pacienti v kritickom stave. V noci bol príjem, keď dvoch ľudí priviezli na ARO, ale už bolo neskoro. Neprežili. Vedľa seba v dvoch presklených izbách ležali dvaja pacienti, napojení na zložité prístroje. Jeden pád z výšky, jedna autohavária. Personál oddelenia bol v plnej pohotovosti. Tak ako vždy.
"Tam sa nedá ubrať z otáčok. Služba ide na plné gule nonstop," hovorí Vlado Kavulič, známy ako člen skupiny Mloci. Vlado bol jedným z pacientov na "are", ktorého život visel na vlásku. Prežil ťažkú dopravnú nehodu, pri ktorej prišla o život jeho manželka. Dlho to vyzeralo tak, že ani on nemá šancu prežiť. Mal združené poranenie - ťažko poškodené, potrhané pľúca a bránicu.
Brušné orgány mal v hrudnej dutine. To sa muselo operovať. A na niekoľkých miestach mal polámané končatiny. "Najťažšie boli tie potrhané pľúca, cez pľúcne mechúriky sa nevymieňal kyslík. Bol problém ho okysličovať aj prístrojom," vraví zástupkyňa prednostu kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Fakultnej nemocnice s poliklinikou Jána Adama Reimana v Prešove, MUDr. Ľubomíra Romanová.
Podľa Vlada Kavuliča je doktorka Romanová jeho anjelom strážnym a nielen ona. "Celé oddelenie, kompletne celý personál, bez výnimky, chválim pred každým, kto sa ma na to pýta. Všetci brali ako osobnú vec pomáhať pacientovi, čo sa netýka len mňa," zdôrazňuje V. Kavulič.
Je to veselá kopa, no v nemocnici zažil ťažké chvíle. "Ani v hoteli so sto hviezdičkami nie je taká opatera. Nemohol som rozprávať, ale uvedomoval som si, čo sa deje a videl som do susednej izby, aká bola starostlivosť," spomína Vlado, ktorý na tunajších lekárov nedá dopustiť: "Vyskladali ma. Bol som len taká hmota. Keď som videl nohy, myslel som si, že z toho už nikdy nohy nebudú, a že budem rád, keď skončím na vozíku." Dnes je situácia taká, že si Vlado už aj zahral futbal s deťmi.
Najhoršia na oddelení ARO je pre pacienta bezmocnosť. Podľa V. Kavuliča majú lekári, sestry a personál zlaté nervy a božskú trpezlivosť. "Nemohol som rozprávať a bol som strašne nervózny pacient. Keď mi dali pero a papier, aby som napísal, čo chcem, po dvoch písmenkách mi klesla ruka. Nevzdali to, vytvorili abecedu a ja som prstom ukazoval na písmená," opisuje povahy ľudí z oddelenia tento pacient. Jeden z tých, ktorých ošetruje prešovské ARO ročne skoro päťsto.
Ohrozený druh
"Anesteziológ na Slovensku je ohrozený druh. A to preto, že to nie je zaujímavý odbor. Má vysoký nápor na psychiku. Musíte ovládať veľa technických informácií, pretože pracujete so sofistikovanými prístrojmi. Chýba aj ten ľudský kontakt, pretože pracujete s pacientom v bezvedomí," tvrdí MUDr. Ľubomíra Romanová, podľa ktorej mnoho anesteziológov odchádza za lepšími finančnými ponukami do zahraničia. Sama mala zajačie úmysly, napriek tomu zostala prešovskému "aru" verná.
Anesteziologicko-resuscitačné oddelenie je zaujímavé z medicínskeho hľadiska - tí ľudia sú pri tom, keď sa zachraňuje život. Preto je také obľúbené v televíznych seriáloch, už menej v reálnom živote. Je to oddelenie, na ktoré po nejakej tragédii (úraze, havárii...) privezú pacienta v kritickom stave, ako na prvé miesto v nemocnici. Ide o pacienta, ktorému zlyháva aspoň jeden životne dôležitý orgán. Vedomie, dýchanie, srdce, krvný obeh... "To je jedna naša činnosť - intenzívna medicína. V prvej fáze zachrániť pacienta, následne niekoľko dní, týždňov až mesiacov ho držať pri živote a nahrádzať vitálne funkcie," hovorí Ľ. Romanová.
