Mária ŠIMOŇÁKOVÁ, Janka ŠTEFKOVÁ
Podľa legendy sa história obce Studenec v Levočskom okrese začala písať príchodom siedmich gazdov. Tí na mieste dnešného kostola postavili kaplnku a okolo nej zasadili sedem líp. Vraj ak sa lipy ujmú, postavia tu osadu. Za osadou rozorali polia a Studenec začal písať prvú kapitolu. Obec v tomto roku oslavuje 741. výročie prvej písomnej zmienky. Z pôvodne roľníckej a remesleníckej obce je už pomerne zmodernizovaná dedina. Okrem gazdov tu nedávno bolo možné stretnúť aj saských bojovníkov či odvážnych Rimanov. Do Studenca pod Spišským hradom totiž pred časom dorazila Posledná légia. Presnejšie medzinárodný filmový štáb piatich koprodukčných krajín, ktorý si v miestnom kultúrnom dome vytvoril na čas svoju základňu a roľnícke družstvo premenil na filmové ateliéry. Epická snímka o odvahe, vernosti a skalopevnom odhodlaní pod taktovkou režiséra Douga Leflera sa pár mesiacov natáčala aj na Spišskom hrade. Spiš tak na okamih ožil hviezdnym ruchom Hollywoodu a prilákal tisícku kaskadérov, komparzistov i remeselníkov.
Filmový biznis
Film lákal už od čias priekopníckeho premietania snímky bratov Lumiérovcov. A jeho lesk žiari čím ďalej, tým viac. Niekto túži byť tou najväčšou movie star, inému stačí k filmu iba privoňať a "urvať" si to svoje z filmového biznisu. Aj Ľubomíra Zajaca (29) z neďalekých Bijacoviec, ležiacich dva kilometre od Studenca, zlákal svet filmu. Tento vyučený stolár - živnostník na čas svoju stolársku dielňu v rodnej obci zatvoril a prišiel na studenecké družstvo majstrovať filmové kulisy. Šesť dní v týždni od šiestej rána spolu s ostatnými remeselníkmi vyrábal dvere, brány, stoly, jednoducho všetko potrebné z dreva.
"Oslovili ma, že potrebujú zručného stolára. Doma bolo práce málo, tak som ani na okamih nezaváhal. Stolárska práca ma veľmi baví. Navyše zarobil som si tu viac, ako by som získal v domácej dielničke. Každé ráno som prichádzal autom do Studenca a robil som do siedmej večer. Doma máme rozostavaný dom. Každá korunka sa nám preto zišla. A platili dobre," približuje otec dvoch detí.
Sedem líp, pätnástka stĺpov
Hoci svetlá kamier na Spišskom hrade pred časom zhasli, filmári zo Spiša neodišli. Svoj stan, presnejšie rímsku vilu, rozložili v Hodkovciach pod Spišským hradom a každý deň "klapkovali" tam. Siedmi gazdovia pred sedemsto rokmi zasadili lipy v Studenci. Rovnako aj zahraniční filmári pred pár mesiacmi do spišskej zeme niečo "zasadili". Pätnástku stĺpov vysokého napätia v okolí Spišského hradu na vlastné náklady zaviedli do zeme. Vraj aby im neprekážali pri natáčaní hromadných bojových scén s koňmi. A aj keď už zo Spiša odišli, elektrickú "šťavu" nechali v podzemí.
Starosta obce Žehra František Hadušovský, ktorej súčasťou je aj časť Hodkovce, netají radosť z investície. Príchod i pôsobenie filmárov vníma vysoko pozitívne. "Filmári so sebou aspoň na čas priniesli prácu pre našich ľudí. Okrem komparzistov denne na Spišskom hrade či pri stavbe vily v Hodkovciach pracovalo sto až stopäťdesiat ľudí. Privítali každý pár voľný rúk. A platili im dobre. Veď na svoje si prišli nielen dospelí. Už v júli, keď odštartovali prvé prípravy, si pekný peniaz zarobili aj študenti. A z niekoľkotisícového zárobku si aspoň spríjemnili prázdniny," netají svoje nadšenie F. Hadušovský.
Práve on každý deň videl, ako vila rastie. Tú filmári postavili priamo za jeho domom s rančom v Hodkovciach. Nevadil mu ani zvýšený ruch. "Je pravda, že pokoj v obci vystriedal každodenný pohyb. Dalo by sa povedať, že s filmármi prišiel chaos, ale bol to organizovaný chaos. Chod obce to nijako zvlášť nenarušilo. Skôr naopak. Filmári tu prilákali veľa zvedavcov. Len čo vila začala dostávať jasné kontúry, zvedavci sa sem hrnuli. Najviac ich tu bolo počas nedieľ. Vtedy sa totiž nenatáčalo a vilu si mohli pozrieť zblízka. Osobne som tam bol veľakrát. Mali ste pocit, ako by ste sa ocitli v Ríme," zdôrazňuje žehriansky starosta.
