokoládou a sladkosťami, kupuje im to, čo s manželom nedovolíme - kolu, pepsi, denne niečo z rýchleho občerstvenia, lebo je v susedstve. Dcéru prváčku necháva do noci pri televízii, arašídoch a keksoch, po mesiaci je ako guľka. Eda sama príšerne ostrihala, až plakal, ľutuje manžela, že umýva riad a yysáva," vychrlila mladá žena zo susedstva. "Matka nechápe, že mi svojimi rečami o tom, aká som nemožná, ubližuje a chce zaviesť minulosť do súčasnosti. Vždy niekoho ‚dirigovala' ale teraz je to ako keby bola moja konkurentka, súperka, ktorá nezabudne navyše pripomínať, že som nevďačná."
Po hádke ako na Sicílii matka odcestovala. Iveta sa jej na prosbu detí ozvala a kupodivu všetko sa skončilo dobre a bez výčitiek nastal čas, aby matka i dcéra začali rešpektovať toleranciu. Išlo to ťažko, ale hrádza medzi nimi sa stratila. Dospelí deti by mali vedieť, že rodičia majú silné aj slabé stránky, ktoré sa už nedajú zmeniť. Dcéry by mali brať matky také, aké sú a človek by sa nemal cítiť zodpovedný za šťastie rodičov. A matky by sa voči dospelým dcéram - matkám mali správať ako rovnocenné partnerky, čo vyžaduje práve vysnívanú toleranciu. Nemali by to so starostlivosťou a obetavosťou preháňať, ale dopriať dospelým dcéram samostatnosť a myslieť viac na seba a na svoj vlastný život.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
