nich sa zaradil aj rodák zo Záhorskej Vsi František Hájek s titulom strojárskeho inžiniera. Otec bol štátny notár, takže v detskom veku si sťahovania užil neúrekom. Loptu začal vážnejšie naháňať až po ihriskách na východe. Konkrétne na Gymnáziu v Rožňave a neskôr v Krompachoch, kde v päťdesiatych rokov mali v oblastnej súťaži seniorov výborné mužstvo. Žiaril v ňom aj mladý Fero, takže ani neprekvapilo, že dva roky ho lanáril Tatran Prešov. V tom čase však už študoval v Košiciach na Fakulte ťažkého strojárenstva, navyše býval v Krompachoch a v Prešove mal hrať? Preto ho od takejto kombinácie odhováral sám otec. Bol už v štvrtom ročníku, keď za ním prišli Košičania, ktorí ho mali v hľadáčiku oveľa skôr, veď v jednom priateľskom zápase dal brankárovi Gejzovi Vrábelovi taký parádny gól, že fanúšikovia o ňom dlho hovorili pri prechádzkach po Hlavnej ulici, v tom čase obľúbenom mestskom korze. Nakoniec futbalista, ktorý počas kariéry nastúpil pomaly na každom poste, dokonca raz v Prahe v Čs. pohári aj na brankárskom, obliekal len košické dresy. Po príchode do metropoly východu ochutnal ligový chlebík v dvoch kluboch: najskôr v Jednote, za ktorú odohral 29 stretnutí a neskôr v Lokomotíve 95, keď do Čermeľa prestúpil z druholigového dresu VSS po trpkých mesiacoch čakania v ročníku 1962/63. O Ferovi, ktorý v rôznych súťažiach odohral vyše 400 majstrovských stretnutí, fanúšikovia a ešte žijúci spoluhráči hovoria, že to bol inteligentný a pre kolektív veľmi užitočný stredopoliar. Pravda, keď posilnil rady železničiarov, dostal dobré podmienky, lebo v tom období Lokomotíva spolunažívala pod jednou strechou s VSŽ, a v takomto futbalovom súžití si vybojovala postup medzi elitu.

Vráťme sa však do čias, keď Hájek začal hrávať v Jednote, kde prišiel v októbri v roku 1958. V jej farbách hral I. ligu od jarnej odvety 1959. V tých zažil najväčší Kvašňákov kamarát, s ktorým býval počas zájazdov na jednej izbe, aj ligový krst. Vyšiel mu nad všetko očakávanie. V košickom drese nastúpil proti Dukle Pardubice a spolu s Pintérom napli siete vojakov a sa zaslúžili o víťazstvo 2:1 v tejto zostave trénera Jozefa Karela: Hasoň Pavlík, Samuelčík, Csákvári, Pintér, J. Gajdoš, Kozman, Kostini, Hájek, Kvašňák, Schwarz. V treťom jarnom vystúpení sa gólom zaslúžil o výhru Jednoty nad Dynamom Praha 1:0. Brankára Dolejšího prekonal hlavou vari až z hranice šestnástky, keď zúročil presný a prudký center Pintéra. Preto dostával šancu aj v ďalších zápasoch, takže do konca sezóny si pripísal na zoznam prvých desať prvoligových štartov a k dvom gólom pridal jeden aj vo víťaznom východoslovenskom derby (2:0) s Tatranom Prešov. Ešte úspešnejší bol v ročníku 1959/60, v ktorom nastúpil na 19 zápasov, lenže dal iba jeden gól, ktorým v 20. kole pomohol k výhre 2:1 nad Trnavou, ale košický futbal nezažil v tom čase veľa radosti. Skôr naopak, lebo Jednota, ktorá sa začala zmietať vo finančných kŕčoch, po odchode Kvašňáka do Sparty opustila elitu. Za Jednotu nastúpil na posledný ligový duel 13. júna 1960, keď v záverečnom 26. kole v role zostupujúceho pokorila gólom Gajdoša z jedenástky novopečeného majstra Spartak Hradec Králové v zostave: Švajlen Pavlík, V. Jutka, Felszeghy, Pintér, Hájek, Illés, Gajdoš, Majer (Kostini), Salva, Schwarz. I to prezrádzalo, že Jednota až také slabé mužstvo nemala, ale kým v jeseni doma stratila iba bod, na jar dokonca až päť, a to rozhodlo... Život však bežal ďalej. Prvý pokus o návrat medzi elitu jej nevyšiel, lebo v ročníka 1960/61 skončila druhá, navyše za postupujúcou Žilinou zaostala o šesť bodov. Tak to bolo navlas aj po ďalšej sezóne, keď pre zmenu najvyššiu súťaž mohli oslavovať pod hradom Matúša Čáka v Trenčíne. Z kádra, ktorý tvorili Švajlen, V. Jutka, Pavlík, Piršč, Pintér, Kassai, J. Gajdoš, Strausz, Felszeghy, Hájek, Gacek, Gornický, Schwarz, Kánássy ohlásilo odchod trio Felszeghy J. Gajdoš Hájek. Prvý sa nakoniec nechal prehovoriť, druhého uvoľnili a tretí dostal deväťmesačný dištanc. Fero napriek tomu vydržal, a tvrdil, že za férový prístup funkcionárov Lokomotívy to neoľutoval. Po prvýkrát ho nachádzame v kádri železničiarov v ročníku 1962/63, v ktorom jeho spoluhráčmi boli: Ripper, Magyar, Jonec, Urban, Jarembák, Kamaráš, Šomoši, Čaban, Duchnovský, Sohan, Šerfözö, Lenárt, Gajdoš, Šnýr, Polgár, Szatmári, Gaško, Pollák a Skubík. Táto partia v II. lige vybojovala 5. miesto, v nasledujúcom klesla o tri stupienku, ale v sezóne 1964/65 si to všetko vynahradila. V zápase 26. kola 27. júna 1965 po víťazstve 2:1 nad Duklou Komárno oslavovala pred 10 tisíc divákmi postup medzi elitu v tejto zostave: Ripper Kamaráš, Jarembák, Lazar, Hájek, Šnýr (Kassai), Scherer, Duchnovský, Čaban, Bachratý, Dubiel. Základný káder ešte doplňovali Večerka, Ištók, Pončák a Sohan. Sláva bola o to väčšia, že po prvý raz mali Košice v I. lige dve mužstvá. Hneď prvý pobyt v ligovej spoločnosti v ročníku 1965/66 bol pre kolektív mimoriadne rušný a napínavý. V poslednom kole hrala v Čermeli Sparta a obom mužstvám išlo o mimoriadne veľa. Remíza totiž nič neriešila, ale keby Pražania vyhrali, zasadli by na majstrovský trón, naopak Lokomotíva by v takomto prípade zostúpila, takže tiež potrebovala body ako soľ. O tomto stretnutí fanúšikovia priadli všelijaké historky pred ním i po ňom. Jedno je isté, že železničiari nechceli, aby televízia toto stretnutie vysielala, ale ÚV KSČ nakoniec rozhodol, že kamery tento zápas po prestávke vysielali. Pravda, pod rúškom tajomstva tejto zmeny bolo treba hľadať to, že TJ Sparta v tých časoch velil v role predsedu syn generálneho tajomníka ÚV KSČ Antonína Novotného. Lokomotíva však aj tak vyhrala 3:1. Tento triumf patril medzi najkrajšie a najdramatickejšie vo Ferovej kariére. O veľkú oslavu, ktorá bola 5. júna 1966 (oficiálne pred 25 tisíc, neoficiálne pred 33 tisíc divákmi)