Najvyhľadávanejšie bolo z Popradu, Spišskej Soboty, Veľkej, odbyt malo dokonca aj v Afrike
Výrobou a predajom ľanového a konopného plátna sa obyvatelia na našom území zaoberali dlhé stáročia. V mnohých dedinách a horských oblastiach severného Slovenska bola doplnkovým zamestnaním a v 19. storočí v štvrtine spišských obcí a osád bolo hlavným zamestnaním obyvateľstva. Plátna z Popradu, Spišskej Soboty, Veľkej a Matejoviec boli najvyhľadávanejšie v Uhorsku.
V stredoveku sa výrobou plátna v mestách zaoberali špecializovaní remeselníci - tkáči a prekračovala rámec miestnej spotreby. Tým sa plátno dostávalo na širší trh ako napr. v 15. storočí a v prvej polovici 16. storočia z Bardejova a okolitých obcí, kde sa jeho výrobou zaoberala asi tretina mestského obyvateľstva. V prvej polovici 15. storočia bardejovská výroba prevyšovala celouhorský import. Výkup plátna od vidieckych plátenníkov aj jeho bielenie bolo výsadou mesta Bardejov a predávalo sa po celom Uhorsku.
Turecké vojny a stavovské povstania spôsobili pokles výroby i dlhšiu stagnáciu. Obrat nastal v 18. storočí, kedy sa pláteníctvo presúva z miest na vidiek a kedy sa južné časti Uhorska oslobodené spod tureckej nadvlády spamätali aj ekonomicky. Centrom pláteníctva sa vtedy stal Spiš, po ňom Orava, Šariš, výroba plátna vzrástla v Liptove, Gemeri, Turci, Zemplíne, vo Zvolenskej aj Trenčianskej stolici. V Šariši v 30. rokoch 19. storočia sa plátno tkalo na viac ako 17 tisíc (!) stavoch. Na prelome 18. a 19. storočia domáca výroba plátna na Slovensku vrcholila a vtedy sa ho napr. na Spiši vyrobilo takmer 6 miliónov lakťov, z nich 4 milióny pre trh. Na tejto úrovni sa udržalo pláteníctvo do 40. rokov 19. storočia, keď sa na našom území vyrobilo 12 miliónov lakťov plátna a to boli dve tretiny výroby Uhorska.
Od polovice 18. storočia sa výrobcovia dostávali do závislosti na kupcoch a začala sa vytvárať rozptýlená manufaktúra. Na východnom Slovensku mali rozhodujúce slovo v tomto smere tzv. grécki kupci, bohatí nemeckí mešťania, Židia, majitelia bieliarní a farbiarní plátna. Napr. na prelome 30. - 40. rokov 19. storočia kežmarskí farbiari iba na trh do Pešti a Debrecínu zasielali dvesto až tristotisíc lakťov plátna, prešovskí veľkoobchodníci ho vykupovali na Spiši v množstve 1 milióna lakťov, iba sám majiteľ najväčšej bieliarne na Slovensku Štefan Mičko z Bardejova vykupoval ročne 300 tisíc lakťov, približne toľko aj majiteľ bieliarne v Rožňave z okolitých obcí. Gemer bol veľkou výrobňou domáceho plátna, popritom boli aj podomoví predajcovia plátna, ktorí ho predávali v takých uhorských obciach, kde ho nevyrábali.
Slovenské plátno malo odbyt aj na Balkáne, v Rusku, dokonca v severnej Afrike. Plátno vozili na vozoch do Rumunska, Bulharska, na Krym, do Chorvátska, Dalmácie, Slavónska. Treba povedať, že jemnejšie druhy plátna sa u nás nevyrábali, väčšinou sa dovážali pre bohatých obyvateľov. Za vlády Jozefa II. sa pokúšali pestovať kvalitnejšie odrody ľanu z Pobaltia pre výrobu jemných druhov, na Spiši zriadili školy v ktorých najmä odborníci z Čiech učili domácich výrobcov tkať jemnejšie a kvalitnejšie druhy plátna. Postupne vytláča domácu výrobu priemyselná, hoci pre vlastnú potrebu zostalo tkanie plátna a kobercov tradíciou až do polovice 20. storočia. Veľkovýrobu pre trh postupne prevzal od polovice 19. storočia textilný priemysel.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
