T. Mikuš, Murgaš, Hort, atď, atď) kolektívne váľajú časť zodpovednosti za katastrofálnu účasť na voličov či médiá, vyráža dych temer rovnako, ako jedenásť percent na tabuli.
Isteže: Existujú kvantá občanov, ktorým VÚC nehovorí nič a zvysoka na to kašlú. Masa ľudí, ktorá nevyhľadáva informácie a ich nemá, je celkom iste vyššia, než v prípade veľkej politiky, keďže tú servírujú každý deň ústredné a najmä elektronické médiá. Preto áno - i noviny, rádiá a televízie nesú kus "viny". V úvodzovkách preto, lebo pokrývať politiku nie je ich povinnosť. Médiá sú privátne firmy, podnikajúce v oblasti zábavy, informácií a voľného času, pričom nikde nie je napísané, že sa musia zaoberať informáciami spoločensky závažnými. S výnimkou, samozrejme, tzv. verejnoprávnych. Pokiaľ kritika politikov smeruje napr. k tomu, že v piatok večer neprinieslo hlavné spravodajstvo STV ani vetu o voľbách, tak je to v poriadku. Potiaľ - ani krok ďalej.
Predstava, že mediálna sféra je akýmsi prirodzeným spojencom politikov pri propagácii akcií, ktoré si vymyslia a pokladajú za užitočné, je komunistická. (Že tomu niekedy až chorobne podliehame - napr. v prípade európskeho referenda - je vec iná.) Majitelia a redakcie, samozrejme, nejakú občiansku zodpovednosť majú a azda pociťujú - tá však nie je vymáhateľná. Navyše a pre poriadok: spätná väzba nefunguje. Nikde na Slovensku nie je také silné regionálne médium, poctivo pokrývajúce lokálnu politiku, ako to, ktoré práve čítate, napriek tomu účasť v KE kraji zapadla do celoštátneho priemeru. Spoločnosť sa hodnotovo a preferenčne odpútava od verejnej politiky, je zaujatá spotrebne, zábavne a individualisticky. Iste, aj k tomu prispievajú veľkým dielom médiá, ale nemenej politici.
Gašparovič vidí napriek tomu chybu aj na strane občanov, lebo "si neuvedomujú, že len oni môžu zmeniť stav, ktorý tu je". Neuveriteľne bludná premisa. Prezident implicitne predpokladá, že, po prvé: Napríklad medzi Chovancom a Sedláčkom v Trenčíne, či Blanárom a Tarčákom v Žiline (Košice radšej vynecháme), atď., atď., existuje nejaký relevantný rozdiel, ktorý ich natoľko odlišuje, že je dôležité medzi nimi voliť. Po druhé: Predpokladá, že tento rozdiel nielen existuje, ale kandidáti a ich štáby ho dokázali natoľko zreteľne akcentovať, aby nezostal pod prahom vnímania voliča, ktorý, povedzme, kupuje denne jedny noviny a sleduje večer spravodajstvo. Každému je jasné - okrem prezidenta a iných politikov - že ani jeden, ani druhý predpoklad nie je naplnený.
Tak načo ísť voliť? Voľba znamená výber z nejakých alternatív so snahou zmeniť stav k lepšiemu. Aký stav? Ktorá opozícia sa zmohla na nejakú analytickú štúdiu práce bývalého župana? Kde boli programy (česť málo výnimkám)? Tým, že strany občas vytvárali divoké koalície, naopak signalizovali, že rozdiely medzi nimi nie sú vôbec podstatné. Na čom záleží, ak sú všetci rovnakí?? Politici sa rozlosovali do skupín (koalícií) ako vo futbale, pričom zabudli, že podstata disciplíny, v ktorej súťažia, nie je v behaní za loptou, ale v obsahu.
Samotný obsah VÚC by stál tiež za omšu. Darmo majú miliardové právomoci, keď rozhodovanie o opravách ciest či menovaní riaditeľov rôznych inštitúcií nie je politická, ale administratívno-správna agenda. Preto sa VÚC už narodili s vrodenou chybou - územná správa s kompetenciami komunálneho charakteru nemôže byť voličsky atraktívna. Ale dobre - to je iná diskusia (a autor netvrdí, že sa nemôže čiastočne mýliť). Dzurinda však poučuje: "Už nestačí ísť voliť raz za štyri roky, dnes už treba voliť aj do EP a aj na regionálnej a miestnej úrovni". Tu si všimnime slovko "treba". A - zvlášť v Košiciach. S miestnymi zastupiteľstvami (už je jasné, že prežijú novelu zákona o KE) volíme politikov na päť poschodí. Od Džungle až po Brusel. Naozaj nám to treba? Naozaj? Tu chce niekto vážne tvrdiť, že na to, aby sme si zorganizovali spoločné záležitosti, potrebujeme rozsadiť a platiť politikov a úradníkov na piatich úrovniach?? (Ešteže federácia skončila - šesť by bol svetový rekord.) Veď je to absurdné. Dzurinda ale hovorí - treba.
Postavili si mrakodrap. Ani sme si nevšimli za hmlou balastných rečí o demokracii, "dôležitosti" a pod. Politici si rozložia stany a expandujú zo straníckych bunkrov do verejnej sféry, pričom si vyvlastňujú právo rozhodovať o tisícich veciach, ktoré od nich vôbec nikto nežiada. A potom povedia - choďte NÁS voliť. Na začiatku druhej Dzurindovej vlády sme živili 34-tisíc štátnych úradníkov, dnes 42-tisíc. A pribudla samospráva. Je len logické, že normálni ľudia to nestíhajú sledovať, rezignujú a potom hlasujú nohami.
Debata o neúčasti sa dnes uberá inými korytami. Raz ale dôjde aj na to podstatné: Vyklčovať, zjednodušiť a sprehľadniť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
