neodohnala zlomyseľné Moiry, ktoré vedia poriadne zamotať osud človeka... Po pár dňoch jeho matka zistila, že prišiel na svet s detskou obrnou - ani operácia nedokázala skryť hendikep, diagnóza znela - telesne postihnutý. To, že svet neodpúšťa inakosť, pochopil už ako školák. Odmietaný, odsúvaný, bez priateľov... Tento fakt liečil heslom: Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Útočiskom sa mu stali knihy a sám začal písať. Kým ako básnik v roku 2003 debutoval zbierkou Za súmraku, prešiel dlhú cestu. Človek, ktorého telesné postihnutie nezlomilo, skôr naopak - naučilo ho nevzdávať sa, bojovať, byť samým sebou, milovať absolútne a odovzdávať zo seba to najlepšie. Jeho básne prenikajú až do duše, rovnako ako jeho modré oči, ktoré sa len v spomienkach na krušné chvíle zatemnia. Básnik s dušou rebela. Gabriel Németh.

Prvý honorár

"Spolužiaci sa so mnou nechceli hrať a vysmievali sa mi. Útočisko som nachádzal v učení a knihách. Mal som obrovské šťastie na učiteľov, počnúc slovenčinárkami Oľgou Gondoľovou a Oľgou Máriou Kilikovou. Ako šiestak som sa zapísal do literárneho krúžku, ktorý viedla pani Gazdagová," odvíja niť spomienok dnes 36-ročný Gabi.

Perličkou je, že prvé kontakty s krásou slova získal pri písaní listov - na rozdiel od klasickej korešpondenice bola tá jeho presiaknutá poetickými vyjadreniami. Na svoju prvú báseň sa pamätá dodnes: "Protest proti vojne som poňal svojsky (smiech) - báseň som napísal ako otvorený list prezidentovi USA R. Reaganovi. Učiteľka sa zľakla a radšej ju stiahla." V 1981 publikoval prvýkrát v týždenníku Slovo Zemplína a dostal honorár 60 korún: "To bola vtedy vysoká suma (smiech)."

Hľadanie múz v Bratislave

Gabi priznáva, že okrem silného vzťahu ku knihám a poézii aj maľoval: "Objavil to vo mne rodinný priateľ Jozef Bóna - zostal prekvapený mojou istou rukou pri kreslení. Keďže žil ďaleko, ´domáce úlohy´ som mu posielal poštou, alebo si ich pozrel, keď bol tu. Osud napokon rozhodol inak." Ako dieťa totiž istý čas trpel epileptickými záchvatmi. Lekár mu odporúčanie na umeleckú školu nedal, voľba padla na knihovnícku v Bratislave, kde sa stretol so svojím vzorom, nestorom básnikov Vojtechom Kondrótom. "Začal som chodiť na poetické večery, kde sa stretávali básnici. Stretol som tam ľudí - Janka Buzássyho, Joža Urbana či Daniela Heviera. Zapôsobil na mňa aj Pavol Stanislav Pius, ktorý tvoril duchovnú poéziu."

Smrť Leninova

Pravdaže, iné bolo byť v kruhu ľudí na rovnakej vlnovej dĺžke a polemizovať o metaforách, rýmoch... a iné žiť život študenta: "Ako postihnutý som bol skvelým objektom na šikanovanie. Nikdy nezabudnem, ako ma v noci surovo zobudili, nútili kukať a strašne sa na tom zabávali. Spal som tak dve-tri hodiny denne."

V rovnakom čase poriadne vytáčal aj profesorov vedomosťami. Keď ho niečo zaujalo, bol ochotný presedieť celé hodiny v knižnici... až kým... "Mali sme brať tému smrť Lenina - pravdaže, skutočná príčina v učebniciach nebola..." Keď v prudko socialistickom roku 1984 pred celou triedou opravil profesorku, že Lenin zomrel na syfilis, bolo rozhodnuté: "Odvtedy sa ma snažili chytiť, v druhom ročníku ma chceli nechať prepadnúť. Učiteľka ma tak strašne túžila chytiť, že si nevšimla ani zvonenie. Nemala šancu (smiech)."

Na skúšku cez celé Slovensko

Negatívne pôsobiaci študentský folklór a zaujatosť profesorov liečil kontaktom s umením. Časom to už neboli len literárne večery a stretnutia s básnikmi - záľubu našiel aj v galériách, umení či kine. Vstúpil do Združenia začínajúcich básnikov, počas akcií stretol napr. Martina Vlada, Dalimíra Stana, Paľa Hudáka a mnohých ďalších. Túžil vydať zbierku, ale Vojto Kundrót povedal, že má ešte počkať: "Bol úžasný - nám básnikom bol ako otec. Bolelo ma, že zomrel tesne pred vydaním mojej zbierky." Gabi začal aspoň publikovať v Novom slove bez rešpektu, Dotykoch, Gamamagazíne.

Šikanovanie, problémy s profesormi a prepínanie síl pri štúdiu si vybrali daň - musel doštudovať diaľkovo: "Ani vtedy mi nič nedarovali - kvôli niektorým predmetom som chodil do Bratislavy aj trikrát, ale nevzdal som to."

Počas externého štúdia sa zamestnal v osvetovom stredisku v Čiernej, ktoré spravovalo aj knižnicu. Hoci ho práca v nej najskôr nebavila, v dobrom spomína na Zuzku Vágašiovú, ktorá ho do nej nútila: "Po nej som sa stal knihovníkom ja."

