Peter SCHUTZ
Nie je jasné, kde bude chyba, množia sa ale udalosti, ktoré vyzerajú už z podstaty paradoxné či inak ťapnuté po hlave. Napríklad včera schválený rozpočet. Je vcelku normálny, očakávateľný - a pritom si zaslúži drvivú kritiku. Parlament, ktorý ho odhlasoval, z neho vôbec nevydoloval tzv. poslanecké pomníčky (alebo bravčové výdavky - typu športové haly, čističky a pod.). Zároveň ale ten istý parlament podrobil rozpočet takej biednej, prázdnej a krátkej diskusii, že vzhľadom na najdôležitejší zákon roka je to výsmech.
Fakt je, že rokovania a rozpravy k rozpočtu trvajú v zabehaných demokraciách aj týždne. Zástupcovia ľudu vnímajú priestor, na ktorom sa rozhoduje o výdavkoch a príjmoch štátu na budúci rok, ako arénu na exhibíciu pred svojimi voličmi, ktorým na debate o politických prioritách dokazujú, ako véééľmi-preveľmi im na nich záleží. Na Slovensku stačia na rozpočet aj necelé tri dni - na čistý čas je to ešte podstatne menej. Pod Tatrami, kde politici osedlávajú na exhibovanie aj celkom nezmyselné témy, túto príležitosť ignorujú. Koaliční poslanci sa do rozpočtovej rozpravy ani nezapájali. Opozičný postreh, že len čakali na hlasovanie, aby mali po šichte čím skôr, je úplne výstižný. Zároveň ale platí, že rozumnejšie je mlčať ako trepať hlúposti. Koalícia teda ešte vždy obstála lepšie, keďže to, čo dunelo spoza kecpultu z úst Maxona, Šulaja, Ševca, nebola kritika rozpočtu, ale šírenie poplašných či satirických zvestí.
Maxon napríklad navrhoval pridať družstevníkom 1,5 miliardy - prípadne aj menej, ale pridať. V dnešnej situácii, keď vonkajší tlak (či už rokovania WTO o liberalizácii svetového obchodu, či debata okolo európskeho rozpočtu) smeruje k výrazným škrtom v politike agrosubvencií. Ak nie dnes, tak o dva či päť rokov. A kto skôr naskočí na trend, vyhráva. Nech sa Maxon pozrie, ako dnes jačia pestovatelia cukru. Na každého príde. Neschopnosť vnímať kontext, nepohnúť sa v myslení ani o milimeter za desať rokov, je u tejto opozície odzbrojujúca. Plošne. Večnú mantru, že "sa šetrí na peňaženkách občanov", odmrmlávala Martináková a jej SF. Niežeby mala opozícia rozpočet chváliť, ale keď nemá čo povedať, nech mlčí. Dôchodky sa valorizujú nad infláciu, platy vo verejnom sektore ako nikdy, ale ona vie lepšie - šetrí sa "na ľuďoch". Pravdivé z agendy SF je, že úrady sa nafukujú. Falošná je ale sugescia, že iba na škrtoch v štátnej správe tu niekto zbohatne.
Predkladateľ Mikloš odriekaval tiež vlastné mantry. Tie síce nesmrdia deficitom intelektu, ale tiež zaliehajú v ušiach. Nielen pre obohranosť, ale aj obsah. Ideme k podstate: Minister neklame, že rozpočet znižuje deficit verejných financií. Áno, 2,9 percenta HDP je menej ako 3,4 (aj keď mimo zápočtu zostala dôchodková reforma). Zákerné a fičúrske je ale Miklošovo tvrdenie, že "rozpočet znižuje mieru zadlžovania budúcich generácií". Je to fakt pravda - znižuje MIERU, ale nie ZADLŽOVANIE. Bohužiaľ, ľudia sú náchylní "zjesť" formuláciu surovú. Dôležitý a principiálny je pritom iba fakt, že rozpočet 2006 zadlženie štátu, ktoré je v tejto chvíli nad 600 miliárd, zvyšuje o ďalších 57 miliárd. Tak to je.
To, že po minulé roky sme sa zadlžovali ešte viac, je smutné, ale nie dôvod na vyťahovanie ministra financií, že sa znižuje akási "miera". V situácii najdynamickejšieho hospodárskeho rastu v histórii Slovenska je to scestné. A pozor; zadlžujeme sa pri rekordných príjmoch štátu. Predstavme si rodinnú domácnosť, ktorá si pätnásť rokov požičiava a žije na dlh a zrazu má príjmy, aké nikdy nemala. A hlava tejto rodiny nezačne splácať, ale si vezme nový úver, a ešte sa chváli, že tento dlh ("miera") je menší ako predchádzajúce.
Skúsenosť temer z celej Európy hovorí, že politické vlády už stratili schopnosť, ktorú má každá zodpovedná rodina; nevedia míňať iba toľko, koľko vyprodukuje ekonomika. Sú závislé na požičiavaní, nevedia odolať pokušeniu. Preto sa celá EÚ rúti do sociálnych a medzigeneračných konfliktov. Sám svetový guru ideológie zadlžovania, John Maynard Keynes, keď túto politiku navrhoval, pripúšťal tvorenie deficitov len v čase stagnácie či recesie s argumentom, že v konjunktúre sa musí splácať. Slovensko dnes zažíva takú konjunktúru, akú ešte nemalo. Šesť celé dva medziročne v treťom štvrťroku! A držiteľ ocenenia za najreformnejšieho ministra financií za rok 2004 štát ešte väčšmi - zadlžuje. Axióma je jedna: Ak v čase 5-6 percentného rastu ekonomiky vláda nezastaví zadlžovanie, tak ho nezastaví nikdy. To je zákon.
V porovnaní s rozpočtami susedov, ktoré sa v týchto dňoch schvaľovali či budú, je Miklošov, samozrejme, skromný a úsporný. Napokon aj v porovnaní s tými, ktoré možno bude zostavovať Fico. Komu je to útechou, nech sa teší. Má tri-štyri roky času.
Autor: Dlhy, dlhy, dlhy
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
