filmu Přijela k nám pouť. Po absolvovaní pražského konzervatória pôsobila v Divadle Na zábradlí, neskôr prešla do Národného divadla. V súčasnosti je na voľnej nohe. Z filmových úloh si ju verejnosť pamätá napr. zo snímok Ten svetr si nesvlíkej, Konečně si rozumíme, či Utekajme, už ide. Na javisku stvárňuje prevažne psychologické úlohy. Je slúžka, tanečnica, či známa spisovateľka, ktorá neodolala pôvabu mladučkého študenta. Zničila tak manželovu dôveru, odsedela si tri mesiace vo väzení, aby sa vrátila domov a stála zoči-voči svojmu v duši zranenému manželovi, no ochotnému odpustiť. Toto všetko je však iba Zuzana na doskách znamenajúcich svet. Doma je dvojnásobná mamička dcéry Dory a syna Kristiána. V Košiciach sa publiku predstavila ako spisovateľka Mathilda. Prvým krokom do svojej šatne sa však stala Zuzanou a práve o tej sme sa porozprávali.

Čím žijete v týchto dňoch?

- Veľmi veľa hrám, chodím z divadla do divadla. A mám svoje deti...

Pražské scény sa o vás doslova trhajú...

- Mala som angažmán v Divadle Na zábradlí, no hrám už v toľkých predstaveniach, že ak som v už naštudovaných hrách chcela pokračovať, musela som odísť na voľnú nohu. Nebolo by možné popritom všetkom ešte aj skúšať niečo nové v domovskom divadle. Takže teraz som na voľnej nohe a môžem si všetko regulovať sama.

Hráte prevažne ťažké psychologické postavy, kde ide človek značne s kožou na trh.

- No to idete v herectve tak či tak, pretože som materiál, cez ktorý to všetko musí ísť. Hrám tú postavu, no nie je to o mne. Používam samu seba, ale inak to so mnou vôbec nesúvisí. Lebo inak by znamenalo, že musím všetko, čo hrám, prežiť, a tak to nie je. Ja iba na postave pracujem - vytvorím emočnú sieť, zapojím racio, a potom sa v tom začnem pohybovať tak, aby všetko do seba zapadlo.

Našli ste po rokoch, čo herectvo robíte, zmysel tejto práce?

- Mojím hlavným zmyslom je hrať pre ľudí. Robiť to pre nich...

A zamýšľate sa nad zmyslom života?

- Určite. To robí asi každý od malička až do konca. No ešte som ho nenašla. A keby som ho aj našla, tak vám ho tu určite nevyklopím...

Ľudí si do súkromia asi len tak ľahko nevpúšťate.

- Nie.

Máte vytvorenú nejakú ochrannú bariéru?

- Skrátka nepoviem nič, čo nechcem.

Ste pre ľudí celkom uzavretá?

- Žijem so svojimi deťmi a pre ne. A mám aj rodičov...

Máte ešte tú babičku, s ktorou ste sa narodili v jeden deň?

- Tá už, žiaľ, vo februári umrela. Takže tieto narodeniny oslavujem po prvýkrát sama. Mala by 94 rokov. Vždy som vedela, koľko má presne rokov, pretože bola o rovných 50 rokov staršia. Takže som si to vedela ľahko vypočítať.

Asi je to tento rok teda iné.

- Ani neviem... Ja stále pracujem, niečo riešim, narodeninám nevenujem veľa času. Možno predtým deťom nenápadne poviem, či by mi nenamaľovali obrázok, ale to je jediné. A aj keby mi ho nenamaľovali, nehnevala by som sa.

Nemáte, keď ste taká zaneprázdnená, pocit, že vám niečo uniká pomedzi prsty?

- Nie, skôr mám práveže pocit, že všetko trvá hrozne dlho. Že kým je večer, trvá to nekonečne dlho.

Aj napriek tomu, že máte toľko práce?

- Áno.

Čím obvykle vypĺňate čas?

- Robím, čo je nutné. Ani neviem, či mám niekedy čas na to, aby som robila len to, čo chcem.

Takže robíte len to, čo je nevyhnutné?

- Ja to veľmi nerozlišujem. Lebo Kristián je malý, tak keď je doma, stále riešim jeho. Venujem sa aj dcére, večer bežím do divadla, a keď prídem, učím sa, alebo si idem ľahnúť. Nikdy nie som sama.

Nechýba vám to?

- Každý potrebuje byť občas sám. No u mňa sú tie chvíle minimálne. A ak nič nemusím, okamžite zaspím. Mám hrozný spánkový deficit, lebo stále hrám. Domov chodievam okolo polnoci, potom pripravujem veci na ráno. Človek má neskutočne veľa povinností...

Nerozmýšľali ste, že by ste sa niečoho vzdali? Alebo si vzali niekoho na výpomoc?

- Nie, ničoho sa nevzdám ani za nič! A pomáhajú mi rodičia. Keď som mimo domu, chodí k nám moja mamička.

Vaša mamička bola v čase vášho dospievania v Amerike. Vraj ste sa vtedy zblížili s Ivou Janžurovou, ktorá vám matku tak trošku nahrádzala.

