to hmýri dobrou hudbou. Už ako prezident Slovenskej jazzovej spoločnosti pomáhal zakladať košický Medzinárodný džezový festival, jeho Bratislavské jazzové dni sú už každoročným pútnickým miestom hudobných fajnšmekrov z celej republiky. Rodák z Prešova, s vyše desiatkou albumov na konte, ktoré korunuje najnovší počin Lipa spieva Lasicu. Prešiel mnohými zoskupeniami, zahral si s Jarom Filipom, Petrom Breinerom či Andrejom Šebanom, aby napokon skončil pri rovesníkoch svojho syna Petra, ktorí mu už desaťročie tvoria sprievodný band. Peter Lipa.

Bubeník Marcel Buntaj tvrdí, že košické publikum má čosi z temperamentu talianskej nátury, vďaka čomu dokáže na koncertoch vytvoriť neopakovateľnú kulisu. Je aj toto dôvod, prečo ste skalným účastníkom každého ročníka tunajšieho džezového festivalu?

"Ja som tak trošku od začiatku pomáhal Gejzovi (Szabadosovi - pozn. red.) v Košiciach budovať tento festival, keďže on s tým vtedy nemal skúsenosti. Náš vzťah odvtedy naďalej trvá, Gejza ma vždy raz do roka do Košíc pozve zaspievať si, čo je pre mňa príjemné, lebo na východ, rovnako ako do Košíc, tak do Prešova, veľmi rád chodím. Spomínam na staré časy, lebo kedysi som v Košiciach študoval. A tunajšie publikum? Myslím, že je také isté dobré ako všade inde na svete. Keď je dobrá kapela, je dobré i publikum. V každom prípade, Košice sú druhé najväčšie slovenské mesto, ktoré sa už stalo kultúrnou baštou, hráva sa tu veľa muziky, robí sa veľa festivalov, počas roka tu človek nájde veľa kvalitnej kultúry. A to sa odrazí na jeho obyvateľstve."

Ste rodený Prešovčan. Vraciate sa tam ešte?

"Už iba pracovne. Nemám tam už žiadnu rodinu, ale chodím do Prešova veľmi rád, vždy si zájdem na staré miesta a spomínam. Napríklad na starých priateľov."

V kapele vás sprevádzajú mladé tváre, ktoré už zastupujú ďalšiu generáciu. Na vašej poslednej platni hosťovali hudobníci z Mango Molas či Jana Kirschner. Čo vám dáva takáto spolupráca?

"Marcel Buntaj, Martin Gašpar, Juraj Tatár a Michal Žáček sú so mnou, až na posledného menovaného, desať rokov. Pre mňa je to doslova životodarná spolupráca. Som rád, že so mnou hrajú takíto výborní hudobníci. S vekom to, samozrejme, nemá nič spoločné, v prvom rade hľadám dobrých muzikantov. Keď sú popritom ešte mladí, prečo nie, to je dobre, udržiava ma to pri živote a som vďaka nim stále mladý duchom. A vôbec, celý život som bol zástancom teórie, že človek by si mal nájsť po svojom boku kolegov, ktorí sú lepší ako on sám. Lebo v tejto muzike sa učíme celý život. A ja nemusím chodiť do školy, lebo sa učím priamo od nich."

A čo váš syn Peter?

"Je to moja rodina, preto zrejme budeme stále spolupracovať, čo sa už stalo. Ale bol by som rád, keby si zorganizoval svoj život sám. Rozhodne ho nechcem nasilu implementovať do svojej kapely. Naopak, čím skôr sa postaví na vlastné nohy, tým lepšie budeme môcť spolu pracovať. Zatiaľ spolu píšeme skladby, spolu nahrávame, aranžujeme, debatujeme o muzike. Je to pre mňa najjednoduchšia a najpríjemnejšia spolupráca. Myslím, že sa nám spolu podarilo urobiť pár veľmi dobrých pesničiek."

Povedzte niečo k najnovšej platni Lipa spieva Lasicu...

"Ide o malý pomníček, ktorý sme postavili Milanovi Lasicovi sťa textárovi. Ja som už dávno robil s jeho textami, ale vždy ich bolo len zopár. Odrazu sa začal činiť a bol taký plodný, že mi dal v priebehu posledných dvoch rokov pätnásť textov. Keď sa to nahromadilo, povedal som si, že by to mohol byť jeden samostatný projekt. Pomaličky sme to začali s kolegami z kapely a synom Petrom zhudobňovať, aranžovať a špekulovať nad tým, v akom duchu tie skladby nahráme. Pri niektorým piesňach sme mali potrebu nejakých vokalistov, tak sme si zavolali Janku Kirschner a Vrabca z Made II Mate. Ďalšia skladba zas dostala latinský charakter, tak sme si prizvali kapelu Mango Molas, ktorá hrá tento žáner a má k nemu bližšie. Nebránili sme sa experimentom, nevyhli sme sa ani elektronike, dokonca jedna skladba mala podľa nás folklórny charakter, tak sme si na ňu zavolali cimbalistu a tri speváčky zo súboru Muzička."

A čo takto duet so samotným textárom?

"Ale áno, s Milanom Lasicom som si zaspieval v skladbe Music USA. Je to chválospev na jeden rozhlasový program, ktorý, kedysi dávno za komunizmu, vysielal každý utorok a štvrtok večer vysielač Hlas Ameriky. Ten sme, samozrejme, stále počúvali a mnohému sme sa priučili. Lasica v tom texte spomína na tieto časy. Skladbu nám spestril trúbkar Juraj Bartoš a vôbec, na celom albume nájdete mnoho hostí, veľa spriaznených duší. Strašne veľa sme nad každou jednou skladbou špekulovali a myslím, že je to dobre. Na výsledku sa to rozhodne odrazilo."