Za súmraku…

Ani pracovné povinnosti ho neobrali o tvorivú invenciu - básnil, napĺňalo ho to a cez rôzne súťaže mal šancu stretávať sa s ľuďmi, ktorých mal rád, obdivoval ich a učil sa od nich. A žal prvé úspechy - v roku 1993 na Literárnom Zvolene jeho báseň vyhrala, v roku 1998 získal na Literárnej Senici v konkurencii 950 tvorcov z celého Slovenska ocenenie: "Tam som sa rozprával aj s Ladislavom Ballekom, ktorý vtedy pôsobil ako veľvyslanec. Moje znalosti ho prekvapili."

Ďalšie ocenenie získal v Senici v roku 2001, v rovnakom čase začal dopisovať pre Slovo Zemplína v Trebišove... "V roku 2000 som dostal ponuku na vydanie debutu, ale odmietol som, nebol som pripravený. Ďalšia prišla v roku 2003 - zbierka Za súmraku vyšla pod ochrannými krídlami Štefana Juska z vydavateľstva Interart, kde vydali aj zbierky Mikuláša Kasardu či Jána Pataráka."

Koniec samoty

Prednedávnom Gabi vydal druhú zbierku - už pri prvých riadkoch pochopíte, že je iná ako tá prvá. Nie štýlom, nie kvalitou, nie rozsahom... Je iná z princípu vypovedá o Gabiho chápaní lásky ako jediného možného a základného princípu ľudského žitia. Každé slovo, každý rým preniká pod kožu, žilami prúdi až k srdcu a duši a núti rozmýšľať o láske k ľuďom, Bohu, žene... Nečakajte však odkazy na Bibliu či parafrázovanie duchovnej literatúry. Gabi v nej neodhaľuje lásku takú či onakú, berie ju ako čosi univerzálne... Odkiaľ tá zmena?: "Našiel som svoju múzu - Denisku, ktorá je pre mňa nielen životnou láskou, partnerkou, priateľkou a oporou, ale aj neskutočnou inšpiráciou..."

Gabiho múza pochádza z Veľkého Krtíša, aj ona sa narodila s obrnou, väčšinu života prežila v ústave v Košiciach, kde aj vyštudovala umelecké vyšívanie: "Po troch mesiacoch esemeskovania sme sa stretli 2. júna 2003. Na ten deň nikdy nezabudnem - vystúpila z vlaku, stanica sa rozžiarila, nič som nevidel - iba ju. Dal som jej ružu, pritúlila sa ku mne a povedala: Objím ma ešte raz. Viete si to predstaviť? Po rokoch samoty niekto túžil po mojom objatí. Vedel by som pre ňu zomrieť."

Slnko nad básňou

Našťastie, nič také sa nestalo - po čase sa Deniska presťahovala do Čiernej a Gabiho byt ožil láskou, pochopením, porozumením... Vďaka nej začal viac vnímať Boha. "Keď prišla, položila na stôl tri anjeliky a večer sa v tichosti modlila. Časom som sa k nej pridal. Každý deň sa jej prihováram cez básne, ráno pozerám, ako spí a na jej tvár dopadajú prvé lúče slnka - je to zázrak... Tak vznikla báseň Slnko nad básňou a zbierka, ktorú som jej podaroval - koncom októbra ju krstil lupienkami ruží môj priateľ Paľo Hudák."

Slnko a my...

Zbierka vyšla v náklade 300 kusov, Gabi už stihol 120 predať. Je šťastný, našiel spriaznenú dušu, je plný nápadov a plánov. V knižnici, kde pracuje na pol úväzku, stále vymýšľa novinky, teší sa z každej knihy a úspechu... Na budúci rok plánuje založiť tradíciu súťaže Kondrótove dni, nedávno získal ocenenie od týždenníka Slovo Zemplína. Najviac sa však teší z lásky - našiel ju a v nej aj svoje šťastie, svoje miesto pod slnkom, svoje Slnko nad básňou... A to svieti rovnako na neho aj na nás, ku ktorým bol osud prajnejší. Rozdiel je len v tom, že my to málokedy dokážeme vnímať... Rebeli a básnici áno...

Paľo Hudák, krstný otec zbierky: "Gabriel Németh je ešte básnik veľkých citov a veľkej lásky, čo sa dnes už nenosí. Už je to len pekná ozvena čias, keď talianski básnici ľúbili láskou na celý život, a tak aj písali. Azda aj k nám prídu opäť časy, keď láska a básne o nej nebudú len trpenými Popoluškami. Pretože vieme, čo vládne klebety, zisk, závisť a dennou otázkou je, kto koho vytočí, podrazí a vyhodí v nejakej reality šou. Prípadne v reálnom živote, pretože televízne blázince a nápravnovýchovné zariadenia v jednom sú ešte len slabým odrazom toho, čo sa okolo nás deje. Ďalším tónom, ktorý som objavil v Gabiho poézii, je dialóg s Bohom, jeho precítenie. No nie v lacnom ´náboženstvičkovaní´, ale v skutočnom pocite jeho existencie. Gabi je jedným z posledných romantikov. Na krste knihy osobne predstavil Denisku ženu, ktorá ho inšpirovala k napísaniu nie jednej či dvoch básní, ale celej novej knihy. Pokrstil som ju lupeňmi ruží. Bol to Gabiho nápad. A to asi hovorí za všetko..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.