- My sme začali spolu hrať v divadle hru, ktorá bola neskôr spracovaná aj ako film a tiež sme tam hrali matku a dcéru - Ten svetr si nesvlíkej. Práve v tom čase sme sa značne zblížili. Brala som ju naozaj takmer ako svoju mamu...

V čom vám vaša skutočná mama v tom období najviac chýbala?

- Ani neviem. Lebo keď ani neviete, o čo prichádzate, ťažko to pomenovať. Okrem toho, ja som za mamkou chodievala každé prázdniny.

Mnohých určite udivovalo, že ste sa v časoch, keď by mnohí najradšej ostali v zahraničí, stále vracali do Čiech.

- Vlastne už ani neviem, prečo som tu ostala. Naozaj si nespomínam. Výsledok však je ten, že som vždy šla za mamičkou do Ameriky, a potom som sa vracala za otcom a do školy. A tak stále dookola.

Nepremýšľali ste niekedy, čo by bolo, keby ste v Amerike ostali?

- Ja som stále veľmi chcela chodiť s expedíciami a skúmať ryby. No keď mamička vycestovala a vyzeralo to, že pôjdem s ňou, odrazu ma veľmi vystrašilo, že budem svojmu snu tak blízko. Zľakla som sa toho, lebo odrazu by ma to bolo veľmi posunulo. No teraz je už asi zbytočné premýšľať o tom, čo by bolo, keby. Hoci, možno je to tak trošku aj motivujúce, keď sa zamýšľate nad tým, čo by mohlo byť.

Dávate si ciele, ktoré by ste chceli splniť?

- Viete, koľko mám ja za deň cieľov? Všetko vybaviť, urobiť, zvládnuť predstavenie...

Bolo vaším cieľom stať sa herečkou?

- Ja som sa k herectvu dostala tak, že ma v triede vybrali do detského filmu.

A boli ste odrazu hviezdou?

- Myslím, že nie. Skôr som mala pocit, keď som sa po prázdninách vrátila, že so mnou deti menej hovoria. A tiež som mala rada chlapca, ktorý mal rád iné dievča a mala som pocit, že keď chýbam v škole, že o niečo prídem... No potom sa to zas zvrtlo a ten chlapec mal rád mňa. (Smiech.) No nestihla som si uvedomovať, či som hviezda, lebo rodičia ma večne ťahali po krúžkoch. Na nič iné som nemala čas. Musela som chodiť na klavír, angličtinu, latinu. Hrozne ma zamestnávali. A trvalo veľmi dlho, kým mi dovolili moje obľúbené ryby... Neverili totiž, že sa o ne budem starať. Napokon som ich presvedčila a na Vianoce som dostala akvárium. Akurát, že som potom nič nerobila, len som sa stále pozerala na tie ryby...

Bolo v tom čase pre vás byť herečkou radostné alebo skôr otrava?

- Mojím prvým filmom bola snímka Přijela k nám pouť. To sme točili cez letné prázdniny a bolo to fajn. Bývali sme v takom akoby zámočku. Takže som to neskúmala, prevažovalo dobrodružstvo.

Čo vás okrem dobrodružstva na herectve láka?

- Ja sa naozaj rada hrám. Akurát, keď je človek unavený, je to trošku horšie. Ale nedržím sa herectva zubami-nechtami - to by som potom nestíhala žiť. Je veľmi dôležité oddeliť prácu od súkromia, aj keď uznávam, že to nie je jednoduché. Niektorí to dokonca vôbec nerobia. No ja som sa to naučila, pretože to u seba považujem za nutnosť.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Že uvidím svoje deti.

Ako prežívate čas bez nich?

- Využívam ho na to, čo musím urobiť. Napr. sa snažím učiť texty, lebo keď som doma so synom, tak sa to nedá. No musím sa priznať, že aj dnes som sa iba snažila, pretože som si síce dala predsavzatie, ale potom som si zapla televízor, videla som Poštu pre teba, predtým niečo o chlapcovi, čo zachránil akési teľa. Stále som síce popritom čumela do textu, ale bolo to hrozné... (Smiech.)

Ako prežívate odlúčenie od detí?

- Veľa na ne myslím. A potom veľa spím. Lebo na zájazdoch mám čas vyrovnať si ten spánkový deficit. Nikto tu totiž na mňa nehovorí a mám pokoj.

Je zájazd aj čas, keď máte viac priestoru ´poklábosiť´ si s kolegami?

- Áno. Hlavne, keď sa s niekým dlhšie nevidím, a potom ideme spolu na zájazd, tak sa celkom teším, že sa porozprávame.

Máte medzi hercami skutočných kamarátov?

- Nie. Ja mám vôbec veľmi málo kamarátov a aj tí nemajú s mojou prácou nič spoločné. Ľudí, ktorým môžem absolútne dôverovať, je pár.

Je to tým, že sa nerada otvárate?

- Skôr to tak priniesol život. Ale mne to stačí. Veď keby sa to rozrástlo, tá zodpovednosť za to...

Za tie cudzie osudy?

- No... To všetko potom uniesť...

Ste všeobecne spokojná s tým, čo máte?

- Asi mi nič iné neostáva. Beriem všetko, ako to život prináša.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.