Toto leto ste učili na letných jazzových dielňach. Ako to spieva slovenskej mladi?

"Učím každý rok. Slovenská džezová spoločnosť pripravuje tieto letné dielne každé prázdniny, čím sa trošku snažíme nahradiť nedostatok možností vzdelávať sa v tejto oblasti. Mám vždy na starosti spevákov. Toho roku ich bolo o čosi viac ako inokedy, čo je následok superstárovského syndrómu. Títo ľudia ešte ani poriadne nevedia, či chcú spievať džez. Chcú len jednoducho spievať a potrebujú sa učiť, ale nemá ich kto. Vysvetlím im, ako na to, a oni aspoň zistia, akým smerom sa chcú ďalej uberať."

Máte za sebou aprílové turné v Mexiku a Amerike. Ako bolo?

"Bolo to veľmi príjemné sedemkoncertné turné. Veľmi dobrý ventil. Som stále toho názoru, že Slovensko je malé, preto treba robiť internacionálnu hudbu tak, aby sa s ňou človek mohol predviesť i mimo našich hraníc. Možno sa do Ameriky ešte vrátime, zdá sa, že sme tam zasiali nejaké semienko, ktoré snáď ešte vykvitne."

Vaším srdcovým mestom je New Orleans, mesto džezu, ktoré nedávno podstúpilo veľkú skúšku v podobe hurikánu Katrina. Ako vnímate takéto udalosti?

"Je to strašné. Zrejme si ani nevieme predstaviť, čo sa tam vlastne stalo. Najradšej by som to videl, aby som to mohol do hĺbky precítiť. Ale škoda pre hudbu je to evidentná. Okrem iného, samozrejme. To mesto dalo hudbe, ktorú ja mám rád, takých géniov a také silné podhubie, ako žiadne iné na svete. Teraz je to mesto zasiahnuté obrovskou katastrofou, podhubie je poškodené, čo bude celému hudobnému svetu veľmi chýbať. Ja len dúfam, že sa to všetko raz navráti a začne fungovať, hoci už asi nikdy tak, ako to bolo. Snáď sa tá atmosféra trošku zobudí, lebo tá bola neopakovateľná, jedinečná, pre muzikanta doslova raj na zemi."

Stíhate sa pri svojej zaneprázdnenosti venovať rodinke?

"Chcelo by to viac času. Ale vynahradil som si to v lete, keď som sa, myslím že dosť, venoval svojim deťom."

Svoj prvý album ste vydali v štyridsiatke. Platí teda i v šoubiznise, že nikdy nie je neskoro?

"Určite. Ten čas raz príde. Len treba chcieť a brať to ako svoje poslanie, svoj jediný spôsob sebarealizácie. Uvedomiť si, že nič iného nechcem v živote robiť. Ja robím hudbu, raz je to úspešnejšie, inokedy menej, ale dôležité je, že to robím. Nemusí sa stále dariť. Už len vedomie, že robím to, po čom som vždy túžil, je to najdôležitejšie."

Ste vyštudovaný stavbár, takže ani na vysokej škole vám ešte nebolo poriadne jasné, že skončíte pri džeze?

"Nie, mne trvalo dosť dlho, než som si ujasnil, čo vlastne chcem. Ani som si nepomyslel, že by som sa mohol profesionálne živiť hudbou. Spieval som síce už predtým, od takých osemnástich, ale až keď som mal 37, začal som koketovať s touto myšlienkou vážnejšie. Bolo to komplikované rozhodnutie."

Využili ste niekedy v živote svoju vyštudovanú profesiu?

"Ani nie, ja tomu hovorím, že som nikdy neškodil stavebníctvu."

V hudbe, zvlášť v džeze, slovo ako také nie je natoľko dôležité, dokážete vyjadriť pocity ináč, preto aký význam prikladáte verbálnemu prejavu?

"Som milovník pesničiek. A pieseň sa skladá z harmónie a textu. Bazírujem na textoch, mám rád slovenské i anglické a veľmi si vyberám, čo spievam. Texty majú myšlienku, ktorá je rukolapnejšia, poslucháča priamo osloví, hudba sama osebe je abstraktné umenie. Samozrejme, džez má plochy, keď stačí scatovať, vtedy na texte nezáleží, len odovzdávam čosi so svojho rytmicko-hudobného umenia. Čo sa týka literatúry, rád čítam, ale nepíšem. Texty si radšej nechám písať a potom si vyberám. Od žiadneho z textu, ktorý som naspieval, sa nemôžem dištancovať. Všetky sú o niečom, za čím si stojím."

Čo mimo hudby vás dokáže upútať?

"Ničomu špeciálnemu sa nevenujem. Sem-tam doma niečo uvarím a vychutnávam si, že môžem len tak sedieť a vyložiť si nohy na stôl. Vtedy naplno prepukne moja lenivosť. Občas sa musím dokopať k tomu, aby som niečo urobil. Ale chodiť do prírody s mojimi malými deťmi sa nemusím nútiť, to robím rád."

Aj sa s nimi učíte matiku?

"Občas áno. Paľkovu, ktorý má deväť, ešte zvládam, ale trinásťročná Katka si už musí poradiť sama. Ale ona je šikovná. Obaja sú. Majú byť po kom (smiech).

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.