Druhou činnosťou je uspávanie (anesteziológia) - podávanie narkóz. Denne ide na operačné sály 15 tímov v zložení lekár a sestra. Anesteziológov potrebujú na chirurgii, ortopédii či v pôrodnici. Prešovské ARO zabezpečí takmer 12-tisíc anestézií ročne. Tretia činnosť kliniky je liečba bolesti. K oddeleniu voľakedy patrila aj rýchla zdravotná pomoc, dnes už sa lekári oddelenia vymedzujú na to, že chodievajú slúžiť na záchranku.
Dečka za život
Ako teda vyzerá bežný deň na oddelení, keď privezú trebárs pacienta po búračke v kritickom stave? Celý tím je na nohách. Najprv musí zabezpečiť životné funkcie. Ako prvé musí zabezpečiť žilový systém a dýchacie cesty. Pokiaľ pacient nedýcha, tak žila počká... Niektorých treba napojiť rúrkou do krku na prístroj, ktorý za nich dýcha. Ak nejde srdce, jeden ho masíruje, druhý v tíme zatiaľ zabezpečuje žilu. Je to takmer každodenný boj so smrťou.
"V tej chvíli, keď tam ste, musíte pracovať, musíte sa správať profesionálne," hovorí zástupkyňa prednostu kliniky. Keď začínala, tri týždne poriadne nespala. Dodnes ťažko znáša, keď musí povedať príbuzným smutné správy. Paradoxne, hoci na tomto oddelení pacienta mnohokrát dostanú z najhoršieho von, pacient si ich nepamätá, a zväčša sa nepríde poďakovať. Iní lekári si z nich uťahujú, že nanajvýš dostanú za záchranu života nejakú dečku.
V šľapajách MUDr. Lučanského
V Prešove je najstaršie lôžkové oddelenie ARO na Slovensku, má 40 lôžok. Vzniklo pred 40 rokmi. Založil ho MUDr. Anton Lučanský, veľmi známy slovenský anesteziológ. V jeho šľapajách ide terajší prednosta kliniky MUDr. Štefan Trenkler, ktorý je vo svete uznávanou kapacitou vo svojej oblasti. Je viceprezidentom Slovenskej spoločnosti anesteziológie a intenzívnej medicíny a členom výboru Európskej i Svetovej spoločnosti anesteziológie.
Ako sa na "nelukratívne" ARO dostal? "Už ako medik som v lete chodieval na prax do Nemecka a tam som robil práve na takomto anesteziologickom oddelení. Po druhé, môj otec bol lekár, očiar, a odporúčal mi doktora Lučanského, vynikajúceho odborníka, ktorý šéfoval tomuto oddeleniu. Ďalším faktorom bolo aj to, že som inklinoval aj k technickým vedám a tu bolo dosť veľa prístrojovej techniky," hovorí lekár, ktorý túto prácu robí od roku 1973.
Vedenie kliniky prevzal po revolúcii, keď sa otvorili hranice. Využil svoje jazykové schopnosti, vycestoval na zahraničné stáže a postupným budovaním kontaktov sa dostal do európskych a svetových štruktúr. "Nie je to celkom samoúčelné - za tých 15 rokov sa mi podarilo prehovoriť viacero významných osobností, aby prišli prednášať na Slovensko," zdôrazňuje.
ARO je veľké, 100-členné oddelenie. To je ako malá fabrika. Ak k tomu prirátame pacientov a ich príbuzných, je to nesmierny nápor na psychiku. Ako sa to dá zvládnuť? "Je to naozaj taký malý podnik, má ale svoje jednotlivé zložky. Mám troch zástupcov, vrchnú sestru, dve staničné sestry a ďalších kolegov. Takže jediný recept, ako sa to dá zvládnuť, je deľba práce," hovorí Š. Trenkler a na margo psychiky dodáva, že sa snaží organizovať rôzne oddychové aktivity pre pracovníkov.
Aj on sám potrebuje občas "vypnúť", či už na kultúrnom podujatí, alebo v prírode. "Manželka nebola zamestnaná, odkedy sa narodili deti a jej pracovnou náplňou je starostlivosť o mňa (úsmev). Len vďaka tomu to môžem zvládať. Mám šťastie na zdravie v rodine, mám šťastie na dobré deti, zaťov, vnúčatá, takže sa naozaj nemôžem sťažovať," dodáva s úsmevom šéf kliniky a oddelenia, na ktorom nikto nevie, čo bude na druhý deň. Niekedy nie je žiadny príjem, inokedy päť za deň. A vždy pritom ide o život.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
