2007-13, čím vyslali vzápätí povel k salvám oslavných rečí. Napríklad Mikuláša Dzurindu, ktorý dohodu označil za "veľmi dobrú, spravodlivú a výhodnú pre Slovensko". Výborne. A čo na to zdravý rozum?
Čiastky, ktoré boli predmetom sporu a mohli spôsobiť okamžitý kolaps i s ťažkými politickými dôsledkami, sú z perspektívy celkovej hmotnosti eurorozpočtu úplne zanedbateľné. Konkrétne: Posun od "neprijateľného" tretieho Blairovho návrhu v celkovom objeme 849 miliárd eúr k schválenej verzii 862 miliárd je - 13 miliárd. Tie hodila na stôl v poslednom kole kancelárka Merkelová, keď navrhla zvýšenie národných odvodov na 1,045 percenta HDP. Pričom Blair ešte urobil kozmetický - dvojmiliardový - ústupok v otázke tzv. britskej zľavy. Rozdiel medzi "neprijateľným" (predseda EK Barroso, poľský premiér Marcinkiewicz a množstvo iných premiérov) a napokon prijatým rozpočtom je teda 1,5 percenta "hrubého" (to je cca tých 13 miliárd). Hrubého preto, lebo navýšenie automaticky vôbec neznamená, že peniaze do štrukturálnych fondov si noví členovia, pre ktorých sú určené, aj všetky rozdelia.
Aj keď o peniaze ide vždy až v prvom rade, a v kauze akéhokoľvek rozpočtu takpovediac explicitne, proporcie, naznačené vyššie (1,03 britský návrh - 1,045 schválený návrh - 1,06 bývalý luxemburský) jasne dokazujú, že finančný výhľad bol predovšetkým kolbišťom prestížneho zápasu medzi Tony Blairom a Jacquesom Chiracom. Títo dvaja, ktorí sa nemôžu ani cítiť, extrémne zúžili priestor na dohodu, keďže prvý trval na záväzku prehodnocovať poľnohospodársku politiku a druhý na radikálnom znížení tzv. britského rabatu. Obojručne písaný scenár konfliktu bol ako stvorený na to, aby doň vstúpila ako "deus ex machina" nová tvár na eurohryzovisku - Angela Merkelová. Tak sa aj stalo. Vstup nemeckej kancelárky vniesol - podľa britských médií - vraj "novú dynamiku" do európskeho dialógu a rozhodol.
Ale - o čom? Áno, dosiahnutie rozpočtu predchádza okamžitej kríze a odsúva veľké konflikty do strednodobej budúcnosti. Novým členom otvára prístup k veľkým miliardám (čo by spĺňal aj akýkoľvek Blairov návrh). Nijaký obed však nie je zadarmo. Existuje aj cena. Je ňou predovšetkým 300 miliárd eúr, čiže zhruba 40 percent celkových výdavkov EÚ, vyhodených von oknom. Čiže na "rozvoj poľnohospodárstva a vidieka". Príznačné je, že nezmyselnosť tohto plytvania už uznáva i celý rad lídrov - napríklad Dzurinda: "Je to anachronizmus, prekonaná vec, na ktorú doplácajú občania". Áno, vedia to všetci. Aj Chirac, ktorý roh hojnosti francúzskych farmárov (a predovšetkým tých bohatých) bráni. Je ale normálne, ak politici vedia, že práve podpísali utopenie 300 miliárd eúr (12 biliónov Sk), a tvária sa pritom víťazne a rozprávajú, že "vyhrala zodpovednosť" (a pod.)? Noví členovia vo väčšine podporili Chiraca a teda predĺženie nemorálneho vyhadzovania len preto, aby získali ešte o pár miliónov viac na svoje priority. Toto je morálka, toto je politika? Čo majú daňoví poplatníci EÚ z takej dohody, ktorej najvyšším princípom je samotné dosiahnutie kompromisu na princípe čím viac do vlastného vrecka, bez ohľadu na obsah?
Paralelne rokovala Svetová obchodná organizácia v Hongkongu. Skončila krachom, keďže EÚ nechce znížiť dotácie farmárom. Európska poľnohospodárska politika zabíja milióny hladujúcich detí v rozvojových krajinách. Tento rozpočet, ktorý všetci oslavujú, znamená veru aj zabetónovanie tejto genocídy, danej ochranárskou colnou politikou únie. Koľko európskych poplatníkov vie, že vďaka týmto absurdným dotáciám kupujú najdrahšie potraviny na svete? Áno, Francúzi v Bruseli mierne ustúpili - v roku 2008 začnú na pôde EK rokovania o prehodnocovaní. Fajn - akurát, že Chirac či jeho nástupníci všetky debaty zablokujú. Jed na to.
Veľmi pochybná je aj užitočnosť regionálych fondov. Proti názoru Dzurindu a spol., že tento rozpočet znamená "rýchlejšie vyrovnávanie životnej úrovne zaostalých regiónov", hovoria poznatky s východným Nemeckom, Talianskom, Gréckom, Portugalskom a pod. Ako úspešný produkt tejto politiky sa udáva na prvom mieste vždy Írsko; táto krajina však predovšetkým zvládla - na rozdiel od iných členov únie - domáce reformy. Takže z 860 miliárd výdavkovej strany je 300 miliárd "anachronizmus" (Dzurinda) a ďalších vyše tristo pochybných. A čerešňa - ďalších 50 miliárd eúr je určených na "administratívne výdavky na prevádzku centrály EÚ, Európskeho parlamentu a platy úradníkov". Áno, 50,3 miliardy eúr, čiže 2 bilióny slovenských korún.
Tak vyzerá prijatý európsky rozpočet, ktorý s nadšením oslavujú. Naozaj anachronizmus, na ktorý doplatia občania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