In medias res
Sčasti skutočnosť a sčasti legenda. Posledná légia sa opiera o rovnomenný svetový bestseller z roku 2003 známeho autora Valeria Massima Manfrediho. Dej je zasadený do obdobia pádu Rímskej ríše roku 470 pred n. l. a posledného cisára, 12-ročného Romula Augusta (Thomas Sangster). Rím je plný vzbúr, chaosu a deštrukcie. Romulus je uväznený v pevnosti na ostrove Capri. Vďaka plánu a skvelej stratégii svojho učiteľa Ambrosina (Sir Ben Kingsley) a hrdinským bojovým schopnostiam legionára Aurelia (Colin Firth) sa mu podarí z ostrova ujsť. Skupinka rímskych vojakov sprevádzaná byzantskou bojovníčkou Mirou (Aishwarya Rai) je odhodlaná naplniť svoje poslanie a zachrániť Rímsku ríšu. Vydáva sa na nebezpečnú cestu do Británie, aby tam našli poslednú légiu a postavili sa na obranu Ríma.
Po každodennej filmovačke sa členovia filmového štábu vracali do Levoče, kde boli ubytovaní. Ako nám prezradila Oľga Uhrínovská z hotela Brabakan v Levoči, v ich izbách bývali hneď dvaja ľudia z filmového štábu. Trikrát do týždňa však služby ich kuchyne využívali aj ostatní hollywoodski herci. A čo všetko prešlo ich jazýčkami? "Ženy si žiadali väčšinou ľahké šaláty s rôznymi zálievkami. Muži zasa stavili na tradičné západné jedlá - steaky, bifteky, omáčky. Myslím, že vyskúšali celý jedálny lístok, ktorý máme v ponuke. Najviac však išla zverina, bažantie prsia, ale aj mrkvičky v bazovom sirupe," prezradila nám Oľga Uhrinovská.
Ako dodala, ľudia od filmu nemali žiadne špeciálne požiadavky a boli výbornými hosťami. Nakoniec s klientelou tohto druhu nemali v hoteli prvú skúsenosť. Pred dvoma rokmi hostili filmový štáb, ktorý na Spišskom hrade natáčal film Dračie srdce. Rovnako v roku 1998 privítali aj delegáciu prezidentov Vyšehradskej štvorky na stretnutí v Levoči.
V koži Sasa
Kožu saského bojovníka si na čas "obliekol" aj 19-ročný Ján Truchan zo Sačurova v okrese Vranov nad Topľou. Reálne to pre neho znamenalo vstávať ráno poriadne skoro, lebo odchod z Prešova bol o piatej, najneskôr o pol šiestej. "Okrem toho sme počas natáčania mali zakázané radikálne si skrátiť vlasy. Vo filme totiž stvárňujeme bojovníkov s dlhými vlasmi." Na Spišskom hrade sa natáčali najväčšie bojové scény. Filmovalo sa aj v Starej Lesnej a na Červenom kláštore. Ďalšie scény už zachytávajú prostredie Červeného Kameňa, Tuniska a krásu Álp. "Bol to pre mňa úžasný zážitok. Pre študentov je to super brigáda s dobrým zárobkom. Denne sa dalo zarobiť od osemsto do tisíc korún. Okrem toho nám preplácali cestovné a dostávali sme aj stravu."
Komparzisti natáčali aj dvanásť hodín denne. Niekedy museli byť na "pľaci", aj keď sa nenatáčalo. "Vtedy bola trochu nuda, lebo keď nevyšlo počasie, nemali sme čo robiť. Občas bolo natáčanie náročné a únavné, niektoré scény sme opakovali aj sedemkrát. Povedali nám, čo máme robiť, čo zakričať. Najskôr sme to skúšali, a potom sa išlo ´naostro´. Keby sa mi ešte naskytla možnosť si zahrať, neváhal by som."
Jána Truchana sme sa spýtali, či mu pred kamerou nebolo smiešno. "Jasné, že hej, smiať sa chcelo viacerým, ale ako bojovníci sme sa smiať nesmeli," hovorí s úsmevom. Bojové scény vo filme vyzerajú naozaj nebezpečne. Bojovníci sa oháňajú sekerami a mečmi. Realita je však iná. "Sekery majú drevené porisko, ale ostrie je z gumy. Ani meče nie sú také strašné, ako vyzerajú. Sú poriadne tupé, a keď sme nimi šermovali a poriadne udreli do štítu, neraz sme ich rozlámali," priznáva pravdu so smiechom J. Truchan.
Niektorí bojovníci vo filme jazdili na koňoch. A práve tieto zvieratá spôsobili niektorým účinkujúcim menšie poranenia. "V jednej scéne utekajú bojovníci a ďalší za nimi cválajú na koňoch. Jeden chalan spadol a vraj po ňom prešiel kôň. Nič vážne sa mu, našťastie, nestalo. Mal len poranené koleno. Druhý si zasa zlomil nohu." Vďaka koňom sa však komparzisti aj veľa nasmiali. Niektorým hercom sa totiž stalo, že sa pošmykli a nechtiac ocitli v konskom truse...
Odkedy Ján Truchan zažil natáčanie na vlastnej koži, vníma svet filmovania úplne inak. "Niekedy som si ani len nepomyslel, že je to také náročné a ťažké. Treba koordinovať naraz množstvo ľudí, čo nie je jednoduché."
Autor: Spracoval Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
