prežíval, neraz predstava, že je zaostalý, vyhovovala. Mocným centra umožňovala pridŕžať sa tradičných mierok pri "prerozdeľovaní" verejných prostriedkov. Príliš veľa rečí o vyrovnávaní rozdielov medzi krajmi spravidla avizovalo potrebu nimi prekryť, že zaostalosť tradične znevýhodňovaného kraja sa prehlbuje. Až raz dôjde k zmapovaniu, za ktorej éry ako rástla výstavba miest, podnikov a dopravy, kde ako kedy stúpal priemer príjmu či nezamestnanosť, dosvedčí ono každému režimu na Slovensku dostatok "celonárodného" či "celoštátneho" zreteľa aj v kraji s podcenenou kultúrou?
Odstraňovať medzery v tzv. "celonárodnom" vedomí o tvorivosti vsl. regiónu - trebárs i v umení slova, literatúry - značí prospieť objektívnemu postoju k nemu aj po iných stránkach života. Tzv. "triedna" diktatúra padla. Už pred prijatím do spoločenstva EÚ sa SR zaviazala rešpektovať aj "regionálne a menšinové jazyky" (zákon 508 z r. 2001). Za súžitia s demokraciami západu nejde už z dejín slovenčiny a Slovenska vylučovať ani veršovanie feudálnych pánov v reči ľudu.
V slovenskej literatúre niet príručky, v ktorej by bola čo i len zmienka o existencii napr. veršovanej epopeje Maťaš kraľ vov Koszeghu (Kysaku). Vyše 600 riadkov rýmami dôvtipne viazanej slovenčiny nášho kraja ospevuje lásku kráľa Mateja. Na úvod stručne ku Kataríne, dcére Jiřího z Poděbrad, a po jej skone už obšírne k Haňčuśi, dcére prešovského kováča Janoša.
Starostlivo orámovaný text začína: "Smutno je kolo Budzina, co pochovana Katarina. Maťaš tam nereziduje, od žalosci vše putuje. Katarinku Maťašovi ešče v Prahi jak vezňovi Poděbrad mu za ženu dal, jak počul že budze kraľ... Tu v budziňskym zamku žili, jak herličky se ľubili..."
Dej veršov si generácie kraja tradovali ústne ako povesť a verše samotné sa šírili odpisovaním. Rukopis, ktorý sa dostal do zbierky preláta G. Žebráckeho, má dátum odpisu 24. 7. 1881 (svedčí o tom podpis i dátum titulnej strany). Jednorázový odpis má na konci záznam inou rukou a tintou, že ho vlastnil profesor gymnázia Berta Greškovič.
Kto bol autorom prvotných veršov, kde a kedy, nevedno. Riadky záveru "I kraľove, jak slepe jaščuri, radzi chodza do cudzej dziry" poukazujú na vplyv osvietenstva (okolo r. 1780 - 1820). K zmýšľaniu šľachty za éry osvietenskej monarchie pasuje i verš "Znal on hvaric i sloveňsky ocec Maťaš, kraľ uhersky." Tak údajne spievala nevydatá matka Haňčuśa svojmu nemluvňatku. Celkový zámer epopeje - dvíhať slávu rodu, ktorý vlastní kysucký "zamek" - dáva tušiť, že autorom veršovanej prvotiny bol tomu rodu blízky šľachtic.
Hadno si všimnúť reč a ducha dielca pár úsekmi: Maťaš Kysak zamiloval a často stadzi poľoval. Mila mu tota džvirina, jak nežije Katarina. Rad hore Śvinku poľuje, pri Lužankoch zastavuje. Ztamadz na noc s jagrami idze ku Prešovu hurami... Už pri mesta samej brane s kraľom premena se stane...
Maťaš, nepoznaný v obleku "jagra" (poľovníka), "otrupne" krásou myhnutej sa Hanče. Jeho záujem o ňu dostane košom od jej otca: Vdzečny źec by sce mi buli, ked by sce tak jak ja kuli. Z toho "markotno mu je na duši, jak by tu dojsc ku Haňčuśi". Radu mu pošepne bosorka Borka. V ženskom preoblečení pokúša sa Maťaš opäť: Ja som handľarka z Moldavy, vina veźem do Varšavy. "Tak daleko ked idzece, v karčme nocovac muśice." Láska núti ho doluhať, že je Marčou, décrou kováčovho srdečného priateľa Tomáša, že iba tentoraz chorého zastupuje a ako deva sa krčiem varuje. Tak dosiahne, že otec sám vyzve chránenú dcéru: Nej tak stala ľubosc vaša, jak s ej ocom je mne naša. Po prvom "scisku" údajnej Marči, Hanča húta "to Maďarka, ja proci jej koscom škvarka".
Plodom prekvapivej noci aj opatrovania "ochorenej" Marče po veľa dní Hančou je o rok "prorok". Jak kraľ tu radosc čuje, Kysak mu vdzečne daruje a királyfi de Köszegh meno maceri je oznameno.
Obdobne rýmovaných klapancií, ktorými sa po roku 1800 páni, zemani a mešťania, na hostinách častovali, je viac. O niektorých nabudúce.
Autor: O. R. Halaga, Dr. Sc. h. c.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
