používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:

TERMOSKA

Koncom 19. storočia robil škótsky fyzik a chemik James Dewar pokusy so skvapalňovaním plynov. Výskumy v tejto oblasti boli len v začiatkoch. Experimentovalo sa za pomoci vývevy, odoberania tepla a postupnou zložitou kondenzáciou v destilačnej nádobe. Dewar mal úspech. Zistil, že skvapalnené plyny sú síce veľmi chladné, ale nestále a rýchlo sa vracajú do pôvodného skupenstva. Nedokázal ich v sklenených laboratórnych nádobách udržať natrvalo. Jeho starostlivá škótska manželka, usilovne pletúca vlnené svetre a výbavičku pre budúceho potomka, si o neho robila starosti. Preto mu napochytro uštrikovala šál a prikrývku, aby sa aspoň takto chránil pred neudržateľným chladom vystupujúcim z nádoby.

S manželkinými prikrývkami, napriek tomu, že boli so superkvalitnej škótskej vlny, Dewar veľa šťastia nemal. Skvapalnené plyny po zložitom kondenzačnom úsilí sa v prikrytých sklenených nádobách po čase opäť vracali do pôvodného stavu. Dewar pochopil, že problém nie je ani tak v skvapalňovaní, ale v izolovaní tekutého plynu od tepelného vplyvu okolia. Aby plyny uchoval v kvapalnom stave natrvalo, zostrojil nádobu, odolnú voči vonkajším výkyvom teploty. Nádoba mala dvojité steny so zrkadlovým leskom. Priestor medzi nimi tvorilo vákuum zabraňujúce prestupu tepla. O účinkoch vákua sa vďaka výskumom talianskeho fyzika Evangelistu Torricelliho žijúceho v 17. storočí už dosť veľa vedelo. Jeho silu demonštroval magdeburský starosta Otto von Guericke, v súkromí všestranný bádateľ a fyzik. Roku 1654 zhotovil dve mosadzné pologule, dokonale priliehajúce na seba a pred zástupom zhromaždených zvedavcov na námestí z nich vypumpoval vzduch. Na výzvu dvom najväčším silákom sa ich nepodarilo odtrhnúť a nepodarilo sa to ani ôsmim párom koní. Tlak vzduchu okolitého ovzdušia bol dostatočný na udržanie umelo vytvoreného vzduchoprázdna. Poznatky o účinkoch vákua našli koncom 19. storočia u škótskeho fyzika Jamesa Dewara nové uplatnenie. Nádoba s dvojitými stenami so zrkadlovým leskom, oddelenými vákuom konečne začala slúžiť svojmu účelu. Trvalo uchovávala skvapalnené plyny pri stabilne nízkej teplote. Ešte stále to však nebola termoska.

Až o niečo neskôr r. 1902, keď Dewarova manželka konečne doplietla kompletnú výbavičku pre ich novonarodeného syna, šťastný otec zostrojil na podobnom princípe fľašu, aby mal jeho zdatný škótsky potomok dostatok teplého pokrmu a s ním aj sily. Termosová fľaša bola spolu s Dewarovým synom konečne na svete. Udržiavala jedlo a nápoje v pôvodnej teplote po celý deň. Ale vedcova svokra, ktorá plietla vlnené šály, svetre a ponožky so svojou dcérou neveľmi dôverovala novému vynálezu a pre istotu na fľašu zhotovila hrubú vlnenú prikrývku. V takejto podobe je Dewarova termosová fľaša zachytená aj na dobovej fotografickej snímke.

Vynález sira Jamesa Dewara, váženého škótskeho fyzika a chemika, dostal spočiatku meno po svojom objaviteľovi. Jeho nádoby na uchovávanie skvapalneného plynu sa dodnes používajú vo vede a technike v rozličných podobách. Fľaše na každodenné používanie, založené na tom istom princípe, dostali však označenie termosové, ľudovo "termosky" až zásluhou Nemca Reinholda Burgera. Ten totiž vypísal roku 1904 súťaž o najkrajší a najvýstižnejší názov tejto praktickej fľaše. Zvíťazilo pomenovanie Thermoska, čo v gréčtine znamená teplo.

Ale ako to už u objaviteľov neraz býva zvykom, o prvenstvo pri vynáleze sa hlásil aj niekto iný. Podľa iných údajov s myšlienou termosovej fľaše prišiel ako prvý Nemec Weinhold roku 1881. Dewar jeho vynález vraj len zlepšil tým, že dal stenám zrkadlový lesk. Prečo svoj objav Weinhold dôkladne nevypracoval a ako sa o ňom Dewar dozvedel, už dobre informovaný zdroj nič nevedel.

Tak či tak, termosová fľaša vyrazila s úspechom do sveta. Jej veľkou výhodou okrem praktickosti v prenose bola skutočnosť, že teplo izolovala vo svojom vnútri obojstranne. Horúce nápoje rovnako ako studené. Takmer vzápätí ju v upravenej podobe začali používať zmrzlinári pri predaji mrazenej pochúťky. Pre polárnych bádateľov a vysokohorských turistov bola nepostrádateľnou, priam životu potrebnou pomôckou.

Výroba termosových fliaš alebo termosiek nebola spočiatku vôbec jednoduchá. Všetko sa robilo ručne, precíznym fúkaním v sklárni a ešte precíznejším leštením. Obratný majster ich nedokázal urobiť viac než osem denne. K tomu sa musí ešte prirátať výroba puzdra, vonkajšieho uzáveru a presné zalícovanie jednotlivých častí do seba. Vypracované sklenené termostatické vložky boli neobyčajne krehké. Stačil jediný neopatrný pohyb a celá práca vyšla nazmar. Neskôr sa výroba zmechanizovala.

Termosová fľaša sa začala vyrábať a dodnes sa vyrába s vložkou z postriebreného tenkého skla. Vyleštením a postriebrením oddelených vnútorných stien nádoby sa stal Dewarov vynález nenapodobiteľne originálnym, aj keď sa v súčasnosti pridali kombinácie z vložiek s nerezovými kovmi. Pribudol tiež malý konkurent, vojenské poľné fľaše a prenosné jedálenské nádoby obalené termoizolačným materiálom, zásadne ale vždy s dvojitými stenami. Najväčšiu radosť z peknej termosky s chutným, teplým obsahom však majú stále malé deti. Tak ako ju stískal vo svojich bucľatých rúčkach ešte obalenú teplým šálikom Dewarov šťastný syn.

Autor: Štefan Lazorišák

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.