X.
Medzi nami je veľa nenápadných, no o to viac užitočných pomocníkov, drobných vynálezov a vecí. Ich význam si častokrát ani neuvedomujeme, hoci sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa však vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté aj veselé osudy. Tento príbeh má názov:
VYSÁVAČ
Nezadržateľne dynamický nástup zadymenej, rušnej civilizácie zvýšil produkciu a spád nežiadúceho prachu v mestách. Každodenne sa na nás spúšťajú rozptýlené v ovzduší tony popolčeka, sadzí a iných splodín výroby. Idylické časy salónneho utierania porcelánových sošiek a tanierikov jemnou handričkou s pávím perom, občasné vyklepanie kobercov a pozmetanie podlahy zmetákom sú dávno preč.
Vďaka nárastu prašnosti vedecko-technickej revolúcie 19. stor. začali upratovacie výkony starostlivých domácich paničiek, v bohatších rodinách služobného personálu, nebezpečne klesať. Obyčajná metla, lopatka a prachovka už nestačili zvládať sedimentáciu. Preto prišiel vynaliezavý anglický mechanik Bellows roku 1860 s nápadom konštrukcie mechanickej metly, fungujúcej na princípe otočnej kefy s výklopnými kovovými zásobníkmi na zachytené nečistoty a prach s držiakom upevneným na kolieskach. Bol to jeden z prvých pokusov o mechanizáciu čistenia bytov na svete. Ujal sa skvele. Jej ďalší pokračovateľ, mechanická metla Columbia z r. 1890 má už v podstate konštrukciu rovnakú, akú majú mechanické metly dnešné. Výkony mechanických metiel pri upratovaní bytov neporovnateľne vyššie oproti klasickému zametaniu a drhnutiu však stále ešte nestačili požiadavkám doby. Prášilo sa čoraz viac.
Prístroj, ktorý vynašiel roku 1901 Angličan Hubert Cecil Booth, konštruktér mostov a veľkých kolies lunaparku, urobil definitívny koniec nebezpečne sa šíriacemu prachovému usadzovaniu. Pri jednej zo svojich obvyklých prechádzok, zlepšujúcich mu myslenie, sa prizeral, ako na londýnskej stanici čistia železničné vozne. Zamestnanci používali prístroj, ktorý vyfukoval prach. Hubert Cecil Booth, poriadkumilovný anglický džentlmen, citlivý na čistotu, si priložil na nos vreckovku a pristúpil bližšie. Nevedel pochopiť, prečo likvidáciu prachu zo železničných vozňov robia tak neprakticky a odháňajú ho do vzduchu, namiesto toho, aby ho sústreďovali do nádoby. "Nebolo by vhodnejšie prach nasávať?" spýtal sa. "Už sme to skúšali," vysvetľoval robotník, "ale nejde to." Booth sa zamyslel.
Po návrate domov si ľahol na zem, opäť si položil na tvár vreckovku a vdychoval cez ňu vzduch. Takmer sa zadusil a nič zvláštne nezistil, iba to, že zvírený prach z dlážky mu zostáva na vreckovke. Tento poznatok však stačil na zrod skvelej myšlienky. Použiť filter z tkanín. Booth vymyslel základ budúceho vysávača.
Podobné zariadenia, pomáhajúce ľuďom v boji s prachom, jestvovali síce už dávnejšie, ešte pred tým, ako si praktickejšie uplatnenie našla elektrina. Namiesto motorčeka slúžili mechy. Taký vysávač bol spravidla ťažký a museli ním narábať dvaja. Jeden ťahal mechy, tlačil stroj, druhý pobehoval s čistiacou rúrou. Sací výkon bol mizivý, zato však nadbytočné rozptýlenie nevysatého prachu bolo dostatočné na pravidelné astmatické záchvaty oboch trápiacich sa čističov. A aj keď to už boli aké-také vysávače, jednoducho neboli praktické. Na víťaznú cestu svetom sa dali až vtedy, keď ich H. C. Booth zdokonalil použitím látkového filtra a výkonného elektromotora so sacou vrtuľou.
Booth sa neuspokojil len s nápadom. Roku 1901 skonštruoval veľký stroj, prvý vákuový vysávač, patentoval ho, a potom ním z ulice vysával prach z bytov. Vysávač pripomínal pojazdnú hasičskú striekačku. Hadica bola dlhá niekoľko desiatok metrov a iba sa natiahla z ulice cez dvere do bytu. Na štvorkolesovej lafete ho prevážali od domu k domu. Vynález vzbudil senzáciu. Písali o ňom všetky londýnske noviny.
Pretože vysávače slúžia predovšetkým v domácnostiach, bolo potrebné ich upraviť pre bežné používanie v byte. Zavedenie elektriny umožnilo zmenšiť kompresný prístroj na prijateľné rozmery. Turbínka, spojená s elektromotorom s vysokými otáčkami, bola uložená v puzdrách všelijakých tvarov, od cigarového, hrncového, po valcovitý s veľkokapacitným mechom. Veľmi výkonný bubnový vysávač s vymeniteľnými násadkami na konci hadice si dal roku 1908 patentovať James M. Spengler.
Vysávače však nie sú jedinými hltačmi prachu. V priestranných budovách ich dopĺňa klimatizácia. Tá sa začala uplatňovať v USA začiatkom 20. storočia pri výstavbe mrakodrapov. Prachové splodiny a exhaláty sa zachytávajú dokonca už zo zdroja, z továrenských komínov. Unikátne priemyselné vysávače v poľnohospodárstve pomáhajú pri odsávaní hrozna a ríbezlí z kríkov. Vo veľkých mestských parkoch uľahčujú prácu zametačom pri jesennej likvidácii opadaného lístia.
Výroba vysávačov, ich predaj a distribúcia sú dnes dobrým obchodom. Nezaobíde sa bez neho prakticky žiadna rodina. A aj keď vysávanie bytov, kobercov, gaučov a závesov nepatrí práve k najobľúbenejším domácim prácam, sú nepochybne ľahšie ako zložité drhnutie v predklone metlou a kefou.
Autor: Spracoval Štefan Lazorišák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
