neovplyvňujú beh vecí, tak - koho majú zaujímať? No - možno sa raz dostaneme aj k analýze, že príliš šťastné to klišé nie je. Reč je ale o inom.
Sobotňajší kongres Demokratickej strany, ktorý rozhodol o zlúčení s SDKÚ, je smutnou správou. Dokonca by mal byť aj pre tých delegátov, ktorí najtesnejšou väčšinou 102 hlasov (tri pätiny) fúziu odhlasovali. Na rozdiel od dobových obalov typu ANO, Smer, DÚ a pod. má totiž značka DS punc historickej relikvie. Ak nepočítame pochybné následníctvo terajšej SNS po predchodkyni rovnakého mena, DS je - resp. bola - jediná strana s veľkou a príťažlivou tradíciou na slovenskej scéne. Ešte i napriek hanebnému intermezzu, keď v Národnom fronte kolaborovala 40 rokov s boľševikom. Slávne víťazstvo nad komunistami vo voľbách roku 1946 je proste udalosť, ktorá má pre Slovensko obrovský význam.
Predovšetkým preto je škoda, že jediná historická strana zaniká, resp. rozpúšťa sa v nádobe menom SDKÚ. To ešte nie je kritika Dzurindovej strany, alebo nejaká výčitka. Rovnaká škoda by bola, keby DS pohltilo KDH či ktokoľvek. Nie je prirodzená ani pekná politická scéna, na ktorej sa hemžia, rodia a vyhrávajú voľby samé novotvary, "televízne strany" a marketingové zoskupenia jedného použitia. Tradícia, minulosť sú hodnoty, ktoré čosi znamenajú a zaslúžia si váhu. Nemajú.
Ľudovít Kaník, predseda, exminister a architekt fúzie, by asi protestoval, že o zániku reč nie je, veď zlúčený subjekt sa bude volať SDKÚ-DS. No - všetci vieme, koľko bije. Chvostík DS za pomlčkou chvíľu zostane, možno rok, alebo dva. O tabuľu, ktorá skoroduje v čase, ani nejde. Je to pohltenie. Živel SDKÚ, duch a mentalita strany moci dielo dokonajú. Je falošné sa tváriť, že život pokračuje v inom tele, keď končí to, čo DS stelesňovala. SDKÚ-DS ako faktického pokračovateľa strany, ktorá rozbila KSČ pred 60 rokmi, predsa nikto nemôže brať vážne.
Argumenty pre fúziu sú ale rozumné. DS by ďalšie 4 roky mimo parlamentu nevydržala. Strana potrebuje na prevádzkovú funkčnosť peniaze a v časoch, keď sa celý politický systém financuje z rozpočtu na princípe hlasy-mandáty-príspevok na činnosť, niet kam sa obrátiť o almužnu. Sponzorov zaujímajú práveže len subjekty, ktoré majú moc. Kruh je zatvorený. DS je preferenčne na mizine a vstať nevládze. Kaník nevyťažil zo šance, ktorú mu dávala ministerská funkcia, nič. Pre spravodlivosť treba povedať, že situáciu mal veľmi ťažkú, keďže sociálny rezort v reformnej vláde a ešte s agendou, ktorú práve on presadzoval, je preferenčne nepomerne viac na ťarchu ako na úžitok. Isteže, sám si pozíciu neuľahčoval, práve naopak, sťažoval vlastnou hlúposťou a vyvinutým vzťahom k podnikaniu. Nechal sa zatiahnuť do série škandálov, ktorých zničujúci účinok sa rozhodol zastaviť sám Dzurinda v momente, keď už výrazne škodili samotnej SDKÚ. Hoci v rokoch 2000-2001 to bola práve agenda prekonania päťpercentného prahu, ktorou Kaník získaval dôveru straníkov, ukázalo sa, že je skôr antityp na priťahovanie voličských hlasov. Množstvo mediálnych príležitostí, ktoré ako jeden z najvyťaženejších a najžiadanejších ministrov mal, trestuhodne zahadzoval. Dopadol paradoxne, dnes je Kaníkov imidž omnoho, omnoho horší, než by si jeho nositeľ zasluhoval.
Podstatné je, že Kaníkova pozícia vo vláde paralyzovala aj stranu, ktorá - na rozdiel od čias Petra Zajaca, Šebeja, Langoša - nemohla kritizovať koalíciu alebo vládu (samozrejme, sprava), čím strácala fakticky jedinú možnosť strhnúť na seba a vlastné riešenia pozornosť. Toto bol klinec do rakvičky - vstup-nevstup do druhej Dzurindovej vlády, ktorý začal Kaníkovým odstúpením týždeň pred voľbami. Možnosť ovplyvňovať beh vecí bola len symbolická, aj sám Kaník bol neustále pod dohľadom koaličnej rady. (Aký to rozdiel oproti Radičovej, ktorá si robí, čo chce, akoby mala divokú kartu.) Kaník má pravdu, že z priorít DS sa vo vládnom programe realizovalo veľa vecí. Ale k rovnej dani, dôchodkovej, sociálnej, či zdravotníckej reforme by prišlo aj bez jeho účasti vo vláde. Taká je pravda.
Na strane druhej: Čas zániku DS je trochu symbolický v tom, že práve sa uvádzajú do života (iná vec je, ako) mnohé reformy, ktorých autorské práva majú nepochybne domicil práve v tejto strane. V DS totiž mali prechodné či trvalé bydlisko nielen Kaník, ale aj Ivan Mikloš, Rudolf Zajac, Viktor Nižňanský, či Ján Langoš. Nekrológ môžeme zakončiť aj (len mierne) nadneseným paradoxom, že do márnosti odchádza strana, v ktorej žil, sídlil a tvoril celý intelektuálny potenciál slovenskej politiky. Aj taký je život.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
